Predsudky - prekliatie duševných chorôb

Stretli ste sa s predsudkami o psychiatrických diagnózach, prípadne takto chorých pacientoch?

Ja áno. Práve preto sa nezverujem o mojich problémoch mimo mojej blízkej rodiny. Raz som to urobil... bola to veľká chyba. Predsudky sú silnejšie ako realita. Veď si zoberte s ako radosťou v médiach uvádzajú pri zločine, že bol dotyčný psychicky chorý. Najradšej by prehlásili o všetkých zločincoch, že majú takéto problémy.

Čo sa týka tejto témy, je dobre, že je možnosť sa tu vyjadriť na Nete anonymne. Ja to na 99,9% ani zmeniť nechcem. Sme jednoducho priatelia cez Sieť.

Vďaka predsudkom sa v určitej miere hambím za svoje ochorenie. Hambím sa čakať v čakárni psychiatrie. Cítim sa menejcenný oproti psychicky nechorým. Je veľmi smutné, že je takáto prax. Veď akoby to vyzeralo keby sa onkologický pacient hambil za svoje ochorenie, aká by to bola strašná hamba mať chrípku, virózu, cukrovku... Pacienti, ktorých ochorenie súvisí s psychiatriou, majú o starosť navyše... sú nútení tajiť svoje problémy kôli predsudkom.

Ja viem, že doba pokročila, ale určité papachy minulosti zostávajú. Je to smutné.

Vďaka predsudkom sa v určitej miere hambím za svoje ochorenie. Hambím sa čakať v čakárni psychiatrie. Cítim sa menejcenný oproti psychicky nechorým. Je veľmi smutné, že je takáto prax. Veď akoby to vyzeralo keby sa onkologický pacient hambil za svoje ochorenie, aká by to bola strašná hamba mať chrípku, virózu, cukrovku... Pacienti, ktorých ochorenie súvisí s psychiatriou, majú o starosť navyše... sú nútení tajiť svoje problémy kôli predsudkom.

Ja viem, že doba pokročila, ale určité papachy minulosti zostávajú. Je to smutné.

Ja som sa s týmto už našťastie vysporiadal na toľko, že nemám žiadne komplexy, a to napriek tomu, že spoločenská atmosféra stále nie je optimálna. Osobne si myslím, že riešenie má v rukách odborná verejnosť, ktorá by správnou špecifikáciou pojmov mohla vytvoriť atmosféru, v ktorej by ľudia vnímali duševné choroby ako fyzické poruchy a nie duševné. Ja osobne svoju chorobu nevnímam ako duševnú, ale ako fyzickú, obťažujúcu dušu.
Informoval som o tom aj spoločenstvo, ktoré má vo svojom názve práve túto tému, ale nemali záujem na to ani reagovať.
http://www.stopstigmapsychiatrie.cz/index.php

predsudky si často užívam, pretože sa cítim byť iní ako tí, čo ich presadzujú v tom, že som na tom oveľa lepšie ako oni

woJAczek napísal:cítim byť iní ... oveľa lepšie ako oni

Máme tu aj jednu tému TU, v ktorej by si mohol o sebe niečo napísať. Keď sú tieto záležitosti rozdrobené po celom fóre, ťažko vyhľadávať, s kým vlastne diskutuješ. Smozrejme toto je len na tebe, čo chceš o sebe prezradiť a či vôbec. Napríklad zakladateľ témy - Ivan, poskytol o sebe kvantá informácii, zato niektorí volia cestu zásadovitejšej anonymity. Záleží na tebe s akými kartami budeš hrať. Osobne som o sebe vypovedal pomerne dosť a myslím, že každý, kto má záujem o môj virtuálny obraz (vychádzajúci z reality), má dosť informácii si ho urobiť nielen podľa fiktívnych predstáv.

Predsudky sú na nič a nerád som zaškatuľkovaný v niečom, čo je postavené na mýtoch a polopravdách. Tí čo ich vytvárajú jednoznačne nemajú vedomosti mna takej úrovni, aby mohli relevantne určovať moju hodnotu.

