kauza sarah222

ahojte všetci, nejako som sa dostala k Vaším príbehom a inšpirovali ma aby som sem aj ja prispela s tým svojím.
Narodila som sa ako piata v poradí, všetko prebehlo ok, mala som úžasné detstvo, základná samá jednotkárka až som sa úspešne dostala na nemecký gymnázium, ktoré bolo náročné ale zvládla som ho. Celý čas som bola obľúbená v kolektíve a taký miestny zabávač a hlavne veľká flegma. po gymnáziu som sa dostala na výšku masmediálku, prvý rok som zvládla denne, ďalšia dva roky externe a popritom som pracovala ako recepčná v hoteloch. Bola to záťaž ale všetko som hravo zvládla a dokončila úspešne Bc. To je asi aj posledná pozitívna situácia na akú si pamätám doma, keď som sa vrátila rodičia plakali a boli na mňa hrdí. Oni takéto možnosti nemali, tak sa tešili že som to dokázala. Všetko by bolo fajn len ja som už od výšky mala potrebu sa zaradiť, niekde zapadnúť usadiť sa a hlavne sa osamostatniť, tak som sa rozhodla odíjsť za kamarátkou do zahraničia, tam som sa fyzicky úplne zničila aj keď na druhej strane som sa tam cítila dobre no musela som sa akútne vrátiť domov a to bol môj pád na úplné dno. Vrátila som sa so zdravotnými problémami, ktoré sa nejak ťahali a ja som sa začala akosi sama uzatvárať doma stále viac a viac až som si postupne uvedomovala, že upadám do akejsi depresie... tá sa vyhrotila až tak, že som prestala jesť, vychudla som na 47 kg nič do mňa nešlo..medzitým so zúfalstva som zavolala jednej pani veštkyni, źe čo mi vlastne je a ona mi nahovorila dristy , že mi bude posielať energiu a podobne, no odvtedy som sa začínala mať len a len horšie. Prvé bludy nastali keď som sa tri nedele po sebe v noci zobudila o tretej s krikom, že niekto mi chce zobrať dušu. Prestávala som spávať a bála som sa čo sa to deje, začala som behať po kňazoch, že aký mám problém lebo som si myslela, že je to duchovné, s čím aj súhlasili ale bezmilostne ma vyhostili, že ma vyspovedali a je to ok. Bludy stále neprestávali v noci som sa bála zlého a vravela som, že to musí odíjsť preč. Po takýchto bojoch nočných som sa dostala do takého štádia že som sa začala až priveľmi kontrolovať či niečo nerobím zle alebo čo sa deje a to bol ďalší klinec do hrobu, okolie ma stále upozorňovalo že sa chovám divne a ja som si to len stále viac a viac pripúšťala. Môj ďalší blud bol, že sa mi niekto dostal do telefónu a rieši tam veci za mňa, mne len čo prišiel nejaký list tak som sa vyľakala, že odkial to je a čo odo mňa chcú a bol to len list zo školy. Ďalší bod prišiel keď som si uvedomila, že necítim žiadne pocity. Rodina, známi, priatelia mi boli cudzí, v atakoch kedy na mňa útočili že mám brať lieky som ich slovne napadala a vykrikovala také veci, čo už neboli normálne. Po pokuse o samovraždu samozrejme lieky a alkohol som sa našla na príjme, no na žiadosť rodiny ma tam nenechali a bola som pustená do domácej liečby. Doma sa vôbec nevychádzala von a mala som režim ako v base. Ráno vstať zobrať z ruky lieky, čosi robiť a takto dookola, rodina si to proste zobrala tak vážne že si myslela že ma takým režimom z toho dostane. Bol to úplný opak, ostala som nesebestačná a cítila sa ako malé dieťa, nechala som si vziať aj tak kúsok slobody, ktorý som mala. Bludy po čase vymizli ako tak som začala chodiť do spoločnosti, no prázdna bez emócií a úplna troska. Doma si zvykajú na nového človeka, ja si zvykám tiež a posledný rok a pol je pre mňa peklo na zemi, neposúva sa to ani doprava ani doľava, vzad to nejde a dopredu už úplne nie. Psychiater len na mne skúša lieky lebo s takým priebehom sa ešte nestretol a nevie čo s tým a u psychológoch som ako už viete moc nepochodila. Čiže z bezstarostnej, príťažlivej ženy plnej snov do budúcna sa stal chodiaci zombie, ktorého ani vlastné okolie nespoznáva. Moja momentálna diagnóza je žev raj ťažká depresia s psychotickými príznakmi a schizoafektívna porucha. No ja sa s tým akosi neviem a nechcem stotožniť. Mne choroba vzala všetko rodinu, priateľov môj predošlý život a všetky sny, zápasím už s ňou rok a pol ale nevidím nejaké svetielko, ktoré sa volá nádej , že aj mne môže byť lepšie a môžem sa zaradiť do bežného života, čo momentálne nie je možné. Najhoršie je , že pozriem na svoju rodinu a necítim absolútne nič a oni boli pre mňa vždy základ bytia a moje útočisko. Doma nechápu čo sa so mnou porobilo, najmä otec a len zakrýva čo sa dá a mama si myslí, źe som už v trištvrte liečby a že zase budem ok.... Preto všetci, čo máte podobný problém Vás obdivujem, skláňam pred vami klobúk , že akí ste silní všetci, máte svoje životy, rodinky, bývanie a snažíte sa ja toho momentálne schopná nie som a stále som viac na dne ako by som mala byť. Tak to je môj príbeh snáď to niekto dočíta aj dokonca!
Pekný dnik vám prajem ! Vaša Sarah

