Tláchaniny

Že len tak z dlhej chvíle hodiť reč, nie stále len o problémoch, ale všeobecne, o počasí, čo potešilo, čo zarmútilo... ...

Kto si chce pokecnúť?

....

Mňa dnes potešil jeden malý kocúrik. Je veľmi prítulný a rád papá mliečko. Iste by aj filipke už ponaháňal tie korely, ale v zásade ešte nie je ten pravý dravec. Chutí mu už aj mäso, ale zatiaľ len to, čo sa nehýbe.

Bol som na hubách a našiel som málo, ale predsa. V strede lesa na mňa vykukla dokonca aj bedľa.

Zarmútilo ma, že som sa dnes chabo venoval svojmu fyzickému zdokonaľovaniu.

Inak pohoda. Skoro ma pokúsal jeden čierny pes

Tip na prácu na doma: Túto stránku robím žene, ktorú som v živote nevidel na naživo, ani som ju nikdy nepočul ani cez telefón. Zoznámili sme sa cez internet, a ona ma požiadala, či by som jej neurobil stránku, ktorou by sa mohla prezentovať. Vyhovel som jej a tu je výsledok. http://dagmar-carving.napady.net/ . Nemáte chuť robiť aj vy niečo takéto, ako táto žena? Myslím tým invalidov.

Ak by ste mali vo svojom okolí niekoho, kto nie je spokojný s klasickou liečbou rakoviny, tak som preňho zriadil toto: http://rakovina.wgz.cz/

Vedeli ste, že až 50% chorých na Wilsonovu chorobu uniká správnej diagnóze? V takýchto prípadoch časom zomierajú na poškodenie pečene, alebo v psychiatrických liečebniach. http://www.ceska-hepatologie.cz/index.php?node=44

Včera pri zaspávaní som mal šialené myšlienky. Môjmu mozgu sa zachcelo obetovať sa za celé ľudstvo obetnou smrťou. Že reku musím dokázať svoju akúsi morálku a morálny postoj k ľuďom tak, že im budem pomáhať až na smrť, a že sa treba za nich úplne obetovať, všetkého sa vzdať a oddať sa len službe. A samozrejme cieľom by bola obetná smrť za všetkých, alebo za mnohých. Túto vtieravú predstavu mi včera pri zaspávaní myseľ rozoberala a vyvolávala vo mne smútky a akýsi nepokoj, tras končatín.

Mám z toho zmiešané pocity. Naozaj sa musím obetovať pre ľudstvo až tým, že sám budem trpieť? Občas cítim, že musím všetkým slúžiť do krajnosti a svoje potreby umlčovať (aj preto toľký minimalizmus a sebaobmedzovanie). Ale že je nutné až trpieť a zomierať za ľudí, to je už ťažšia myšlienka.

Niekedy mám pocit, že ten môj minimalizmus neslúži môjmu oslobodeniu sa, ale že slúži skôr tejto nutkavej predstave, že seba musím dať na posledné miesto a všetkých okolo seba a ich potreby vyvýšiť na piedestál. A teda že potajomky sa do mňa zakráda spasiteľský komplex, ktorý môže nadobúdať psychotické črty, najmä ak si uvedomím, že ma nešpecifikovaná verejnosť sleduje, ako si počínam so životom, a cítim svoj život zverejnený, všeobecný a že sa ho týkajú všetky problémy sveta a ľudstva, pre ktoré som povolaný vymodliť kvalitné riešenie.

Neviem, je to akési šialené. Bojím sa, aby mi z toho už nešibalo a nezačal som veriť v niečo, čo nie je vôbec pravda. Najnovšie idem vyhodiť televízor z izby, už som sa dohodol s bratom, že ho jeho autom odnesie do zberu. Myseľ hovorí, že si musím zakázať v izbe televízor, že je to reku prepych a že je to "neminimalistické" a ním si priveľmi uspokojujem žiadosti prirodzenosti. Som na hrane medzi motivovaním sa osobným oslobodzovaním a motivovaním sa myšlienkou sebaobetovania sa pre ľudstvo.  

Držte palce, nech to neprechádza do psychotických rysov. Naša a i moja myseľ je všeličoho schopná veru.
M.

Matej, pekne si ty len tú telku nechaj. Predstava života v sude tiež má svoje hranice. Tým, že kukneš na Vraždy v Midsommeri a Simpsonovcov, sa žiadne veľké pochybenie nekoná. Vlastne sa nekoná žiadne.

Máš pravdu.

Pravdepodobne to dopadne tak, že tento starý vyhodím do zberu, to je taká stará veľká tridsaťkilová bedňa mohutná, rok výroby asi 1990. Ani teletext nemá, praská, hapruje, mnohé kanály nejdú naštelovať. A namiesto neho si kúpim jeden vyhliadnutý, ktorý je maličký, skromný, uhlopriečka asi 40 cm, tenučký, ľahký, so všetkými modernými funkciami, vrátane USB a portu pre digitálne káblové vysielanie. To by mi mohlo do izby aj stačiť, najmä ak zohľadním, že ho nepozerám vôbec často. A napriek svojej modernosti bude vyzerať skromne, minimalisticky, lebo bude výrazne malý a ľahký a lacný.

