psychiatria

Čaute baby,k tým detom,ja mám dve malé deti,prváčku a druháka,boli chcené a ľubené,len sme neplánovali tak skoro po sebe,ale teraz už je to OK,keď sa narodilo druhé dieta po roku , tak to bola fuška.Keby som bola na vašom mieste,t.j.bezdetná ,aj ja by som zvažovala,či mať deti alebo nie.Lenže ja som ochorela pred dvoma rokmi ,takže deti už boli na svete.Ani u nás v rodine nemá nikto duševnú chorobu,len ja.Ani neviem,ako sa to na mna nalepilo,táto hnusoba F 25.ja som bola po prvom ataku t.j.v r.2008 taká neschopná postarat sa o všetko ....Prišla som po mesiaci domov z nemocnice a bola som velmi velmi unavená,ráno som vstala,umyla,odviezla som deti do školky,išla som na nakup a kým som toto absolvovala,umierala som od únavy.Manžel ma vobec nepodporil,ešte mal narážky v štýle válam si šunky.....Potom som horko tažko upratala a volačo navarila,potom zas pre deti ,hrat sa s nimi,volačo ožehlit a už bol večer,ja ...mrtva.....Naozaj je to náročné starat sa s touto dg o chod domacnosti aj o deti...Teraz mam zmenené lieky,takže tu unavu až tak výrazne nepocitujem ale aj tak som lenivá.....Jedna kamoška mi povedala,že som stratila iskru....Nemusela mi to ani hovorit,viem to aj bez nej.Chýba mi moja svižnost a rýchlost.Teraz ked niečo robím je to ako spomalený film.Ešte štastie,že deti sú malé a nechápu čo mi je.Zatial.Neviem ako to neskor prijmu,ale nemám pocit,že by tým boli zatial nejako hendikepované.Velmi sa snažím,aby to ani necitili.

Ja si myslím,že iskru sme stratili liekmi a následným pribratím.Únava a lenivosť može byť z depky,ale nie z F25 a hlavne nie z F25 manického,alebo zmiešaného typu.No bez liekov by to asi tiež nešlo.

Aj ja som sa uzavrel do seba a tiež som pribral. Doktorka mi to trochu vyčíta, ale otec mi to dáva riadne vyžrať. Hovorí že budem taký tučný, že nebudem vedieť ani chodiť, kto ma vraj bude nosiť a budem sa už len gúľať. Od vypuknutia choroby uplynuli 3 a pol roka a ja som za ten čas pribral tak, že vtedy som mal len 85kg a po nasadení liečby, hlavne zyprexy som pribral, lieky sa menili, ale váhu sa mi podarilo stabilizovať až pri 110kg. Teraz okolo tohto čísla osciluje, a pritom jem tak ako sa jedával aj pred tým. Otec nevie pochopiť moju chorobu ani nadváhu, že to spolu súvisí, mama je podobne na tom ako ja, tiež síce pribrala, ale ju si na paškál neberú, ani ja, lebo to viem pochopiť. Inak zmýšlanie schizofrenikov je preto také aké je, že normálneho zdravého by to ani len nenapadlo je fakt, že je to choroba a aj kvázi lenivosť do toho patrí. V nemocnici býva taký režím, že už o 6. hodine je budíček a večierka je 21:30, ak človek poriadne nespí a nevyspí sa má smolu, lebo cez deň sa musí venovať režímu dňa. Tam keď jem len nemocničnú stravu, tak aj schudnem ale jedlo je veľakrát zlé a dávajú malé porcie.

Aj ja som sa uzavrel do seba a tiež som pribral. Doktorka mi to trochu vyčíta, ale otec mi to dáva riadne vyžrať. Hovorí že budem taký tučný, že nebudem vedieť ani chodiť, kto ma vraj bude nosiť a budem sa už len gúľať. Od vypuknutia choroby uplynuli 3 a pol roka a ja som za ten čas pribral tak, že vtedy som mal len 85kg a po nasadení liečby, hlavne zyprexy som pribral, lieky sa menili, ale váhu sa mi podarilo stabilizovať až pri 110kg. Teraz okolo tohto čísla osciluje, a pritom jem tak ako sa jedával aj pred tým. Otec nevie pochopiť moju chorobu ani nadváhu, že to spolu súvisí, mama je podobne na tom ako ja, tiež síce pribrala, ale ju si na paškál neberú, ani ja, lebo to viem pochopiť. Inak zmýšlanie schizofrenikov je preto také aké je, že normálneho zdravého by to ani len nenapadlo je fakt, že je to choroba a aj kvázi lenivosť do toho patrí. V nemocnici býva taký režím, že už o 6. hodine je budíček a večierka je 21:30, ak človek poriadne nespí a nevyspí sa má smolu, lebo cez deň sa musí venovať režímu dňa. Tam keď jem len nemocničnú stravu, tak aj schudnem ale jedlo je veľakrát zlé a dávajú malé porcie.

a ja som poriadne pribrala a neviem si s tym rady..ked som bola zdrava mala som nieco cez 60kg a teraz mam 95..takze parada..snazim sa jest malo, vacsinou jem iba tri krat denne a nic..myslim, kym budem brat to svinstvo, tak neschudnem. Pretoze aj ked primarka mi tvrdi, ze z liekov sa nepribera, neverim jej ani trochu!! Hlavne ked to pisu aj na letaku..