ahoj @sarah222

kauzu som si precital,a ako porovnanie s ostatnima pribehami i mojim by som asi len ako pricinu urcil ten navrat domov bez ciela,ak som to dobre pochopil,viaceri tu pisu ze po studiu a praci sa vratili domov k rodicom a tam sa nahromadila hotova potopa,sice ja depresivne stavy nemam a ani neviem co to je,snad uzkost a strach asi,

prajem ti co najskorej naplanovany denny rezim vo volnom case ak nepracujes a stabilne zdravie,co sa tyka psychiky je to tvoj osobna vec z ktorou sa budes musiet popasovat v prvom rade ty a verim ze v nej najdes kompromis a nie boj.

s tým súhlasím ja návrat domov beriem ako spúšťač mojej choroby to nepopieram, ďakujem za prečítanie a prajem pekný zvyšok víkendu !

Je to vždy také silné čítať tieto príbehy. Je zvláštne, že ti to prepuklo z príchodu domov. Mne sa práveže moja psychika narušila z práce v zahraničí, keďže som asi moc viazaná na rodinu. Ale myslím si, že vždy je dôležité nájsť ten spúšťač. Ja už viem, čo bol jeden so spúšťačov, že som si vyčítala moju inklináciu k ženám. Lebo som mala priatela a tak...Ale mám pocit, že už som to prijala a keby viem kam ma to dovedie, nikdy to už v sebe nedusím a neničím sa tým.
Asi s odstupom času musím povedať, že pobyt v nemocnici mi dosť pomohol. A je to fakt dobré, ked cítiš podporu lekárov a aj spolupacientov. Ja som bola len týždeň na akútnom oddelení a potom v sanatóriu. A tam to bola fakt celkom pohoda, aj ked som chcela ísť stále domov. Ale myslím si, že bolo by to ťažšie bojovať s tým sama doma. Tak to ťa obdivujem, že s tým zápasíš aj si zápasila v tých najhorších chvíľach doma. U mňa je tiež tá emočná plochosť, ale už sa viem aj zasmiať. Plakať viem stále, teda väčšinou nad tým ako sa všetko zmenilo. Nikdy som nechápala, tých ľudí čo boli racionálni. Vždy som bola klbko emócií, čo písalo básne a malo svoj bohatý vnútorný svet. Ale možno mi aj tie elektrošoky pomohli. Že to urýchlili tú liečbu. Chce to len veľa času a uvidíš... Neviem ako to bude u teba, ja mám akútnu psychotickú poruchu...tak cítim, že to pomaly odchádza. Aj ked ako vieš, žijem si komfortne ešte doma na pnke. Čaká ma ťažké obdobie dokončenia školy a potom hľadanie práce. Tak dúfam, že sa nič nezhorší. Ale v týchto chorobách nemá človek nikdy istotu, či sa toho zbaví nadobro alebo nie. Veľmi ma mrzelo ako som trápila celú rodinu, stále sa báli či ma nebudú musieť znovu hospitalizovať. Ale v poslednej dobe sa to zázračne zlepšilo. Takže tá nádej tam je ! Drž sa

