Čo čítam teraz

John Steinbeck - Túlavý autobus

Jednodňový príbeh Juana autobusára kdesi na ceste v Amerike kryštalizuje námatkovo americkú povojnovú spoločnosť. V autobuse sú bohatší Pritchardovci, záhadná Camille, starý Van Brunt, Pľuzgier, Norma a Ernest, ktorý bol na vojne.
Autobus cestou zapadne, nakoniec ho oslobodzujú. Ukážu sa tu charaktery, vášeň i libido. Juan v závere vidí San Juan, teda miesto, kam má autobus "Frajerka" doraziť.

"Bola v nej bolestná túžba po láske a družnosti, po nejakom ľudskom stvorení, s ktorým by sa mohla priateliť."
"Cítil, že je sám, celkom osamelý, že on sám a nikto iný je veľkým hriešnikom tohto sveta."
"Každá veta znela ako malý výbuch, bolo očividné, že je z vysilenia na pokraji hystérie."

Pútavý príbeh nositeľa Nobelovej a Pulitzerovej ceny. Plachý Steinbeck získal NC "...za realistickú, no zároveň imaginatívnu tvorbu vyznačujúcu sa jemným humorom a prenikavým sociálnym cítením."
Hodnotenie:8/10

Dočítala som knihu 332 640 000 sekúnd, skutočný príbeh Norberta Valakoviča, bol o väzení.
Mňa to baví, mozno to aj niekoho iného osloví.

Ivo Andrić - Most na Drine a iné prózy


Dej románu Most na drine pojednáva o stavbe mosta, ktorý vydrží niekoľko generácií. Je zaujímavé i zvláštne, ako dotvára neskôr krajinu. Slúži ľuďom pri prechode cez rieku, prečká bitku i povodeň. Je tu niekoľko zápletiek, cítiť konflikt turecko-srbský náboženský, na ktorého podklade sa príbeh mosta odvíja. 
Medzi poviedky, ktoré v Andrićovom zborníku sú, radíme tiež niekoľko diel-napr. Mustafa Maďar, Čorkan a Švábka, Svadba, či Rozprávku o vezírovom slonovi. 
Pre mňa sú Andrićove príbehy ťažšie zapamätateľné, no aj napriek tomu majú čosi do seba. Niektoré z nich končia smrťou. Autor píše skúmavým jazykom, ukazuje nám jeho postavy často v konflikte, aj vzťahovom. V Rozprávke o vezírovom slonovi cítiť grotesku. Je smiešne, no zároveň strašné, ako sa snažia mešťania zabiť vezírovho slona na x-spôsobov, slona, ktorý je v ich svete navyše-privlečený z diaľky, akoby zbytočný, "len na parádu". V románe Most na Drine zas kohosi pribijú na spomínanom moste za ucho. Je to aj čosi prekvapivé, nové, teda forma mučenia, s ktorou sa bežne v literatúre a umení nestretávame. 

"Ľudia, ktorí sami nerobia a v živote nič nepodnikajú, ľahko strácajú trpezlivosť a upadajú do chýb."
"Zabúdanie lieči všetko a spev je najlepší spôsob zabudnutia."
"Nie je ľahko sústrediť pozornosť na jeden predmet, keď človek má dvadsaťtri rokov, keď mu telom prechodia mravce sily a života a keď okolo neho zo všetkých strán šumí, skvie sa a zaváňa jar."
"Kam prídeš po smrti, keď tu mútiš rozum jednej za druhou?"
"Nikde nenachádzala vysvetlenia, ani u ľudí ani v knihách."
"Čo teda boli tie horúce pohľady, jeho vrelý, trhavý dych a vášnivé bozky? Čo je to všetko, ak nie láska!"
"Zľaknem sa toho, že sa ma chytá pomätenosť ako nákazlivá choroba, ako aj myšlienky, že i najzdravšiemu človeku sa tu časom pomúti rozum a začne mať zjavenia."
"Zdá sa, akoby v celom svete nebolo pre neho dosť zlých správ, nespravodlivosti a utrpenia."
"Niet ničoho. Iba sneh a prostá skutočnosť, že sa umiera a odchádza pod zem."
"Niet väčšej slasti ako rýchly a hlboký spánok."


Autor sa narodil v Bosne v mestečku Travnik. v jeho diele cítiť veľký záujem o históriu Bosny, Srbska, bývalej Juhoslávie. Vyštudoval gymnázium a filozofickú fakultu, získal Nobelovu cenu za literatúru. Bol ovplyvnený viacerými filozofmi, jeho dielo nadväzuje na Sartra a Camusa, jedná sa teda o existencionalizmus. Hraničné situácie pretkávajú osudy postáv-čudákov i intelektuálov. Ivo Andrić je spisovateľom "na zemi". Príliš nevyfarbuje, skôr konštatuje, občas je i zástupcom expresionizmu.