Stretli ste sa niekedy s predsudkami u iných lekárov? Cítim sa fyzicky trošku všelijak, tak som pobehala po lekároch, ktorých mi odporučil všeobecný lekár. Všetci si posúvajú jednu a tú ístú formulku: "Záver: Schizoafektívna psychóza t.č. bez liečby..." V auguste som 5 rokoch liečby, po ročnom znižovaní dávok a pod dohľadom psychiatra totiž vysadila lieky... Teraz som vážne na pochybách. Psycho-kašeľ, psycho-opuch či psycho-bolesti kĺbov sa mi zdajú trošku pritiahnuté za vlasy, ale zase nechcem sa vrátiť do stavu v akom som bola pred 5 rokmi... Stretli ste sa s niečím podobným?

S predsudkami sa stretávam často. Najčastejšia fráza: "Ty musíš byť veľmi agresívny čo?" Väčšinou sa zasmejem na tom. Veľmi málo ľudí pozná moju diagnózu. Okrem stacionára, rodičov a sestry nevie nikto. Prezradil som len 2 ľuďom. Jeden, čo so mnou býval na izbe a zneužil to a vymyslel si, že som ho napadol. Druhý položí takúto otázku, čo som dal.

Ja sa stretávam s predsudkami typu, že "zdraví" po dozvedení sa diagnózy všetko zvaľujú na chorú myseľ, akúkoľvek zvláštnosť, ktorá by sa im v inom kontexte javila maximálne ako povahová črta, alebo nejaký typ vlastnosti človeka. Napr. v práci sa dozvedeli o jednej našej spoločnej známej, že sa liečila na psychiatrii, ani nevedeli diagnózu, stačila iba táto klebeta. A v tú ranu sa spustili reči za jej chrbtom "pamätáte, keď urobila to a ono, tak alebo tak, alebo povedala vtedy to a ono? to preto, lebo sa lieči na hlavu." Ešte zopár minút predtým všetky tie veci boli normálne, prípadne sa pripisovali jej povahe a temperamentu, alebo názorom a tak. A zrazu to dostalo pečať patologickosti, chorobnosti, a "všetko to je o tom, že je na hlavu".

Pamätám si, že aj môj brat bol raz so mnou v čakárni u psychiatra ešte v dávnych časoch v Bratislave niekedy pred rokom 2007. Išiel tam na konzultáciu ohľadom mňa v rámci dotvorenia si rodinnej anamnézy, ktorú si doktor chcel dorobiť a chcel poznať názor aj brata. Sedeli sme spolu v čakárni a čakali. V čakárni nebolo nič neobvyklé, niektorí sedeli, iní sa prechádzali, niektorí stáli. Bolo dosť ľudí. Pamätám si, ako brat po odchode opisoval čakajúcich, akí boli akože divní, chorí, na hlavu. A to len preto, lebo si to tak naprojektoval na základe toho, že sme čakali v psychiatrickej čakárni. Verte mi, tí ľudia sa tam správali úplne rovnako a normálne, ako u hociktorého iného lekára. Ale tu zrazu, že sa čakalo na psychiatra, tak zrazu to znamená automaticky, že to že tamten sa prechádza, tak je tým pádom divný, nervózny, nevypočítateľný. Tamten na tamtom kresle sa divne pozerá, asi má halucinácie. Na tamtoho, čo sa proste iba nudil, lebo čakal už hodinu, tak ten je zas divný a na hlavu a dobre, že sa lieči, lebo vyzerá, že asi trpí nejakou strašnou depresiou a mali by mu asi odobrať občiansky. Pre istotu. To necitujem brata, ale tak zhruba uvažoval, lebo bežné prejavy ľudí, ktoré by sa v inej čakárni obišli bez povšimnutia, sú tuná dôvodom pre predsudky, že za všetkým je ich choroba.

