Zaciatky choroby - vase pribehy

Pozdravujem vas, bojovnikov
Zaujimaju ma vase pribehy, kedy a ako ste zistili vasu chorobu, ako ste sa s nou vyrovnavali, co vam to dalo a vzalo a ako ste sa zaclenili opat do socialneho zivota.

Mna v 16-tich zaviedla matka k psychiatrovi, vraj to bolo so mnou uz na nevydrzanie.... nasadili mi Prozac a este nejake kvapky k tomu. Zo srandy som sa potom predavkovala... co ma k tomu viedlo, netusim...
Od vtedy, na naliehanie blizkej rodiny, som nebrala nic. Po par rokoch na VS som dostala prvy panicky atak, odpadla som, vraj tetania. Nasadili mi citalopram so xanaxom + magne, becka atd... trochu pomohlo a po case som vysadzovala. Nie rok na to som sa zvijala na podlahe s neutichajucim placom s pokusom zabit sa. Vtedy som od agresie a zufalstva hadzala vsetko o zem, co sa dalo. Znova, tentokrat dobrovolna, navsteva psychiatra. Dostala som sertralin a lexaurin. Az ked sa spozorovalo, ze sa presvihujem do hypomanie, bol mi nasadeny lamotrigin. Brala som ho ca 3 mesiace a bolo mi fajn. Ziadne vykyvy a tak ma napadlo, ze ved mne nic nie je, nebudem sa trovit, ved riziko nekrolyzy, a lieky som vysadila. Napokon som zrujnovala vsetko vokol mna mojim spravanim. Pracovala som ale vzdy. Nemarodila som. A mala som velmi velke vykyvy nalad, raz som v praci nevladala a myslela som, ze sa zblaznim, inokedy som bola ako gumkac. Vymenila som, kvoli stahovaniu, doktora. Znova mi bol nasadeny sertralin. Najprv zmizli uzkosti, casom som zacala pocitovat stavy nesmierneho stastia a mala nerealne plany, ktorym som tak verila! Zmenila som kvoli stahovaniu pracu, kde mi stres nehral do karat. Teraz sa liecim lamotriginom na povodnu bipolarku, ale dr. mi stanovila najnovsie schizoafektivnu poruchu so sklonom k depre. Momentalne marodim a davam si zivot do poriadku.
Co vsetko som povyvadzala medzi epizodami snad niekedy v inej teme.
Rada si precitam aj vase pribehy. Majte sa zatial tak fajn, ako to len ide!

Všetko začalo zlým fyzickým stavom, musel som absolvovať rehabilitáciu, kde som bol o niečo kratšie ako by som potreboval. Potom po návrate z rehabilitačnej nemocnice sa začal súboj so zlými ľudmi, ktorých som si vsugeroval a stali sa mojími nepriateľmi. Napokon som skončil v psych. nemocnici zásluhou rodičov pričom som si svoju chorobu neuvedomoval. Zlí ľudia dávali mi pomerne smiešné príkazy a ja som ich mal plniť.
Podrobnejšie v inej téme tu na fóre kauzy.

Čo mi to dalo? Snáď to, že skúsim tráviť čas zmysluplnejšie, aj keď nie vždy sa mi to darí. Spoznal som nových ľudí, lebo navštevujem aj denný stacionár 2x do týždňa, kde je to občas tiež pomerne zaujímavé a ráno aj poobede diskutuje sa na rôzne témy, kde sa dá občas zasmiať, niekedy aj na vlastný účet, lebo väčšina ľudí mojim problémom tam nerozumie. Je to tam také pomiešané. Pracovné terapie má až tak nebavia, ale pokiaľ je pekné počasie tak rád strávim čas na vzduchu.

Čo mi vzalo? Tak mám o niečo prísnejší režim dňa, aby som nerozmýšľal nad hlúposťami a venoval sa veciam, ktoré má bavia.  

Čo sa týka sociálneho života tak nič zaujímavé, dokázal som sa vrátiť do svojich oboch hobby skupín bez ťažkosti a jeden koníček by som chcel skúsiť trochu ešte viac rozvíjať. Uvidím v lete ako to dopadne.

