Ako sa dnes máš? 18

@Sweetheart Tvoje příspěvky z tématu "Ako sa máš" se objevily v tématu "Psycho vtipy z internetu". Smaž si je tam, prosím.

Ahojte moji mili, ja sa mam dobre, tak v podstate stale rovnako. Nove mam, ze mi ide lekar uplne vysadit Aripiprazol. O dva mesiace mam konteolu a pocwdal ze dva tyzdne predtym to mam vysadit. Naposledy mi predpisal Aripiprazol 5 mg. Tak budem uplne bez antipsychotik, uvidime co bude. Ja som mala len jednu psychozu, to som bola v strasnom strese zo susedov kde som byvala, myslela som si, ze sused, stary dedko mi lezie do bytu rebrikom cez balkon a nici veci. Dokonca som si kupila kamery a chcela aom ho nachytat. V posteli som chcela spat s nozom lebo som mala strach ze ma napadne. Tiez som mala hrozne zmeny nalad, psychoticku depresiu ked som nebola schopna robit nic, ani soferovat auto. Obraz sa mi niekedy pred ocami triasol. No boli to hrozne stavy ktore dufam uz nikdy nezazijem. Tu psychozu som mala pred rokom a pol. Teraz byvam inde, tak som v klude. Majte sa vsetci pekne.

Ja mám horúcu novinku: V dome kde som býval v rokoch 2011 až 2022 bol na našej chodbe jeden alkoholik s ktorým boli dlhodobo problémy. Takmer vždy keď prišiel víkend sa opil a robil bordel. Za ten čas čo som tam žil, tam kvôli nemu bola polícia možno tridsať krát. Nakoniec ho idú vyhodiť. Tak ako to u alkoholikov často je, narobil si dlhy a teraz mu idú dražiť byt. Bude z neho bezdomovec. Inak ten jeho úpadok spôsobený pitím bol hrozný. On ani nedokázal normálne hovoriť, len nezrozumiteľne brblal. Byt mal vybývaný.

Zdravím všechny,

dnes jsem jak zpráskaný pes. Včera jsem ve fitku od nového trenéra dostala docela zabrat. Dělala jsem dřepy s 8 kg činkou a pak sedy se 4 kg činkou + samozřejmě trochu kardio-tréninku. Plus dnes jsem 2 hodiny žehlila a vydrhla jsem podlahu v kuchyni, takže mě bolí nejen nohy od včerejška, ale i ruce, prostě celý motýlek. Myslím, že pro mě je lepší mít staršího trenéra, ne takového mladého, jako mám teď. Tenhle mlaďoch mě zničí.
A to kamarádka chce chodit dvakrát týdně. Dnes jsem jí napsala, že momentálně zvládnu jen jednou týdně. Pokud mě kamarádka neposlechne a domluví tréninky dvakrát týdně, tak mám v plánu zjistit si kontakt na trenéra (kamarádka mi ho nechtěla dát) a domluvit se s ním, že by nás netrénoval dohromady, ale každou zvlášť.
Manžel je od včerejška na služební cestě, dnes se vrací. Je už týden nachlazený a už to od něho chytil i syn. Já budu klasicky poslední, kdo to chytí (vždycky to tak bylo). Trochu mi to dělá čáru přes rozpočet hlavně kvůli tréninkům.
Zítra je MDŽ. Tímto předem přeju nám, ženám, vše nejlepší.
Nevím, jestli si manžel vzpomene. Každopádně já jdu zítra večer s bratrem slavit můj a jeho svátek (jmeniny), který já jsem měla už dávno a on teprve bude mít za dlouho, a moje narozeniny, které taky budu mít za dlouho.
A v sobotu jdu pro změnu zase za bratrem, protože bude mít u sebe svého malého synka, mého synovečka. Neviděla jsem ho přes 2 měsíce, tak je načase ho zase navštívit.
That’s all, folks. Děkuji za pozornost.

Prajem dopredu všetkým žienkam našim na fóre krásne MDŽ, užite si zajtra svoj sviatok , myslím, že každá žena by mala byť ľúbená a aby si ju muž vážil . Ja už som maličkosť mame a sestre dal a potešili sa, dúfam že aj vy každá niečo dostanete, niečo čo aspoň trochu poteší.