Ľudia, čo nepoznajú psychiatrické ťažkosti a majú voči nám predsudky, tak si často myslia, že už len to, že dýchame, tak je nejako podozrivé, treba sa mať na pozore, lebo je to asi znak našej choroby a toho, že sme nejako nenormálni, a tým pádom nevyspytateľní, nevedno, čo od nás čakať. Vidia v nás proste nenormalitu aj tam, kde sú v rovnakej situácii a za rovnakých prejavov iní hodnotení ako normálni, a to len preto, lebo sa nieliečili/neliečia na psychiatrii.

Takže asi s takýmito predsudkami sa osobne ja stretávam v spoločnosti, či už v práci, alebo školách, či inde.

@Matej Ono je to ťažké, niektoré diagnózy sú skutočne ťažké. Napr. so psychickými chorobami som nemal skúsenosti. Pamätám si na B-čku (zatvorené oddelenie), aké ťažké stavy už na pohľad som našiel. Neboli to predsudky, tí niektorí ľudia vyzerali už na pohľad dosť zle. Postupom času, ako začali zaberať lieky tak sa začali veľmi zlepšovať. Už vtedy som pochopil, že môžeš hovoriť psychiatrovi, že sa máš dobre. On vidí už na pohľad, že je to zle. U schizofrenikoch sa číta to ťažšie, keďže často sú emočne oploštený.

Neuvažoval si o invalidnom dôchodku, keď už si toľko chorý? Nemusel by si nič doplácať a dali by ti pekné peniažky. Keby si dostal len polovičný cca. 50% a vyšlo by ti nejakých 200-300 eur mesačne tak vyplatili by ti spätne 7200-10800 eur. Len bolo by treba doložiť papiere aj od začiatku choroby, pokiaľ ich máš. Každým odkladaním prichádzaš už o pekné peniaze. Vezmi si, že každé 3 roky, čo odložíš prídeš o takúto sumu, lebo môžu ti vyplatiť dôchodok spätne len za takú dobu. Niekde som čítal, že uvažuješ o tom, keď splníš roky. Ty máš roky už asi už dávno splnené, keď ti invaliditu uznajú spätne min. ku roku 2007. Peniaze sa hodia vždy. Mne keď vyplatili moje spätne za 2 roky, čo som ochorel tak stal som sa skoro na starú menu milionárom. Nemohol som tomu uveriť, ale radšej by som tie peniaze nemal a bol zdravý. Tak dostal som za to trápenie aspoň dobre zaplatené. Peniažky si šetrím.

kimi2028 napísal:@Matej Ono je to ťažké, niektoré diagnózy sú skutočne ťažké. Napr. so psychickými chorobami som nemal skúsenosti. Pamätám si na B-čku (zatvorené oddelenie), aké ťažké stavy už na pohľad som našiel. Neboli to predsudky, tí niektorí ľudia vyzerali už na pohľad dosť zle. Postupom času, ako začali zaberať lieky tak sa začali veľmi zlepšovať.

Hm, nemyslel som akútnych pacientov hospitalizovaných v nemocnici. Tí skutočne prejavujú príznaky choroby, a preto vnímať u nich rôzne podoby nenormality predsudkom nie je. Ja som skôr narážal na bežné stretávanie sa zaliečených pacientov, ktorí musia čeliť predsudkom spoločnosti vtedy, ak sa verejnosť dozvie, že sa liečia (teda že chodia ambulantne po lieky). Vtedy vidia nenormalitu aj tam, kde vôbec nie je, sú voči takému pacientovi podozrievaví, dobre si všímajú každú minizvláštnosť, ktorú hneď zvaľujú na jeho chorobu. A pritom presne ak sa tá zvláštnosť objaví u človeka, ktorý sa nelieči, tak u neho nikto nepovie, že je v nejakom zmysle nenormálny. Nehovoriac, že nediagnostikovaní, akože-zdraví ľudia sa často správajú oveľa podivínskejšie a horšie, a pritom ich verejnosť akceptuje, resp. neprehlási za psychicky nenormálnych. My stačí, že dýchame, tak už preto, že sa liečime, tak je to pre nich dôvod označiť nás za divných. Takéto svoje skúsenosti som mal na mysli, keď som popisoval ten typ predsudkov, s ktorým sa ja najčastejšie stretávam.

kimi2028 napísal:Neuvažoval si o invalidnom dôchodku, keď už si toľko chorý? Nemusel by si nič doplácať a dali by ti pekné peniažky. Keby si dostal len polovičný cca. 50% a vyšlo by ti nejakých 200-300 eur mesačne tak vyplatili by ti spätne 7200-10800 eur.