Drzim ti palce, Kimi! Je dobre, ze sa znovu dokazes venovat svojim konickom. Ja to zatial nezvladam. Opustila som vsetko, co mi robilo radost.
Ale! nemyslim si, ze tvoj prisnejsi rezim ti nieco vzal to skor pomaha. Tiez ho mam nastaveny, aby som sa sustredila na vsetko ine, len nie na destruktivne myslienky. Pravidelny rezim je velky prinos, aj ked to teraz tazsie zvladame. Bude dobre, len treba vytrvat. A dakujem za tvoj prispevok

ahojte priatelia,

meskam par tyzdnov, ale pridavam aj moje skusenosti,
resp. popis, ako to zacalo u mojho stryka a mamy:

stryko: hebefrenna schizofrenia, sprostredkovane info:
Zacalo sa to, ked bol na strednej v 80-tych rokoch.
Podivne spravanie; asocialnost; chodil pesi do prace 15 km,
lebo sa bal ludi vo vlaku; beh na dlhe vzdialenosti,
lebo sa chcel znicit; masturbovanie v lese nad opalujucimi
sa zenami; problemy so zenami v praci - strach zo zien.
Problemy so stolicou. Uzkost vraj pocitoval uz na ZDS.
Zmena strednej skoly, nezmaturoval. Prvy krat hospitalizovany
po kratkej pracovnej skusenosti asi v 20-tich rokoch.

mama: porucha s trvalym bludom
pred par rokmi strata dobre plateneho zamestnania koli
zdravotnym problemom somatickeho charakteru, akurat bola
v tzv. prechode. Nasledovali depresie a komicke spravanie.
Predtym prilezitostne (1x do mesiaca) taranie a vymyslanie/prekrucanie, co nam bolo divne,
ale doma to bolo povacsine humorne a v spolocnosti casto trapne.
Pred troma rokmi spozorovane problemy v prilezitostnej praci,
nahly odchod z prace s vysvetlenim, ze sa ma chceli zbavit,
vyhodit ma a tak mi uskodit.
Postupne sa to rozvijalo do realnych paranoidnych bludov,
ktore som bral vazne, nakolko posobili realne, resp. niekedy
mali realny podnet (napr. klebetné a zvedavé susedy atd.),
napr.: sleduju ma z balkona, kde chodim robit; bonzli ma u doktora,
ze som pracovala na cierno; nikomu netreba nic hovorit; ludia su zli,
pozoruju ma, klebetia o mne atd...
Tiez prehananie o inych ludoch, napr. o nasich znamych, ze ich idu
vyhodit s prace, ze idu po nich v praci atd...ked som sa uvedenych ludi nato pytal,
casto boli trapne situacie, ze kde som to pocul a co si vymyslam...islo pritom
o bezne asympatie ku vybranym kolegom, o ktorych sa zdoverili mojej mame atd.

Postupne prisli dalsie zdravotne problemy somatickeho charakteru a depresia
sa zvysila, mama zacala byt podrazdenejsia, mala bizardne spravanie,
bola zlostna, hašteriva, bol problem s nou vydrzat v jednej domacnosti.
Konfliktne (ale nie agresivne) spravanie voci okoliu.
Absolutna strata sebareflexie, nerespektovanie mojej osobnosti, zasahy
do mojho osobneho priestoru.
Najhorsie to bolo posledny rok pred psychozou.
Myslel som, ze ju prerazim, chcel som sa nadobro odstahovat,
(pracujem v zahranici), lebo sa to uz nedalo niekedy vydrzat to
konfliktne a bizardne spravanie.
Vyssie spomenute sporadicke taranie a vymyslanie sa zacalo menit na okate
a castejsie zaplietanie, kde sa plietla pravda s nepravdou a polopravdou.
Mal som pocit, ze hlupne, tvrdila, ze malo zarobi v prilezitostnej praci
a nestacilo jej, ze ma na zmluve presne napisane, kolko zarobi - nesiel jej to
clovek vysvetlit! Tvrdila, ze nema peniaze, pritom mala pomerne vela
nasporene atd...pol roka pred psychozou zacala menit pracu, kazdy mesiac bola
v inej.
Postupne zacala, ze ju sleduju cez internet cez ikony, ze vytah beha hore-
dole, ze ju sleduju, ze rebrikom lezu do bytu cez okno (byvame v panelaku na
6. poschodi), ze psy brešú atd.
Kamaratky ju poslali k neskusenej psychologicke, ktora bola uplne mimo,
potom k psychiatrovi (najlepsiemu v okrese), ktory to uzatvoril ako stredne tazka depresia.
Dostala citalopram a alventu, uzivala 5 dni, potom skryla pred navstevou,
ze u nej akoze hladaju lieky a tiez ju bolel zaludok.
Asi po troch tyzdnoch som bol kontaktovany jej kamaratkami,
ze uteka v noci z bytu, lebo ju sleduje statna moc a cestuje
v noci vlakom po Slovensku. Kym som prisiel zo zahranicia,
mala kompletne rozvinutu paranoidnu psychozu ako z ucebnice:
sleduju ju auta, lezu k nam do bytu cez balkon, beha niekto po byte atd,
mame exekutora na byt atd. Lieky nechce a nejde ani k doktorovi, kedze
ide o komplot a chcu jej zobrat byt atd.
Po prichode domov som to uz nevydrzal a zavolal som sanitku,
predchadzala tomu mala scenka, ale inak sa to zaobislo
bez velkych excesov.
Na psychiatri to vyzeralo zle, bola 5 tyzdnov,
mala aj mensi pokus o utek,
ja som sa z toho medzitym v zahranici psychicky
zrutil (dostal 2 infuzie).
Po prepusteni sa dala do 2 mesiacov
dokopy, najma po podani inj. Zyphadera 210 mg
a Alventy 150 mg symptomy uplne vymizli.

