Krátke príbehy

 

Stále slobodná

Stretli sa cez internetovú zoznamku. Bolo to celé akési počudovaniahodné. Vymenili si pár správ a dohodli sa, že pôjdu spolu do kúpeľov, kde si dajú nejaký ten bazén a masáž. Muž tam pracoval, preto nebol problém vybaviť aj nejakú tú zľavu. Choval sa naozaj galantne!
Vymenili si pár horlivých pohľadov, vypili kávu, v bazéne sa síce akoby k sebe nepriznávali. Tomu chlapovi bolo trošku nepríjemné pozerať na jej veľké prsia v plavkách. Akoby ho celá niekedy vykoľajovala z rovnováhy.
Avšak stalo sa potom, že na jeho pracovnej izbe v kúpeľoch si mu sadla na kolená a objímala ho. Smiala sa a zdalo sa mu na chvíľu, že je naozaj šťastná.
Potom sa rozlúčili. Keď ju bozkával na líce na vlakovej stanici, srdce mu trošku znepokojením poskočilo. Nebude ju teraz vidieť takú dlhú dobu. No vymenili si aspoň telefónne čísla. Hneď jej aj zavolá.

Potom mala povinnosti a keďže bývala ďaleko, mohli si len volávať. Mladík horel vždy nedočkaním, keď mu zazvonil mobil do ticha izby. Už ten pocit dávno nezažil. Pocit zamilovanosti. Ozaj bola ako jeho nová bohyňa, ktorú maznal pri každom telefonáte. Otvorené rozhovory o láskaní mal najradšej.
Dohodli sa, že sa stretnú opäť osobne. Už bola pobalená a zavolala mu. I vykríkla mu odrazu, že na nejakú banalitu, o ktorej sa rozprávali, zvýšil hlas. Liečila sa na paniku. Aj on sa liečil na bludy. Rozhodnutie padlo jasné- nepríde.

Muž bol úplne odrovnaný. Veď som predsa nezvýšil hlas. To sa jej len zazdalo. Je chorá, no čo už. Má to v karte napísané a ja... ja ju aj tak milujem. No čo mám robiť, keď nechce prísť. Skúšal jej zavolať.  Bezvýsledne. Po opakovaných pokusoch mu zdvihla. Ak jej ešte raz zavolá, udá ho na polícií za obťažovanie!

Chorý svet- pomyslel si muž. Čo sa to s ňou porobilo?

O mesiac na to mu zrazu zvoní telefón. Ozve sa žena z tohto príbehu. Rozpráva, že myšlienka ich vzťahu bola pekná. A že vtedy dostala menštruáciu. Aj som si myslel- odvetil muž. Len niečo také mohlo byť v tom celom probléme.

Tá žena bola v tridsiatich troch rokoch pannou. Hrala na hudobný nástroj a bola... tak trošku vyplašená. Z mužov, zo života, z diania naokolo... Rozišli sa navždy.

Po dlhom čase si všimol jej profil na internete. Už je to skoro osem rokov! A stále slobodná...

Jedného dňa sa narodilo Brblo. Hneď ako uzrelo svetlo sveta, usmialo sa. Bolo šťastné že je tu, radovalo sa z každého okamihu svojho života. Skákalo ako žaba, behalo ako zajac, alebo sa gúľalo ako pomaranč. Brblo bolo maličké a okrúhle, spôsob pohybu gúľaním malo najradšej. Počas teplých slnečných dní sa vznášalo a lietalo medzi vtákmi. Chcelo obletieť celý svet, chcelo doletieť až ku Slnku. Raz, keď sa Brblo gúľalo po chodníku, ho zbadalo dieťa a rozpučilo ho. Ostala po ňom iba zelená škvrna.

.

Všetky dievčatá zo základnej školy ho poznali. Volali ho Alzák úchylák, lebo bol malý a zelený. Keď stretol v parku školáčku a boli tam sami dvaja, tak sa pred ňou odhalil a ukázal jej svoje prirodzenie. Takto to bolo mnoho rokov. Potom si na neho počkal otec jedného z dievčat a zbil ho. Potom Alzák úchylák kamsi zmizol a už ho viac nik nevidel. Kolovali o ňom rôzne chýry. Podľa niektorých sa presídlil do iného mesta, podľa iných ho zavreli na psychiatrii. Každopádne bolo šťastím že dievčatá v parku už nikto neobťažoval. Ak chceli školáčky vidieť úchyla, tak museli ísť až do Bratislavy.