Dneska ma zastavila pri pokladni v Bille esbéeskárka a nariadila mi ukázať jej obsah môjho batohu. Tak som zahanbený otvoril batoh a podrobne ho skúmala. Bol som v oddelení džúsov, ktoré na druhej strane uličky má vystavený alkohol. Videla ma, ako idem z tej uličky. Ja som tam bol ale zobrať džúsy, ktoré som riadne pri pokladni zaplatil. Navyše som dal svoju billovú kartičku, takže majú aj moje meno na pokladni. Som rád, že strážnička hľadala v mojej taške iba alkohol, ktorý nenašla, tak ma pustila preč. Ale mal som v batohu aj jeden sirup, ktorý som kúpil ešte ráno, a teda som ho teraz pri pokladni neplatil. Moje zahanbenie spočívalo v tom, že som sa bál, že ma obviní, že som nezaplatil ten sirup a že som ho teda ukradol. Bločik z rána som už nemal, takže by bolo treba dokázať, že som v oddelení sirupov nebol, len záznamami z kamier. Našťastie, ako vravím, bola zameraná iba na hľadanie alkoholu, takže keď videla džúsy a sirup, tak to uzatvorila asi s tým, že som teda nič neukradol a pustila ma preč.

Chcem sa z toho poučiť aspoň tým, že ak pôjdem ráno do Billy, tak určite si vezmem bločik. Nech pri večernom nakupovaní viem dosvedčiť, že raňajší tovar už bol riadne zaplatený.

Takže takáto mierne nepríjemná vec sa mi dnes stala. Keď sa to tak vezme, tak to dopadlo vlastne dobre.

Dneska má narodeniny vedúca smeny. Akurát tá, čo mala včera v piatok voľno a najbližšie s ňou budem pracovať v pondelok, takže vtedy jej aj budem gratulovať. U nás som jej išiel včera kupovať po pracovnej dobe škatuľku a stuhu i mašličku, aby som jej mal kam podávať sladké maškrty, ktoré má tak rada. A ona z ničoho nič akurát o 17:30, keď mi "padla" a keď jej kupujem darčeky, sa zjavila u nás na predajni pri pokladni. No skoro ma trafil šľak, zrazu som sa zľakol, že veď nesmie vidieť, že niečo také kupujem, ešte sa dá do reči, že čo kupujem a dá si dva a dva dohromady, a nebude prekvapenie. Našťastie sa išla zhovárať s kolegyňou do kancelárie, tak som to šupito-presto zaplatil, nahádzal do batohu a už som aj frčal z predajne preč. Sme sa takto obišli a všetko dopadlo dobre. Snáď bude darčeku rada,... nie sme nejako extra vrúcni priatelia, máme skôr solídny a dobrý kolegiálny vzťah, dobre sa nám spolu pracuje, takže myslím, že sa odo mňa neočakáva nejaký extra drahý darček. Skôr len takéto niečo "sladké", čo má rada, ako mi naznačila. A kvety jej kupovať nebudem žiaľ, lebo sa domnievam, že "nie je na kvety". Raz to tuším spomínala pred nejakými mesiacmi dozadu.

Tak ani neviem čo, len som tu tak na Nete a čítam si staršie diskusie na schizofóre. V podstate mi ani nejde o nič konkrétneho, len tak trochu márnim čas. Plánujem si pozrieť správy o pol na JOJke. Na jednej strane by som rád teraz robil niečo konštruktívne, ale naopak, akosi sa do ničoho nehrniem. Pociťujem úzkosť, miernu nechuť byť vonku z pasivity. ...tláchaniny!

Majstrovstvá vyhrali Portugalci. Kolegyne v práci boli z toho smutné, lebo držali palce Francúzom. Veľmi neradi sa dívajú na Ronalda, a vraj aj jeho včerajšie správanie na zápase ešte viac oťarchalo ich už aj tak ťažké srdce, ktoré naňho majú. Vraveli, že Francúzi boli lepší počas celého turnaja, od začiatku. Zaslúžili si pohár.

Mne je to osobne viac-menej jedno. Počul som, že Portugalci vyhrali pohár prvý raz, tak teda nech ho majú. Vždy som rád, ak sa medzi štandardné silné osadenstvo prebojuje niekto nový. Preto som aj koketoval s Tutovým fandením Islandu. Viem sa v tomto do Tuta vcítiť, lebo aj mne sa dobre pozerá, ako sa ktosi nový dostáva na popredné miesta, ktoré ešte nedávno patrili len úzkej zostave tých najsilnejších.

Z tohto hľadiska som portugalskému víťazstvu vlastne rád. Bližšie výkony konkrétnych športovcov však zhodnotiť neviem.

Vlastne teraz ani neviem ako mi je. Počúvam Jonnyho Casha TU a je mi tak nejako. Ani sám neviem ako tieto pocity analyzovať, hodnotiť. Akosi akoby ma zároveň s hudbou napĺňalo zvláštne teplo a uvoľnenie. Zároveň si však uvedomujem, že to nemusí byť zrovna muzikou, ale asi ukľudnením zmyslov a prežívania. Bude jedenásť po nočnom kľude a všetko dôležité je poplnené k mojej spokojnosti. Teraz sa tak do polnoci môžem venovať čomukoľvek. V podstate ma to teší...

Prajem dobré spanie a pohodu k zajtrajšku. Tuto