Čaute, ozývam sa po dlhšej dobe, síce fórum sledujem sporadicky nakúkam... ja sa mám dobre, preto aj sa mi nechce sem prispievať do "ako sa mám" by sa to opakovalo a tiež sa mi nechce príliš deliť o prežívanie takto neosobne cez internet. Asi je to aj tým, že sa stretávam s jedným dlhoročným kamošom pravidelne, tak sa môžem osobne vykecať-keď náhodou treba. Tiež mi pomáha tvorba-básnenie a poviedka. Všimol som si-bola tu po mne poptávka, pozdravujem @regina, no takto to teda dáko mám. Dúfam, že sa tu stretnem s pochopením-nie je proste nad osobný kontakt a stretnutie. Ešte že mám toho kamoša.
A čo je nové?lieky mám pravidelne-depot, mám veľa roboty-píšem, chodím plávať, stsrám sa o záhradu,psa, no a celkom som otvorený životu. Údajne je to aj s mojou diagnózou rôzne, lebo mám od viacerých lekarov viac nazorov. Jeden mi písal schizofréniu, iný schizoafektívnu poruchu, ďalší cykloidnú a stretol som sa aj s nazorom postraumatickej poruchy. Chcem tým povedať, že interpretácie lekárov sa rôznia preto, že ma poznajú krátko alebo dlhší čas, myslím, že je to hlavne tým. Niekedy nie je preto ľahké trafiť sa do presnej diagnózy a druhá vec je aj užívanie liekov, ktoré mení obraz choroby. V každom prípade je mi zas len lepšie, tie občasné "dozvuky" halucinácií postupne odozneli a bludy sa vytratili. Myslím tiež, že po prekonaných atakách nie je u mňa defekt prítomný, respektive len minimálny, zdá sa vďaka intenzívnej liečbe. Občas som vzťahovačne nastavený, no nálada je celkom primeraná okolnostiam.
Veľa robia vzťahy, no a liečba, aj aby sa choroba nevrátila.
Inak som dorobený ako kôň, v tej záhrade-najprv som vyťal stromy, čo nerodili aj s koreňmi no a potom pleval, sadil ríbezle, najprv však nákup zeminy...skrátka záhradné práce.
Pozeral som dáke seriály-Game of Thrones(mám aj knihu 1.diel), teraz Suits.
Držím vám palce, a ako som písal na začiatku, asi sem budem prispievať hlavne do témy Čo čítam teraz momentálne, no ale uvidí sa, čo prinesie život. Majte sa.

Ahojte.

Mám sa ako-tak. Uplynulý týždeň sa mi, žiaľ, vyznačoval skôr horším prežívaním, než lepším. Niekedy som na určitý čas vyslovene upadal do depresie a úzkosti. V druhej polke týždňa som sa nezvládal brániť negatívnym myšlienkam – bol som vcelku prekvapený, ako ich neviem odrážať, ignorovať, ale naopak som sa niektorým z nich v podstate venoval v rámci ruminácie, ako keby som sa za tie roky nič o svojej mysli nenaučil. Asi to možno chápať ako určitý regres, ktorý ma z času na čas dostane.

V piatok som šiel skôr domov a začal som čítať knihu „12 pravidiel pre život“ od Jordana Petersona. V tejto chvíli mám prečítaných asi 80% knihy – čítal som celé hodiny a nemohol som sa od toho odtrhnúť. Už dávno som sa nestretol s takým komplexným myslením, ako u tohto autora... ak ma spomienky neklamú, tak naposledy na bývalej škole. Aj sa čudujem sám sebe, prečo nečítam viac takejto literatúry, keď ma to vie tak strhnúť „ako za starých čias“. (Ale v skutočnosti asi viem prečo, ale to je iný príbeh.) Premnohé myšlienky, ktoré tam autor rozvíja, mi výborne sedia na to, čo akurát asi potrebujem počuť. Takže, keď som si v piatok chcel zobrať nejakú knihu na víkend, aby som sa pomocou nej aspoň trochu pozviechal z depresívneho rozpoloženia uplynulého týždňa, tak som sa, myslím, trafil do čierneho. A to napriek tomu, že kniha vyznieva niekedy dosť tvrdo a rozpráva (okrem iného) o utrpení takmer pesimisticky. Ale vnímam, že je to len dojem, lebo práveže autor dobre rozoberá, čo sa s faktom utrpenia vlastne dá z našej pozície reálne robiť... ako sa s touto vlastnosťou reality vysporadúvať. A to je práve to, čo potrebujem počuť. Nie chlácholenie a výtlak na pozitívne myslenie, ale presne som tento víkend potreboval nič nepopierať, na nič sa nehrať, byť k sebe totálne úprimný a rozhliadnuť sa, čo sa so zisteniami o sebe dá reálne robiť. Takže v tomto smere mi kniha veľmi pomohla... okrem toho, že tým, ako autor filozofuje a analyzuje mytológiu, mi pripomenul časy, keď som študoval filozofiu, kedy som sa s takýmto typom literatúry stretával bežnejšie – čo vo mne vyvolalo určitú nostalgiu. Hoci som sa vo filozofii nikdy neuplatnil a, úprimne, nemám ani na to, aby som sa v nej nejako extra uplatnil. Ale ako záujmové čítanie toho, čo vytvorili a premysleli iní, mi to kdesi v kútiku v spomienkach asi zostáva, hoci možno zatlačené do úzadia novými záujmami a cieľmi.