Igor, 110kg na chlapa nie je az tak vela, ved hadam nemas meter patdesiat. Mne sa tiez nedari schudnut , takisto som unavena, co mi vadi este viac...

V poslednom čase som zaregistroval niekoľko obmedzencov, ktorí o psychiatrii a duševných chorobách vedia prd a predsa ich odsudzujú. Ćakáreň môjho psychiatra je spoločná s čakárňou na sonografiu, preto psychiatrickí pacienti čakajú spolu s pacientami na sonografiu...sonografie je tam len pár mesiacov...a tak sedím vedľa dvoch slečien, ktoré si robili zo psychiatrie srandu a sťažovali sa nato, že musia čakať spolu z "cvokmi"...mal som sto chutí im niečo povedať...možno aj oni alebo niekto z ich rodiny bude potrebovať pomoc psychiatra...potom možno zmenia názor...ako je možné, že ešte stále existuje také veľké množstvo zadubencov, ktorí si uťahujú a odsudzujú psychiatrických pacientov...preto sa mnohí pacienti ťahajú aj do vzdialenejších psychiatrických nemocníc, len aby preboha nikto nevedel, že boli na psychiatrii...najviac je to cítiť na vidieku

Som fakt rada,že bývam s mojou diagnózou vo veľkom meste,lebo moja babka mala že vraj mániodepresiu a bývali na dedine a že to bolo dosť strašné,no je to už dávno.No nemyslite si,o mne to vie možno o mne viac ľudí,viem,že to vedia asi všetci bývalí spolužiaci,taktiež sesedia mojich rodičov a tým pádom mnoho ľudí na sídlisku,kde bývajú rodičia.Aj v baráku kde bývam s prestávkami sedem rokov ja, som už tiež stretla viac krát bývalú kolegyňu,ktorá tam chodí na návštevu a stále mi dáva tú istú otázku,či som zamestnaná.Tak jej klamem,no a čo
Snažím sa chovať normálne a to je asi hlavné,tváriť sa normálne,nie ako zakomplexovaný chudáčik.Verím tomu,že je to pre mnohých veľmi ťažké.Ako som už písala s chorobou som sa 20 rokov nevyrovnala úplne,ono sa to rokmi len veľmi pomaly zlepšuje.

Neviete niekto čo je s Matejom, už dlho neprispel do fóra svojim príspevkom.

Neviem, skryva sa pred nami.

Chcel by som sa vás spýtať ako pribuzný niesli to, že ste chory? Ľutovali vás, aký prístup v komunikácii zvolili a ako reagovali na negatívne príznaky psychotického ochorenia. Môj otec sa ku správa rovnako ako pred vypuknutím choroby, nedokázal si to pripustiť, že som chorý a ani nedokáže pochopiť, že už nezvládam veci tak ako pred tým a keď mu poviem, že sa psychicky cítim zle ešte po mne nakričí a vznikne hádka. Sestra je viac empatická, ale keď má problémy, tak býva veľmi nevrlá. Mama je chorá rovnako ako ja aj keď má inú diagnozu. Otec si nikdy nevedel pripustiť, že sme chorí a ani sa o tom z nikým nebaví.

Milý Igor,moj otec sa chová podobne.Chorobu mám zdedenú z maminej strany.On zase chápe,že toĺko nevládzem,preto ma aj odhovoril od VŠ,aj donútil podpísať žiadosť o ID,no niekedy,keď ma naštve a mne príde zle,tak mi hovorí,že hrám divadielko,alebo na mňa reve ešte viac.Ja už našťastie s ním nebývam,no myslím si,že nie je v našich silách to zmeniť.Otcovia často opustia rodinu,aj keď sa narodí postihnuté dieťa.Vačšina z nás sa postihnutá nenarodila, a keď sme ochoreli vačšina na pokraji dospelosti, pre našich otcov bolo už dosť neskoro vycúvať zo zodpovednosti za rodinu.Samozrejme,že otec sa neteší,keď ste v rodine dvaja psychicky chorí.Ono to zase nie je tak na škodu,že Ti neuzná chorobu,vždy lepšie ako keby Ti vykrikoval,že si blázon.No a premáhať sa musí každý z nás,je to najjednoduchšie povedať :"ja nič nevládzem,starajte sa o mńa,robte všetko za mňa." Tým ťa Igor nechcem uraziť, samozrejme,že to máme ťažšie než zdraví jedinci.No ostáva nám len bojovať,lebo aj kto má aj chápavých rodičov,tak keď sa im niečo stane,može skončiť v ústave.Otec to možno až tak zle nemysli.