Hodnotenie:7/10

Jaroslav Seifert - Halleyova kometa


Básne z pera českého majstra verša odkrývajú akési zamyslenia, pozorovania i bilancovania v prostredí blízkom českému národu, ale aj našej bývalej domoviny Československa. Akoby sa krásno halilo do svitu noci, ženstvo vystúpilo od nikiaľ, aby nám okorenilo život, tie jasné hrany prostredia tvorené veršom dávajú priestor fantázií. Akoby som kráčal pražskými ulicami v drobnom daždi a nasával atmosféru autorovej doby. Nič zložité. A predsa, nič prvoplánové. Jaroslav ma zobral na prechádzku Motolskou nemocnicou, kaviarňou Slávia, ale aj cintorínom, kde sú pochovaní ľudia, i spolu s trúchlivým, vlažným, inokedy optimistickým slovom.

"Kto to tu hovoril o šťastí. Žiadne šťastie nie je. A všetci ľudia sú len nešťastní, to len niekto o tom nehovorí."
"Aj voda aj kvet môžu zhorknúť, keď je vojna." 
"Cintoríny mal som rád, chytával som tam rumenné ploštice, keď liezli zo starých hrobiek."
(Môj preklad)

Verš je voľný, akoby nezapadal. Niektoré slová vyníma, používa k tomu prázdny priestor, obyčajnú tabulatúru. Niektoré básne venuje iným-napr.Lacovi Novomeskému. Myslím, že som našiel čosi prevratné, Seiferta. O tom niet pochýb. Získal aj Nobelovu cenu.
Hodnotenie:10/10

John Steinbeck - Údolie bez konca

Zbierka poviedok z údolia Salinas v Kalifornii je nekompromisná, epická, krásna, niekedy až nepríjemne realistická, inokedy núti k hlasnému smiechu. V týchto krátkych príbehoch vystupuje ako dospelá generácia so svojimi problémami, tak aj dieťa. Autor popisuje okrem lynčovania černocha na pozadí rasizmu aj iné sociálne problémy. Zaoberá sa pestovaním chryzantém, chovom hada (ako symbolu) v poviedke Had, v inej poviedke popisuje útek pred zodpovednosťou za vraždu. V rozsiahlejšej poviedke Červený koník píše práve o osudoch ľudí z ranča v Salinase a hlavne o chlapcovi Jodym, ktorý spolu s opatrovateľom koní Billym Buckom zažívajú rôzne ťažkosti pri opatere. Tiež sú v poviedkach aj iné motívy - návrat starého muža do svojej domoviny, skrývanie sa pred políciou v chatrči, no a výborná poviedka Svätá panna Katy. V nej sa zdá sa autor trošku vysmieva z rigídnosti niektorých opátstiev. Je o prasati Katy, z ktorej vyháňa brat Colin pomocou krucifixu satana, a následne sa stáva z Katy kresťanka. Fabulácia v jednotlivých dielach je príjemná, elementárna.

"Keď sedel na tráve a počúval zurkot pramienka, rozplynuli sa všetky životné prekážky, čo si za úmorného dňa v mysli vytvoril."

Niekedy úsmevné, vyvážené, prírodné dielo je plné drobných, niekedy akoby skrývaných konfliktov ako medzi ľuďmi, tak i v samotnej prírode. Keď sa rozhodne chlapec ísť so psami po starého otca hore na vršok, psy sa rozbehnú loviť králiky. Aj v stajni lovia sovy myši. Dejiská poviedok prekypujú životom a prírodným pozorovaním- v niektorej poviedke viac, v inej menej. Zdá sa, akoby latka, ktorú Steinbeck nastavuje, môže vykresliť človeka tak, ako to dokázal máloktorý spisovateľ. Niekedy vidieť kontrasty- v poviedke píše o prepelici, v podstate jemnom stvorení, ktoré je strelené puškou priamo do hlavy. Realizmus zdá sa pramení z vnútra autorových pozorovaní bez nútenosti. Až naturalistické opisy nastavujú čitateľovi niekedy aj zrkadlo a ukazujú, aký odporný vie byť človek.

Autor získal Nobelovu cenu. Napísal najlepší sociálny román 20. storočia Ovocie hnevu, za ktorý získal Pulitzerovu cenu. Opisoval hlavne americký vidiek, v ktorého prostredí vystupuje obyčajný robotník. V próze cítiť Steinbeckovu skúsenosť. Preslávil sa sociálnym románom, i keď sám bol skôr skromný a utiahnutý.
Hodnotenie: 9/10