Ahoj, ja ťa úplne chápem ja som vždy bola naviazaná na rodinu preto som aj chcela osamostatniť, čo sa mi žiaľ vtedy nepodarilo ale budem skúšať ďalej aj keď teraz je to 100krát ťažšie, mňa dosť aj ovplyvnili dlhoročné neperspektívne vzťahy a každý priateľ nejak skúšal moju psychiku, jeden ma podvádzal jedna radosť, druhý bol drogovo závislý a dosť som si pri ňom vytrpela, aj preto som sa chcela odtrhnúť od toho a hlavne vypadnúť z domu, spätne ľutujem svoj odchod lebo tu som mala už aj dobrú prácu a nejaké to zázemie a koniec koncov vôbec som nemusela dopadnúť ako blázonko ale sama si za to môžem, čiže minulosť nezmením už len sa nejak dotrmácať do budúcnosti. Aj tebe prajem skoré uzdravenie a hlavne nech to zvládneš v škole a ďakujem za pochopenie, vážim si to ! pekný dnik prajem

Tiež si si všeličím preskákala, ono sa to na človeka nabaľuje... Až to niekedy prepukne. Ja som sa cítila dosť neisto, striedala som školy, zlé skúsenosti s ľudmi, čo ma len využili a úplne ponížili, bála sa vojny, nešťastná láska, smrť kamaráta, práca v zahraničí s problémovou šéfkou, ktorá ma len zhadzovala, kričala po mne. Až som kričala ja, že sa zbláznim. Hm a do necelého roka som to tu mala...
Teraz aj mám nových priateľov, ale cítim stále prázdnotu nejakú. Večer je o tom že si sadneme oni pijú, ja si dám trošku a nemôžem spať potom vôbec. Nemôžem piť, lebo potom musím jesť hnusný neurol, čo je humus. Neviem ako si nájsť ľudí, s ktorými by som sa bavila aj bez alkoholu...Ale naj by bolo násť cestu k sebe, svojmu vnútru...potom človek nepotrebuje vypĺňať prázdnotu ľudmi...

s tým vnútrom máš úplnú pravdu, škoda že si v sebe potláčala inklináciu k ženám, ja som napríklad vždy bola bi a tá stránka ma nejak vždy ťahala.... mala som aj dvoch najlepších priateľov gayov a neskutočne sme si rozumeli, neviem ja som nikdy nemala predsudky skôr som si takých ľudí cenila a prišli mi zaujímaví, aj s tou rodinou ťa viem pochopiť ja tú moju obdivujem, čo so mnou vytrpeli ale je super, že máš aj nových priateľov no možno neprišli ešte tí praví, ozajstní, pri ktorých by si sa cítila fakt super aj bez alkoholu...mne sa okruh priateľov zriedil na známych a ostali len tí naj ktorí majú tiež obdiv, že sa snažia porozumieť mojím stavom, s tým neurolom to poznám chutí odporne!!! čiže ťa úplne chápem, drž sa !

no, mňa vždy priťahovali muži, až na výške som si všimla, že nejako mi nie sú aj ženy ľahostajné...celé to vzniklo dotykom jednej slečny čo bola tiež bi....najprv mi prišla ako veľmi blízka duša, až sa ma tak inak dotkla a mnou to úplne otriaslo v tom najlepšom zmysle...ale problém bol v tom, že som sa hanbila za to a nepriznala som si to...a úplne som to vytesnila...teda snažila som sa na to zabudnúť...mne prišli rovnako orientovaní ľudia vždy zvláštni, ale to bol asi len môj vnútorný konflikt, o ktorom som nevedela...

a teraz mám problém, že ani na jednu stranu ma to neťahá achjaj, ja som mala skvele kamošky zo strednej...ale tie sú už každá inde, nevieme sa poriadne stretnúť, a kamošky z výšky...tie sú už tiež každý na inej škole na mgr stupni...tak musím hľadať ďalej...
aj ty sa maj pekne, sarah

Sarah, v prvom rade chcem sa ti pekne poďakovať, že si sa nám tak pekne zdôverila. Čo by som ti na to napísal hm.