Na okraji spoločnosti

Pri predstave radosti, žiaľu, straty ostal zachmúrený. Dlho sa prechádzal od mesta k mestu, kráčal za krajnicou. Autá svietili a ich mihotavé svetlomety ožarovali mu tvár. Nepatrím nikam. Nikomu nie som milý. Myšlienky prerýval plecniak, ktorý mal prehodený cez útle rameno. Stále mu padal nižšie na chrbát pod ťarchou vecí, ktoré v ňom niesol.
Poznanie ma privedie len na križovatku ciest. Keď sa ním riadim, keď ho hľadám... Ale vlastne nič. Tu na okraji civilizácie mi je dobre.
Vŕŕŕn... prefrčalo okolo ďalšie auto. Jeho osvetlená tvár v tom momente vyjašila grotesknú grimasu. Akoby ho niekto naháňal a pichal do neho nožíkom. Kam sa pôjdem najesť? Kým dorazím, ešte viac vyhladnem.
Bolesť a odchov nových myšlienok sa mu mihotajú telom tak, ako hviezdy na nebi. Nezapadať nikam, strániť sa spoločnosti druhých, nerozumieť ich móresom, správaniu. Alebo radšej ani nechcieť!
Stromy ševelili do občasného ruchu cesty akúsi trúchlivú melódiu. Ich lístie pospevovalo. Zdalo sa mu, že mu chcú poštekliť ušné bubienky, utrieť pot z čela. Batoh opäť padá skoro do úrovne kolien. Veľkí myslitelia, ako som o nich čítal v škole, mali veľké myšlienky. Zaoberali sa prírodou, alebo človekom ako takým. Skúmali poznanie, pôvod prapríčiny, súcno či krásu tohto sveta.
Nerád by som patril k tým... a tu je moje zamyslenie... ktorí prihadzujú do spoločnosti svoj odpad. Ukazujú sa na videách, fotografiách a prichádzajú vždy s čímsi novým. Tá prvoplánovosť je aj ako ich vlastná genialita. Toto smetie len špiní iné duše. Povahu druhých láme na prach. Ak prinesiem niečo nové, bude to iné. Nie nepotrebné. To je moja úloha.
Tu na okraji za vozovkou je mi dobre. Kráčal už dobrú hodinu a duša mu odpovedala na impulzy srdca. To, niekedy akoby sa na neho nahnevalo za trúfalosť. Sem za krajnicu patrím, len tadiaľto idú moje kroky, môj tep, moja biológia.
Svetaznalí nech nehľadajú v ňom bezdomovca, ani tuláka. Je na okraji ako nejeden iný. Zvolil si to dobrovoľne. Sem patrí, lebo to tak cíti. Nie je ani vrah, ani posledný prehratý. On len ide domov. Z mesta do mesta. Tam, odkiaľ pochádza.

Pád

Možno že život donáša útrapy aj nám, odlúčeným. Aby každý pád za niečo stál. Polená mi zlomili nohy, posledne som ochrnul a vlečiem sa už len na rukách. Akoby aj takáto metafora naháňala v iných hrôzu. Veď predsa... Každý pád stráda rozum a pýcha vracia úder pod pás ako ten víchor, čo oboril sa na stromy a vytrhol ich aj s koreňmi.
Prší. Ten mihot na okeniciach a buchot ako na tamburínu pripomína mi, že žijem. Všetko sa mení. Už v detstve mi dážď priháňal pokojný spánok. A síce i dnes je rovnaký, ja som iný. Starší. Svet sa otočil toľko veľa- krát ako v nejakom zlom filme a ja sa pýtam, či oná zmena priviedla ma k podstate, načo do pekla som tu na Zemi?!
Búrka láme vetvy presne ako keď človeka skolí príhoda. Nie je tu. Odrazu mizne a s ním aj dôstojnosť, tá moja, ako štipka snáď čohosi jestvujúceho. Každý by mal mať svoju dôstojnosť. Alebo aspoň, každý by mal ostať človekom.
My romantici strieľame ruže kdesi na púti a zabúdame, že mesiac stratil pri toľkých svetlách svoje spoje k očiam. Je tam, v nebi, to je jasné. A aj vtedy osvetľuje svet. Nežnejší ho snáď i cítia, keď ich volá k počestnému spánku. Ja však zabudol som tú noc, keď som ťa uzrel, na mesiac, hviezdy i spenenú rieku. Pripomenula si mi akurát cintorín.