To, že som sa inak znovu stretol v spomínanej knihe s takým skutočne komplexným myslením, mi zapadá práve do súčasnej mojej snahy vyrovnať sa so svojimi kognitívnymi limitmi. Tá kniha to iba umocnila, ale už aj viac týždňov, keď napríklad v škole čelím tomu, že niektorým veciam skrátka nerozumiem, alebo stačí, že som svedkom toho, že sa neviem tak koncentrovať, aby som postihol myšlienku a riešenie toho, o čom sa práve na tabuli hovorí, tak už teda viac týždňov sa mi týmto obracia pozornosť na svoje hranice. Trochu ma vždy miatlo, že v práci som akoby „king“, povedané veľmi hlúpo, lebo v prostredí, kde majú ľudia problém preniesť fotky z mobilu do počítača, alebo je extrémny problém vyfarbiť nejakú bunku v exceli žltou farbou, tak vy, keď študujete IT v podstate už 4 roky, tak sa v takom prostredí ľahko stanete človekom, na ktorého sa každý obracia s každým problémom, lebo vie, že mu poradí a vyrieši to. A zožnete uznanie. Lenže ono to v skutočnosti zodpovedá starému rčeniu „medzi slepými jednooký kráľ“. Akonáhle sa ocitám v prostredí s ľuďmi „s dvomi očami“ (ak mám zostať pri tom rčení), tak moje jedno oko je zrazu nedostatočné. Niet sa čomu čudovať. No, a napr. v tejto škole sú okolo mňa ľudia, ktorí už neriešia, ako sa refrešuje webstránka – je to už celkom iná úroveň znalostí. A znalosti ma ani tak nedávajú dole – tie sa viem doučiť - skôr sa konfrontujem bolestne so svojimi limitmi najmä v oblasti kognitívnych schopností. Vidím spolužiaka, ktorý je ďaleko-ďaleko v IQ pred mnou. Teda aspoň si to myslím podľa dlhodobého pozorovania. Možno sa mýlim. A možno na tom ani nezáleží. Rovnako aj pri tej Petersonovej knihe, keď vidím tú úžasnú komplexnosť a zložitosť myslenia, o ktorej ja môžem akurát tak snívať, tak sa mi opakovane vyníma v hlave práve téma mojich hraníc. Koniec koncov, kúsoček sa takýmto hraniciam a sebapoznaniu autor aj sám v tej knihe venuje. Napr. sa na jednom mieste pýta, že čo by sme vedeli robiť a kým sa stať, keby sme vedeli, kým reálne sme. Nie kým si myslíme, že sme, alebo že akí by sme mali byť, ale najprv prijať to, aký reálne som, kde sú moje reálne hranice, a podľa toho sa rozhliadnuť, kým sa môžem v nadväznosti na svoje zistenia stať. Príde mi to veľmi realistické a veľmi úprimné. Úprimne hlavne k sebe.