Z vlastnej skúsenosti viem, že nádej stále existuje, bohužiaľ psychické choroby sú najväčšie svinstvo, aké môže byť. Po vyčerpaní a padnutí na úplne dno viem, že ten návrat nie je jednoduchý. Toto ti píšem z vlastnej skúsenosti, mám už občas nejaké tie záblesky, ktoré radi evidujú pracovníci na stacionári a snažia sa nás tam stále nabádať, poradiť, vymýšľať nové zaujímavé podnety. Sú obdobia, kedy sa im to pomerne darí a vplývajú pozitívne. Inokedy sa netrafia, klesá to hlbšie.

Prajem ti všetko dobre, aby si sa zlepšovala postupne a išla dopredu, nie dozadu. To čo sa stalo tak sa stalo, to už nikdy nezmeníš. Dívať dopredu je správna cesta, tešiť sa z malých zlepšení, mne pomáha dosť aj denník, ktorý si vediem už vyše mesiaca. Škoda, že nezačal som s ním skôr. Tam sú nálady, zmeny v správaní a iné vecí spoľahlivo zaznamenané. Snažím sa to nejakým rozumným spôsobom analyzovať, že čo mi robí starosti a vplýva na mňa zle. Naopak, čo mi prospieva.

Ahoj Kimi ďakujem za prečítanie môjho príbehu, ja si dosť všíma odkedy tu som, že sa strašne snažíš a aj si z teba často beriem príklad! že robím činnosti a chodím do toho fitka, čo máme momentálne spoločné, ďakujem za radu s denníkom budem to musieť praktizovať, lebo niekedy je ťažko odhadnúť čo mi robí dobre a čo zle... ten stacionár ti v dobrom závidím, ja si myslím že ako Big Boss napísal dostať sa z toho musím sama nik mi s tým nepomôže.... a budem sa snažiť ísť nejak vpred aj keď momentálne to ide dosť pomaly a ťažko ale nevzdávam to!
a le pluie ďakujem moc za správy a drž sa! určite sa priebežne ozvi ako dopadla škola a ako ti ide príprava na skúšky som zvedavá

ahoj @sarah222,

to co pisal @kimi2028 o denniku ma uplne pravdu,ja takto mam spisane niekolko stranok vo worde a onenote,dost to pomohlo, a tak isto toto forum ako dve hlavne temy ako sa mas? a co ta dnes tesi?
neraz mi bolo zle a riesil som tu vec ktora ma trapila,teda psychoza,hned jak som sa vyzaloval sa mi tkvz.ulavilo,

ak ty ci @le pluie mate problem so vztahmi,co si ich takto ziskat spet ci vytvorit nove,je ich mnoho ako ziskat,prve su zamozrejme pracovne,a co takto si najst nejaku aktivitu?sportovu alebo inú,ja mam sachy a sipky,ludi jak na kotliku od gulasu,je pravda ze sa este len otukavame,vecsinou to je len pri tej sportovej aktivite,momentalne netuzim po hlbsom priatelskom vztahu,mam aj kamaradov z dectva z toho dvaja aktivni a jeden zatrateni,ostatni snad len fb.
so zenami som zavrety za mrezami,ale len mozem snivat o tomto vztahu ,nehovoriac o sexualnom zdravi,ani nepamatam kedy som mal kontakt,

s pozdravom dusan

ahoj Big Boss ja športové aktivity mám chodím 3krát týždenne do fitka a doma cvičím každý deň, inak ku priateľstvám staré som skúšala obnoviť no neúspešne a mám aktívne tak 3 kamošky čo sú mi dosť blízke, inak v posilke sa našlo len pár známych s ktorými sem tam hodíme reč. O vzťahoch sa nevyjadrujem, nakoľko som v minulosti bola aj po sexuálnej stránke dosť aktívna momentálne som na tom mizerne, v tom sme na jednej vlne.
A skúsim to s tým denníkom určite.
s pozdravom Sarah