Bol to pre mna velky sok,
nezelam to nikomu.
Ale viem, ze su tu aj omnoho horsie giagnozy.

Tomitos

Ahojte dlho som citala prispevky na tomto fore a rozhodla som sa konecne pripojit k vam. Som vo velmi zvlastnej situacii, viac sa rozpisem neskor. Teraz by som sa vaa chcela spytat ze kolko trvalo kym od prepuknutia choroby ste dostali prvy atak? Uvedomivali ste si ze potrebujete pomoc? Mne lekari nevwdia urcit diagnozu- momentalne uvazuju o uzkostnej poruche, lenze pri uzkosti sa mi objavuju vyrazne psychoticke fenomeny- pseudohalucinacie, iluzie, bizardne myslienky sem tam paranoja. Trva to od decembra, z antipsychotik som vyskusal 12 liekov a ziaden efekt resp.este horsie po nich. Prosim vas napiste.som bezradna

Ahoj Monika.

Vitaj na fóre!

Lekári obvykle dlhšie zvažujú diagnózy, nie vždy je jasná, obzvlášť ak sa pacient dostavuje iba ambulantne. U mňa trvalo definitívne stanovenie diagnózy asi 3 mesiace, kedy som chodil do ambulancie asi každé 2 týždne. Ak sa Ti prejavujú psychotické symptómy, tak to špeciálne vyžaduje dlhšie zvažovanie, pretože určiť povahu psychózy je náročná úloha (je viacero typov psychóz) a jej výsledok (určenie dg.) je mimoriadne zodpovedné rozhodnutie, ktoré toho človeka ovplyvní veľmi rozsiahlo. Napr. vyrieknuť ortieľ schizofrénie nie je len tak, to sa už nedá len tak vziať späť, preto sa sústredí pozornosť aj na iné typy psychóz (bipolárna, parafrenická, toxická, paranoidná porucha osobnosti, schizotypová diagnóza, schizofreniformná psychóza, poruchy s bludmi, atď.). Tiež sa skúma možná príčina v patofyziológii mozgu, ja som napr. bol na cétečku. Každopádne ide o vylučovaciu metódu, psychiater vylučuje a vylučuje, a tak dospieva k diagnóze. Ak to u Teba trvá od decembra do súčasného júla, tak je to v poriadku, je to normálne. Treba si tu tiež uvedomiť, že sa ťažko vyjadruje k pojmom "atak" a "nástup choroby". Totiž existujú dva typy nástupu ochorenia, prvý je plazivý, pozvoľný, kedy ataka začína postupne a vyvíja sa, postupne sa zhoršuje. A potom je radikálny nástup, kedy ataka príde prudko, náhle, človeka vykoľají mimo realitu prudko. Tiež rýchlejšie ustupuje. Takže ak Ti začala schizofrénia, tak v atake už dávno si, len môže byť pozvoľná, dekompenzuješ sa plazivo, rozpadá sa Ti úsudok, vnímanie a kognícia postupne. Ja som práve plazivý typ, že som bol celé roky dekompenzovaný a neliečený, iba som trpel bludmi, ilúziami a podobne. Ataka niekedy začala, stav sa mi postupne zhoršoval dlhodobo, až som už nemohol ísť inou cestou, než cestou psychiatrie.