Naozaj sa nechcem nikoho dotknúť, takže nasledovné, čo napíšem, vzťahuj len čisto na mňa, budem hovoriť len čisto a prísne len o sebe, nenaznačujem absolútne voči nikomu nič. Zhrnul by som svoju pozíciu asi nasledovne teda vo svojom prísne konkrétnom prípade: ID nevnímam v intenciách zaslúženia si a nezaslúženia si. ID vnímam ako kompenzáciu sociálneho systému krajiny voči občanovi, ktorí si na seba nevie dostatočne zarobiť, pretože má zo zdravotných dôvodov znížený pracovný potenciál a je znevýhodnený aj na trhu práce pri hľadaní si zamestnania. Prípadne má ten pracovný potenciál znížený fatálne. Osobne mám rôzne prejavy ochorenia a trápia ma, ale môj pracovný potenciál nie je reálne znížený, som v tomto porovnateľný s hociktorými inými ľuďmi, ktorí majú problémy, no sú zároveň vystavení pracovnému prostrediu. Pracovné prostredie vnímam u seba ako kladný jav, pomáha mi zamestnávať myseľ, byť medzi ľuďmi, byť etablovaný v nejakej štruktúre vzťahov a v neposlednom rade dáva šablónu môjmu tráveniu životného času tak, aby som mal obmedzený voľný čas, čo je dobre, lebo tým sa činí on vzácnym a stúpa jeho hodnota, a následne aj túžba a vôľa ho tráviť efektívne. Napomáha to motivácii a zmysluplnému tráveniu času. Myslím, že keby som aj teraz stratil toto zamestnanie, tak si viem pomerne rýchlo nájsť nové, čiže necítim zásadné obmedzenie na trhu práce z dôvodu choroby. Prakticky viem, aké to je pracovať dvanástky, viem ako osmičky, a viem aj na smeny, zvládol som aj nočné.

Preto mi príde v mojom prípade ako nevhodné žiadať o kompenzáciu zníženého potenciálu štát. A nič na tom nemení, že právne je to možné aj v takejto mojej situácii. Navyše vždy som túžil sa o seba postarať sám. Bol som vychovávaný často s výsmechom, že si neviem ani utrieť zadok bez mamy. Viacerí vplyvní ľudia v mojom detstve sa mi v tomto zmysle vysmievali. Vypestovalo to vo mne silnú túžbu vedieť sa za každú cenu starať sám o seba, byť ekonomicky aktívnym a viac prispievať spoločnosti, než si z nej brať. Tohto modelu sa túžim silno držať, azda až kým mi staroba neznemožní pracovať... hoci brigádne by som chcel pracovať aj na starobnom dôchodku, pokiaľ budem zdravotne spôsobilý.

Je pravda, že tie peniaze by sa mi veľmi zišli, ale nepatria mi. Neuvažujem v intenciách zaslúženia si a nezaslúženia si. Mali by vykryť môj znížený potenciál pracovať, ktorý reálne až tak znížený nie je, preto mi nepatria, nech už definície nárokov a práv sú akokoľvek v môj prospech. Poznanie filozofie sociálneho systému by ma zaťažovalo na svedomí, lebo by som nepostupoval v jej zmysle, ale kráčal by som len holo za peniazmi... Cítil by som to ako výhru mojej choroby.