Michail Bulgakov - Majster a Margaréta

(Obsahuje dej)
Do Moskvy príde sám diabol menom Woland a začnú sa diať, inak bežným ľuďom, čudné veci. Najprv odtrhne hlavu istému Berliózovi električka, pričom Woland mu to predpovedá slovom. Básnik Ivan sa len prizerá, ako umiera jeho známy Berlióz. Následne ujde a behá len v spodkách po uliciach Moskvy, až sa dostane do psychiatrickej liečebne. Tam ho lieči profesor a zdá sa, že má čo robiť. Vraj trpí bludmi a schizofréniou. Ešte pri stretnuťí s Wolandom mu totiž tento (sám diabol) povedal, že žil aj v časoch piláta Ponstkého. Preto sa o tejto pravde snaží Ivan presvedčiť samotného profesora psychiatrie Stravinského, no s malým úspechom. Ostáva zavretý na klinike.
Neskôr sa odohrá predstavenie čiernej mágie pod taktovkou Wolanda a jeho kumpánov. Ľuďom sa predstavenie páči, no po jeho skončení pobehujú ženy po Moskve nahé, jednému mužovi odtrhnú pri šou hlavu, aby mu ju dali po chvíli naspäť... Tento tiež končí na psychiatrii a je liečený injekciami. V hlavnom meste Ruska sa skrátka deje čosi zvláštne, ožívajú tu temné sily, ľudia sa čudujú nad premenou bankoviek na papieriky. Tieto fantázie majú korene v tajomnej návšteve diabla. Ten sa ubytuje v Berliozovom byte a po rôznych udalostiach byt zhorí. Okrem neho tu vystupuje aj Wolandov pomocník Azazello, Hroch a tlstý čierny kocúr, ktorého odraz nie je v zrkadle vidieť. Alebo je to zdanie?
Na scénu sa dostane majster, ktorý sa vzdal svojho mena a je tiež hospitalizovaný na klinike. Prejde cez balkón k Ivanovi do izby a skamarátia sa. Majster vysvetľuje, že napísal román o časoch Pontského Piláta, čo Ivana prekvapí ako akási náhoda. Povie mu o samotnom diablovi. A Margaréta? Tá sa tu objavuje nečakane. Myslí si, že o svojho milého majstra prišla (síce je vydatá za iného), preto sa z nej stane vďaka Wolandovi bosorka. Lieta holá na metle krajinou a dejú sa rôzne nadpozemské a iracionálne situácie, ktoré zažíva. Potom zistí, že majster žije, a tak Margaréta ujde od svojho manžela. No ešte predtým robí kráľovnú na diablovom plese.
Pár ľudí umrie, zhoria tri stavby, stovky ľudí sa zbláznia. To je výsledok diablovej návštevy v hlavnom meste Ruska. Po jeho odchode sa život ako-tak vracia do svojich koľají. Niektorí protagonisti, ako ten, ktorému počas predstavenia odtrhli hlavu a opäť mu ju nasadili, majú dlhodobú traumu. Aj honba za čiernymi kocúrmi, ktorú celá udalosť vyprovokovala, po odchode diabla s jeho družinou, mala v podstate dobrú dohru- ako pre ľudí, tak aj pre kocúrov. Samozrejme prebehlo aj vyšetrovanie, s nie celkom jasnými závermi.

"Čo už, človek je smrteľný, a spravodlivo sa hovorí, že nevieš dňa ani hodiny."
"Chcem hynúť s tebou."
"Múdri ľudia sú preto múdri, že vedia rozmotať zamotané veci."
"Seďte si tu sama na lavičke a modlikajte, aby vás nechal voľne žiť, dýchať, aby odišiel z vašej mysle."
"Moja tragédia je v tom, že žijem s človekom, ktorého neľúbim, no ničiť mu život pokladám za nedôstojné."
"Slúžky vedia všetko, je omyl si myslieť, že sú slepé."
"Kto slobodný by vymenil slobodu za ťažký chomút?"

Postáv je v diele požehnane, je to však súvislý text, nepôsobiaci rušivo. Dielo bolo napísané medzi rokmi 1929-1940. Číta sa ľahko, vzletne, dotýka sa nenútene. Prvý rukopis autor spálil, následne na radu manželky ho písal opäť. Román je napísaný v magickom realizme, čo iste ocenia milovníci umenia a lá Jakubisko, Chagall, Asturias. Bol vydaný aj ako cenzurovaný (v Rusku), aj ako necenzurovaný. Spisovateľ Michail bol i dramatikom, novinárom, pôvodne lekárom. Okrem knihy Majster a Margaréta, ktoré sa radí medzi najvýznamnejšie diela ruskej literatúry 20.storočia, napísal aj Diaboliádu, Psie srdce, Čičikovovo putovanie a Osudné vajcia.  

Čo vlastne napísať o tomto diele? Fantázií sa medze nekladú. Je to bravúrna, satirická, uletená, strelená komédia s vážnym sureálnych nádychom. Možno nie je správne stavať toto dielo do roviny analytickej, no predsa sa v závere po prečítaní musím pohrávať aj s myšlienkou, či obsah knihy nie je len narafičený snový, metafyzický svet profesora Berlióza, podľa nejakej freudovskej školy. Možno je to tiež jedna z ciest, ako by mohol byť Majster a Margaréta interpretovaný. Určite totiž sen zohráva v tomto diele svoje miesto a jeho čítanie občas pripomína snové prežitky zla (napríklad tlstý čierny kocúr), i keď to tak naoko nevyzerá . Či sa dielo snaží zrkadliť ruskú spoločnosť ako takú, je podľa mojej mienky otázne. Zdá sa totiž, že ju autor stavia miesto kritického náhľadu do svetla grotesky. Je tu však naznačené, ako sa v Rusku žilo- podvody s peniazmi, valutami, byrokracia, spoločenská satira- a nad všetkým mala ruku milícia.
Hodnotenie: 9+/10