Domov

Na lavičke pred rodinným domom sedel mladý muž. Cítil sa osamelo. Býval v dome s rodičmi a nemal vlastnú manželku, ani deti. Bol ako vietor. A ako pribúdali roky, predstava svojej šťastnej rodiny strácala sa pomedzi "už vydaté" či "už ťarchavé", "s deťmi" ženy. Muž ostal takpovediac na ocot.
Premýšľal toho dňa nad rodičmi. Vzťahy boli niekedy napätejšie. Otec i mama ho mali radi, aj on ich. Aj jeho vlastný pes ho mal rád. No niekedy sa navzájom zlostili. I napadlo ho, aké by to bolo, keby rodičia pomrú. Ako sa to všetko zmení. Aj keď ho hnevali, práve toho dňa mu vnútorne nerozumeli, aj napriek tomu neprial si ich smrť. "Ako by to bolo, keby sa z človeka stal nečlovek?!"
Po chvílke začínajú padať na cestu k lavičke kvapky dažďa. Už dávno prišiel na kraj večer. Už dávno svieti pouličná lampa.
"Musím to vydržať, aj keď máme konflikty. Dúfam, že nebudem príliš vehementný. Majú už svoje roky..."
Muž si spytuje svedomie. Minule totiž zvýšil na nich hlas. Keď mu spadne na nos kvapka dažďa, zadiví sa. Trošku mu ho aj pošteklí. A tak sa postaví, nechá lavičku v tmavom kúte večera stáť a prechádza domov do domu. Má tam oboch rodičov. Práve budú spolu jesť.
"Aj napriek rokom sa tu nič nezmenilo. Tu je to vždy takto. Asi to ma hnevá..."

Na slobode

To mesto bolo toho dňa šedé. Pršalo a bola zima. Po uliciach kráčali ľudia oblečení vo zvrchníkoch a kabátcoch. Lístie ležalo schúlené na okraji hlavnej cesty.
Prišiel ho privítať. Majú ho pustiť z tunajšej väznice o desiatej. Sadol si teda do malej kaviarne a cukrárne na jedno bezkofeínové espresso, reku vyčká, kým odbije celá.
On sám je dnes celkom šťastný. Bol skoro ráno u doktora a ten vylúčil rakovinu.
O dve minúty desať platí a opúšťa kaviareň Magnólia. Basa je hneď tu kúsok. Dvere väznice sa otvárajú... a zbadal ho. Práve vychádza von.
Pavel sa nadychuje nosom vzduchu, akoby ešte nikdy nedýchal. Správa sa ako plod, keď sa tlačí na svetlo.
"Ahoj, Viktor!" zamáva na priateľa, hneď ako ho zbadá.
"Ahoj, Paľko! Poď, zmizneme odtiaľto! Vitaj na slobode!" Viktor síce vo väzení nebol, no slobodu už roky tiež necíti. Aj taký je život!- premýšľa si v duchu.

Navždy spolu

„Devätnásteho februára roku tisíc deväťsto osemdesiat šesť sa narodil pre našu vlasť slávny Iluškin Trombnojev. Tento spisovateľ si zasluhuje našu pozornosť. Od útleho veku sa venuje literatúre. V škole prezentoval veršovanky a podobne ako iné deti písal diktáty. Teraz, v tridsiatich šiestich rokoch, dostáva svetaznalú Vajerničovu cenu za literatúru! Píše hlavne rozprávky, no aj básne. Prosím, ctené publikum, privítajte nášho skvelého priateľa, pána Trombnojeva!“

V sále je rušno. Všetci od trochu plachého Iluškina očakávajú zaujímavý rozhovor, čosi podnetné k zamysleniu. Veľa prítomných číta jeho knihy a tak sa veľmi tešia z reálnej prítomnosti tohto zaujímavého muža. Iluškin však naopak nechce podobné zviditeľňovanie sa. Cíti sa nesvoj a v sluchách mu duní. Čosi akoby na mňa liezlo... A tu v divadle Na záhrobnej v Prešporku sa mu silne potia dlane a na čele sa mu objavujú vlhké kadere. Publikum, ktoré len matne v žiari reflektorov sleduje, ho víta silným potleskom. Moderátor sa usmieva a posmeľuje v lícach trošku červeného Iluškina ku konverzácií v pripravených kreslách. Ukazuje mu rukou, ako a kam si má sadnúť:

„Ako sa máte, pán Trombnojev? Dnes je to pre vás veľká chvíľa!“

Načo som sa to len dal...premýšľa.„Ďakujem za opýtanie. Mám sa dobre... teda...“ zazdá sa mu, že sa roztočil navôkol celý svet. Iluškin cíti veľkú trému. Trochu akoby mu začalo mykať v tvári.