No, dosť som sa rozkecal, prepáčte. Každopádne, ak to zhrniem, tak si teda v súčasnosti hľadám odpovede vo veci svojich limitov a hľadám si spôsoby, ako to akceptovať. Už som aj pri tomto rozmýšľaní napr. včera cítil akýsi zvláštny vnútorný pokoj. Mali sme teoretickú informatiku, v ktorej sme riešili všelijaké zapeklité problémy, a mnoho času som len s prázdnou hlavou čumel na tabuľu, jemne povedané. Spolužiaci vcelku dobre s profesorom interagovali a hádzali do placu návrhy riešení. Krásna situácia, kedy sa môžem cítiť veľmi menejcenne. Namiesto toho som cítil nejaký čudný pokoj, necítil som závisť, necítil som pohŕdanie samým sebou, ani sebaľútosť. Vnímal som svoje miesto v hierarchii kompetentnosti a bol s týmto zistením, zdá sa, zmierený. Cítil som sa dobre a aj som domov odchádzal s dobrým pocitom. Budem pracovať na tom, aby som takýto pokoj cítil v podobných situáciách čo najčastejšie. Aby som svoje miesto poznal, akceptoval a pochopil, čo v jeho mantineloch môžem robiť a čím môžem byť v jeho hraniciach užitočný. Nemyslím si, že je toho málo, čím môžem aj v takýchto hraniciach prispieť – je toho určite menej, než by som vnútri, možno na základe nejakej neurózy, chcel, ale odsúdiť sa na starú bačkoru asi tiež nie je na mieste. Maximálna úprimnosť voči sebe – pridávam si to v tomto období do svojho hodnotového rebríčka. Držte mi v tom, prosím, palce.

Ďakujem Vám za vypočutie, priatelia. Prajem Vám všetko dobré!

S úctou
matej

Hezký den, přátelé,
v pátek jsem stihla ještě jít s bratrem na večeři a včera jsem s ním a jeho malým synkem, mým synovečkem, strávila celý den.
Od té doby jsem nachlazená. Vlastně jsme nachlazení všichni - u nás se smrká, škrábe v krku, i se chvíli teplotovalo.
Takže ruším všechny zubařky, srazy s kámoškama a další program, co jsem měla na příští týden, a budu pokorně sedět doma a lít do sebe čaj.
Vzhledem k tomu, že předtím mi zase všechno rušily kamarádky kvůli nemocem, to vypadá na menší epidemii nachlazení.
A jako při správné "ženské rýmě" budu při kurýrování poslušně dělat domácí práce (pokud nepadnu polomrtvá).
Doufám, že se nám se synem podaří absolvovat aspoň středeční vyšetření na nefrologii.
**************************
Trochu se ještě rozepíšu o jedné věci, o hlasech - doufám, že mi tady někdo poradí.
Myslela jsem si až donedávna, že jsem nikdy hlasy neměla. Při poslední psychóze před 10 lety se mi ale stalo, že mi myšlenky běžely hrozně rychle hlavou, až mi hlava třeštila a měla jsem pocit, jako by v mojí hlavě seděli 4 lidé a jeden přes druhého se hádali (pořád jsem to ale považovala za myšlenky, nikoliv hlasy). Až nakonec jsem ve své hlavě slyšela příkaz: “Zabij se!”.
Nedávno jsem to vyprávěla jedné schizofreničce a ta mi napsala, že to byl hlas a že jsem nemusela poslechnout.
A já od té doby přemýšlím, jestli jsem měla skutečně hlas nebo hlasy, anebo to byly moje myšlenky zakončené imperativní myšlenkou.
Jde o to, že kdyby to byly hlasy, tak můžu neposlechnout, že? Jenomže byla-li to myšlenka, můj vlastní nápad (za to jsem to vždy považovala), neuposlechnout se nedá. Nakonec když máte nápad a přijde vám úžasně dobrý (to mi v psychóze skutečně připadal) a nic vám nebrání ho uskutečnit, tak ho i uskutečníte, ne? Aspoň já jsem to tak v psychóze měla.
Takže se ptám těch, co někdy měli hlasy, a těch, co se v tom vyznají: Jak vnímáte rozdíl mezi hlasem a (vlastní) myšlenkou? Kdy je to myšlenka a kdy hlas?
Můžou se z myšlenek stát hlasy? Pokud ano, tak kde je ta hranice, kdy se z myšlenky stává hlas?
Jde mi o to, abych v příští psychóze dokázala imperativní myšlenku či hlas neposlechnout…. Má někdo nápad, jak to udělat?
Děkuji předem za všechny postřehy a rady.

@motylek, keď máš sluchové halucinácie, tak to počuješ ušami. Je to rovnaké ako keď niekto rozpráva a ty ho počúvaš.