Antipsychotík 12 typov na 7 mesiacov je mi divné číslo, asi si myslela vôbec psychiatrické lieky vo všeobecnosti. Lebo obvykle sa nechá pôsobiť aspoň pár týždňov, či reku príde tolerancia nežiaducich efektov a či príde žiadaný účinok. Takto to vypadá na 1 antipsychotikum na 2 týždne. Ak je to však naozaj tak, potom to je zapeklité a neviem, čo by som poradil. Niekedy fakt treba asi vydržať nežiaduce efekty, napr. to slinenie, sucho v ústach, priberanie, strašná únava, útlm. Aj proti extrapyramídam sú dnes dobré protilieky, takže sa tieto nežiaduce efekty dajú zvládať. Často si telo práveže do mesiaca aj zvykne na ten liek. Ja som dostal svoje prvé psychiatrické lieky pred Vianocami 2005, a pamätám si, že som do jari takmer stále spal. Mal som čudné stavy nevoľnosti, točenia hlavy. Ale tolerancia sa predsa len vytvorila a dnes sa práveže dostavujú také isté zlé stavy, keď liek začnem vynechávať. Tie psychofarmaká, to je vyslovene sama o sebe kapitola o tom, ako s nimi žiť a ako využiť čo najviac blahodárneho efektu pre seba v zmysle ich terapeutickej schopnosti. Moderná veda zatiaľ nemá nič lepšie, ale už aj toto je celkom veľa, si myslím. Rozhodne je život nás pacientov lepší s nimi, než keby neboli bývali nikdy vynájdené.

Ale celkovo si, Monika, netráp hlavu až tak so samotnou schizofréniou. To je zložité ochorenie. Čo si opísala, môže byť aj niečo perspektívnejšie. Hlavne hlavu hore, všetko sa dá vyriešiť, záleží v mnohom na prístupe. Pozývam Ťa týmto aj k registrácii na fóre. Prajem Ti mnoho zdaru, drž sa a teším sa na Tvoje nové príspevky.

Matej

Ahoj Matej! Dakujem za privitanie a aj za odpoved. Aspon viem nieco viac. Asi nastal cas presnejsie napisat o tom co sa mi deje. Zacalo to vsetko vysadzovanim lieku Rivotril- s lekarkou opatrne a pomaly sme vysadzovali tento liek cca 3 mesiace. Mala som silne abstinencne priznaky bolo mi naozaj zle. Po uplnom vysadeni doslo k psychotickym fenomenom(nabuduce popisem viac) bola som v decembri hospitalizovana s podozrenim na psychozu. Nepotvrdila sa, lenze Rorschachov test som mala presne nastudovany co mozem a nemozem povedat a aj kreslenie podtavy a dalsie otazky. Klamala som..videla som tak omnoho ine veci. Viem ze som nemala ale bala som sa uzavreteho oddelenia. Bola som v nemocnici cca 3 tyzdne. Potom mi bolo par dni dobre a znova sa to zacalo a odvtedy to trva doteraz. U mna je to tak ze napr. 3 dni dobre 7 dni zlych. Pri tych zlych dnoch sa citim uplne mimo. Ano tych liekov dohromady- z antipsychotik rispen, olanzapin, tisercin, haloperidol, chlorprotixen, kventiax- od dnes mam arisspu. Lenze ziaden mi nesadol- dokonca pri malej davke. Najma bolesti, a vysoky tlak( neda sa znizit)- 170/110 a dalsie. Co sa tyka myslienok, blzdnych predstav a pseudoiluzii tak su pre mna strasidelne. Podrobnejsie este napisem

ahoj Monika,

vitaj medzi nami na fore a dovol mi, aby som aj  ja niecim prispel,
co ti pomoze sa vyrovnat s Tvojimi aktuálnymi starostami a obavami.