„Nie je vám niečo?“ pozrie sa ukvapene hneď z úvodu rozhovoru na spisovateľa moderátor.

„D-d-dal by som si trošku vody!“ zašepká autor kníh a nemotorne siaha rukou k stolíku, kde je položený pohár.

„Veď nemusíte mať obavy, pán Trombnojev... To je len krátky rozhovor!“

Iluškin sa napije a oprie si v kresle chrbát. Chvíľu akoby zmeravie. Stále mu myká kútikom úst a v hlave mu duní. Počuje vlastný tep narážať v spánkoch, čo ho mätie. Niečo so mnou nie je v poriadku. Aj vidím nejako zdvojene!
„Nie je m-m-mi dobre!“ a tupo zvesí vo veľkej sále divadla hlavu. V kresle sa celý akoby zmenšuje. Z pléna sa začnú ozývať začudované vzdychy.

„To je v poriadku. Nemusíme robiť tento rozhovor, ak sa necítite dobre!“ Len čo moderátor dopovie vetu, Iluškinom začne metať. Padá zo sedu rovno na zem pred divákov, má napäté ruky a nohy, trasie sa a na tvári má v okolí úst penu. Ľudia v sále sa začnú prestrašene mrviť, až niekto zakričí na vyjaveného moderátora:

„Tak pomôžte mu, neseďte tam!“

„Áno, potrebuje lekára!“ kričí iný. Na nohaviciach sa Iluškinovi objaví mokrý fľak od pomočenia sa. Všetci v sále majú vypnuté mobilné telefóny, predsa len pribehne ktosi zo zákulisia s mobilom v ruke a volá pohotovostné číslo. Na pódium prichádza Iluškinova manželka Boľka aj s oboma synmi.

„Držte mu hlavu, pán moderátor!“ upozorňuje akási neznáma žena prichádzajúca z publika. „Som zdravotná sestra, už som sa s podobným stretla... je to zrádnik!“ A hneď sa aj pýta Boľky: „Mal už niekedy podobné problémy?“

„Nemal sestrička, vidím to u neho prvý krát!“

„Môj ty Bože!“ prevzdychne si moderátor. „A priamo počas odovzdávania ceny.“ Zo zákulisia potom prináša ktosi deku a pokladajú ju trasúcemu sa mužovi pod hlavu. Všetci netrpezlivo čakajú na lekára. Ten prichádza do desiatich minút, vyzvedá čo sa stalo, pozrie sa na pacienta a hneď mu podáva injekciu. Iluškin síce leží stále na zemi, no viac sa netrasie. Dýcha normálne a vracia sa mu do líc aj farba. Doktor mu zmeria pulz a prikáže naložiť muža na nosidlá. Potom spadne opona a v sále sa rozhostí príšerné ticho.

Prešpork, teda bývalá Bratislava, sa opäť premenoval. Znalci usúdili, že to bude asi z politických dôvodov. Krajina sa už dekádu opäť nachádza pod krídlami Rakúskej veľmoci. Iluškina si po spomínanom incidente nechajú v nemocnici. Boľka za ním prichádza do špitála tentokrát sama. Chce sa porozprávať aj s ošetrujúcim lekárom. Keď dorazí na izbu, jej muž vyzerá schudnutý a spí. Zavolá na sestričku. Chce sa čo najskôr rozprávať s lekárom.