Čo sa týka myšlienok, tak ja mám denno denne množstvo bláznivých, nechutných, zlých, zvrátených myšlienok, ale proste viem že sú to len myšlienky, ktoré sa nesmú premeniť na činy.

@motylek - dovoľ mi povedať svoj názor. Možno by som to už ani neriešil, či to bol v inkriminovanom čase hlas alebo vtieravá suicidálna myšlienka - podľa mňa sú obidve rovnako nebezpečné.
Keďže pod imperatívnym príkazom hlasu môže si človek ublížiť, takisto aj keď má samovražedné myšlienky (o tom by som mohol písať román).
Z laickej skúsenosti viem len toľko, že správny psychiater vždy zbystrí pozornosť, keď pacient počuje hlasy, ktoré mu prikazujú ublížiť sebe alebo druhým. Rovnako koná, ak sa pacient zdôverí, že má myšlienky na samovraždu - a nie je odkloniteľný, teda suicídum považuje za jediné východisko zo zlého psychického stavu. A vždy zasiahne úpravou liečby či hospitalizáciou.
Tak som i ja vyhľadal pomoc priamo v nemocnici na akútnej psychiatrii, keď som pod vplyvom stresových situácií v ťažkej depresii zažil obdobné stavy typu "Zabi sa! Skoč!" a úprimne neviem, prišlo mi to ako myšlienka, no v hlave mi to trochu znelo ako hlas - hoci hlasy som nikdy nepočul. Pojem "hlasomyšlienka" nejestvuje, no ja som to tak cítil... Nasledovala liečba aj s ECT a uzavrelo sa to ako prchavý psychotický zážitok. 
Sám za seba môžem povedať, že mám ešte napriek dlhodobej liečbe dni,  keď si prajem, aby som tu nebol. A potom sú opäť dni, keď sa vôbec neriešim a mám sa vcelku fajn. Tých je síce omnoho menej, ale už aspoň sú.
Myslím, že vždy sú najhoršie začiatky. Podobne ako to bolo u teba - náhle prepukol psychotický atak v celej svojej sile a konala si skratovo. Vďaka Bohu, neublížila si si.
Postupom času a správnou liečbou človek získava zväčša nad chorobou tzv. nadhľad - to je mimoriadne dôležité. Uvedomuje si, že je chorý, aktívne sa podieľa na liečbe, chodí na terapie, získava - dovolím si povedať - "skúsenosti" v zmysle, čo je ešte ok a čo je už cez, zachytáva prodromálne štádium, napríklad ako i ty, @motylek.
Psychiatrička v nemocnici mi vravela, že jej prvá služba bola mimoriadne náročná - priniesli ťažko psychotického pacienta, ktorý ublížil dvom osobám - údajne mu to prikázal satan. Nedokázal to ovládnuť.
Rovnako ja som nedokázal ovládnuť mimoriadne silnú myšlienku siahnuť si na život a nebyť na obtiaž...
Teraz sa už na to dívam odstupom času za skrat, zlyhanie, no beriem to i ako veľké ponaučenie.
Ľudkovia, každopádne vás obdivujem, že dokážete takto denne úspešne bojovať s mimoriadne  nepríjemnými myšlienkami či hlasmi napriek liečbe. Klobúk dole, naozaj
@Juraj, @Patty_Pillow a ďalší - ste v mojich očiach veľkí, statoční bojovníci!
Držím nám všetkým silno palce

@motylek - myslím, že si si na svoju otázku odpovedala. Ako to zastaviť - keďže psychotický atak psychózy má svoje štádiá, tak nenechať ho (podľa možnosti) zájsť do "konečného" bodu - ale
včas a ešte so zachovaným nadhľadom zasiahnuť
a okamžite navštíviť psychiatra alebo kontaktovať
najbližšiu nemocnicu. Podobne, ako si si v
stresovom období nechala po porade s odborníkom navýšiť Abilify na 15 mg - čo prinieslo ovocie
Vždy, keď sa mi priťažilo (zvýšená úzkosť, paranoja či silný hnev), som okamžite išiel za psychiatričkou alebo na pohotovostné ošetrenie v rámci psychiatrickej nemocničnej jednotky, kde ma vždy dôkladne vyšetrili a buď len podali injekciu/infúziu, alebo odporučili chvíľku zostať na pozorovaní a nastavení liečby.