Dôchodku som otvorený, ak sa môj zdravotný vývoj vskutku zhorší... v posledných 2 rokoch, čo som sa osamostatnil, sa cítim celkovo skôr psychicky horšie, než predtým v mamahoteli. Preto je tu určité riziko, že sa mi môže stav zhoršiť časom natoľko, že to už v práci proste nedám. Ktovie. Potom nebudem mať na výber a o ten polovičný sa pokúsim... dr. hovorila, že polovičný by mi mohli priznať.

Ešte raz by som chcel zopakovať, že nehovoril som teraz o nikom inom, len o svojom konkrétnom prípade. Viem, že si tu ľudia niekedy vzťahujú na seba veci a príspevky, tak chcem tomu predísť, nikoho som nemyslel, na nikoho som nenarážal. Tí z Vás, ktorí ste na ID, máte plným právom tento príjem, nemám o tom žiadnu pochybnosť a môžete si byť istí mojou podporou.

Žial bohu, keď som bol v minulosti medzi ľudmi, nedokázal som odoľať nutkaniu odpovedať na otázku, kde robíš a z čoho žiješ?
Môj pohľad na uvedomenosť mojej diagnozy u všetkých, čo poznám, je taká , že všetci to vedia. Dokonca som sa stretol s pocitmi, že mi neveria, že som chorý, či liečim sa.

Hučákovi, keď som išiel z lekárne domov som odpovedal na otázku, že čo to nosim vruke, odpovedal som, krmivo pre psa!
Našim doma, teda najbližšej rodine som povedal, aby sa na mňa tak nepozerali a brali ma za normálneho. Ale i tak si všímam pohľady od mamy, sestry, synovcou....

Núž, sme poznačený, pretože sme boli nepochopený. Ale verte, že praví chorí sú tí nediagnostikovaný, pretože si s tým nelámu hlavu.
Až cca. 90% ľudí na zemi je psychických chorích ale nediagnostikovaných.

Neustále si prehrávam odpovede na tieto otázky, dokonca som vymyslel, že robim v socialnej poisťovne na krátky úvazok, a to na dôchodkovom, ako administrativn pracovník.

Nuž predsudky sú, boli a budú.

Núž, sme poznačený, pretože sme boli nepochopený. Ale verte, že praví chorí sú tí nediagnostikovaný, pretože si s tým nelámu hlavu.
Až cca. 90% ľudí na zemi je psychických chorích ale nediagnostikovaných.

Nuž predsudky sú, boli a budú.[/quote]

Spi (neviem ako skrátiť Spidermana na milšie : D, v tomto Ti úplne dávam za pravdu.
,,Normálno-chorých,, ľudí, čo nemajú diagnózu je oveľa viac ako chorých. Vedia si poradiť so životom len preto, že nemajú takú silnú emocionálnu inteligenciu, ako my. Nemajú toľko citu. Viacej sa hodia to tohto prostredia

Ďakujem za názor tak nič potom. Chcel som ti len dať priateľskú radu, pretože beriem ťa ako kamaráta. Ja som len niekde čítal, že by si chcel dôchodok tak v 36 rokoch, keď splníš podmienky (odpracovaných vidí sa mi, že 8 rokov). Keď som videl, že si chorý min. od roku 2007, tak určite by ti invaliditu dali približne od tohto obdobia. Tiež som si všimol, že nemal si sa najlepšie v poslednom čase. Tak som chcel vedieť, či si neuvažoval o takom riešení. Je dobre, že máš na výber. Ja som nemal veľmi na výber. Mám ťažkú formu ochorenia, s ktorou sa robia pokroky ťažšie resp. pokroky nedosahujem a musel som ísť na ID. Teraz sa trápim v domácom prostredí. Práca neprichádza momentálne ešte v úvahu resp. nie je v okolí nič pre mňa. Minulý týždeň som sa aj pýtal psychológa na stacionári, že čo by mi doporučil v mojom stave a na výber nebolo. Vraj by som mohol roznášať len letáky, ale to až tak za prácu nepovažujem. Aj keď robil som to ako študent za 20-30 eur hahaha.