„Viete, pani Trombnojevová, váš pán manžel je vo vážnom stave. Bohužiaľ vám musím oznámiť, že ten epileptický záchvat vznikol na podklade novotvaru, ktorý mu rastie v lebke.“ Boľka zavzlyká, s očami pokropenými chladnými slzami díva sa na doktora, ako jej rozpráva túto novinu. Po chvíli sa zmohne na otázku:

„A dostane sa z toho?“

„To by sa musel stať zázrak. Viete, ten nádor je zhubný. Operácia by mu nepomohla.“

„A koľko sa ešte dožije?“

„Myslím si také dva mesiace. Rastie mu tam už dosť dlho. Mrzí ma to, pani Trombnojevová.“

Po týždni púšťajú Iluškina z nemocnice. V rukách poriadne nič neudrží. Hlavne ho trápi pravá strana tela. Nemôže si zaviazať ani šnúrky a keď sa snaží niečo povedať, vyznie to ako slovný šalát. Postupne, ako idú dni, rodina sa mu venuje, koľko sa len dá. Zriadenec divadla prináša dodatočne spisovateľovi a jeho rodine Vajerničovu cenu. Je to sklená soška, ktorá vyzerá ako okrídlený anjel.

Iluškin sa dozvedá pravdu o svojej smrti i o dĺžke svojho mizerného života. A keďže sa mu občas aj hlava točí a je mu na vracanie, užíva pravidelne lieky, ako mu boli predpísané. Aj napriek chorobe sa diví svojmu oceneniu. Stíska ho ľavou rukou a chvíľu sa zdá, že sa aj usmieva. Premýšľa, že okrem tejto sošky a niekoľkých svojich kníh s rozprávkami svojej rodine po smrti nič nezanechá. Všetko ostatné sú len nezmysly! Potom po mesiaci v spánku umiera.

Na cintoríne sa stretne celá rodina a prídu aj niekoľkí obdivovatelia autora. Na náhrobku je vytesaný úryvok z jednej z jeho básní:

Mladý som sedel s rukami za hlavou
Vnímal svet tvojich očí
A jeseň prihrávala mi farbami
Lásku nekonečnú do kostí...
Po piatich rokoch od tejto príhody Iluškinove a Boľkine deti vyrástli. Vypytovali sa za tú dobu nekonečne často- krát mamy, prečo musel otec umrieť. I ťažko sa jej to vysvetľovalo: „Na starosť nemá nikto um!“ vysvetľovala im zmätene. Boh sa nám asi obrátil vtedy chrbtom, premýšľala občas. Takto sa pobrať na oný svet, v tak mladom veku! No život išiel ďalej. Ostala vdovou.

Vradim Alexhščič, dávny priateľ, ju aj po tak dlhej dobe chlácholí:

„Netráp sa už viac Boľka, život plynie ako tá voda v rieke. Aj tá musí vrážať o prekážky, droliť skalky, aby nakoniec prišla do cieľa.“ Cíti sa Boľka pri tomto mužovi zavše radostnejšie. Po mesiaci sa začnú spolu spoznávať bližšie. Dvorí jej, kladie ruku na rameno, i ju nežne hladí po chrbte ruky. Časom vzniká láska, iná ako s Iluškinom, zato tiež v tom období ožiari obom týmto ľuďom dni.

Synovia Timuš a Kamuško už vyrástli. No aj napriek tomu tak ako v detstve, tak i teraz nechali sa počúvať svoju mamu, ako im číta otcove rozprávky. Sadnú si vždy do izby na gauč, uvelebia sa a započúvajú do hlasu svojej mamy. Keď mladí muži zavrú oči, ľahko si predstavia ich otca Iluškina, ako rozpráva svoje príbehy ústami matky. Akoby bol s nimi navždy. Aj preto raz Kamuško podotkne:

„My nového otca nepotrebujeme! Máme toho svojho. Tu žije, v knižkách!“ Oni dvaja chcú ostať navždy verní otcovi a nesúhlasia s maminou novou známosťou. Vtedy sa stane, že Vradim začuje, čo vyriekol Kamuško. Chvíľu počúva z predizby, ako Boľka materinsky číta už odrasteným chlapcom. K jej krásnemu jemnému hlasu pridáva sa radosť v očiach jej synov. Nikdy nebudem patriť do tejto úplnej rodiny!, zamyslí sa Alexhščič.

Obuje sa, oblečie si jesenník a odchádza z domu preč. Nikdy viac sa neukáže. Boľka síce dlhšie premýšľa, prečo ju nový muž opustil, no neskôr tomu porozumela. Láska k môjmu Iluškinovi ostane navždy večná. Budeme vďaka jeho rozprávkam navždy spolu.

-