1. Presne ako pise Matej, urcenie psychiatrickej diagnozy je niekedy (resp. casto)
narocny proces, co psychiater, to iny nazor. Mam podobnu skusenost, co sa na tyka napríklad mojej mamy
(paranoidna schizofrenia vs porucha s trvalym bludom vs tazke depresie so psychotickými príznakmi).
Diagnoza sa moze upravovat aj 1 az 2 roky, dolezite je najst si v okrese ci v kraji dobrého psychiatra:
skuseneho, ktorému to jednoducho "pali". Pomozu k tomu rozne recenzie na internete ale i napr. kontakty s inými ludmi
s podobnymi problémami v danom okrese a konfrontacia s ich skusenostami.
Takze chce to trpezlivost a ochotu spolupracovat s odborníkom a rodinou, co nie je vzdy pre
pacienta take jednoduche. Osobne odporucam si podla predpokladaných diagnoz aj nieco odborne
o chorobách precitat (vyborny je napr. Smolík, P.: Dusevni a behavioralní poruchy, Praha 1996 alebo 2002).  
Moze to pomoct vychytavat jednotlive symptomy a rychlejsie urcit diagnozu. Ale netreba to s tym citanim prehanat,
je to narocne citanie a moze unavit ci vystrasit.

2. Pokial maju sami doktori problem s Tvojou diagnózou, my na fore Ti pomozeme s diagnózou iba
v obmedzenej forme. Viem, ako sa asi citis a ake mas obavy, ale v prvom rade je potrebne zachovat pokoj,  
obavy a strach o buducnost pripadne stres liecbe nepomozu. Vies, ze je to rada za pat korun, ale pokoj je dolezity.
I napriek roznym diagnozam a prognozam, s dnesnymi liekmi sa
da dosiahnut pomerne dobra stabilizacia stavu. Teda mininalne aspon oproti casom pred 20-rokmi. Môjmu strykovi diagnostikovali
schizofreniu asi v roku 1992 a o liekoch, ake su standartne k dispozicii nasej generacii, mohol iba snivat.
A to hovorim o liecebnom ucinku ako i o vedlajsich prejavoch/ucinkoch.

3. Ja som sa vzhladom na ochorenie môjho stryka a mamy zaoberal trosku schizofréniou, tazkymi depresiami
so psychotickými priznakmi a poruchou s trvalym bludom. Nechcem spekulovat, ale nemusi ist, resp. nezda sa mi to na schizofreniu,
co je dobre. Na druhej strane, podla typu liekov ako i symptomov, nebude to nejaka malickost, ale hlavu hore.
Teraz ide o vycibrenie diagnozy a spravny mix liekov - asi to chvilu potrva a mrzia ma neprijemne pocity,
ktore prezivas. Tie neprijemne pocity, tlak atd. su samozrejme vedlajsie ucinky a pri spravnej kombinacii
liekov mozu uplne vymiznut. Tiez si telo musi zvyknut na lieky a prve tyzdne su vzdy narocne.  
Napr. haloperidol na jesen 2016 mamu zo psychozy preliecil, ale mal strasne vedlajsie ucinky. Po nasadeni olanzapinu a neskor inj. zyphadery sa to prudko zlepsilo a dnes funguje pomerne normalne.  

Monika, drzime Ti palce, ozvi sa castejsie, ze ako sa Ti dari a budeme spolocne hladat i riesenia.
nato sme tu, ako hovori klasik, v jednote je sila.

S pozdravom Tomas alias Tomitos (-:

Tomitos dakujem pekne za tvoju odpoved, upokojila som sa troska. Si velmi mily. O dusevnych chorobach mam nastudovane asi az extremne vela a casto si nieco precitam a uz to na seba vztahujem. Psychiatra mam dobreho- len mam pocit, ze uz nevie co robit. 2 dni berem antipsychotikum arisspa(nieco ako abilify). A zatial som si dala len 4 mg, co je davka takmer tanedbatelna ( pre ucinok by som sa mala dostat na 15 az 30 mg). No mne je zase velmi zle- cela sa potim, pocit na zvracanie, nepokojna som, tlak teraz nizky 80/ 60 a len by som lezala, ale spat sa mu neda, a neviem mysliet- doslova na nic, som mimo a oblbnuta. Ale vydrzim este. U mna je strasby problem ze moje stavy musim skryvat. Byvame s priatelom u jeho rodicov a oni vedia akzrat ze mam uzkosti pripadne slabu depku a myslia si ze mi je dobre teraz. Uz naozaj neviem co robit

Ahojte všetci,

Mám 24 rokov, moje problémy začali asi pred rokom a pol. Mám za sebou búrlivú pubertu, skúsila som trávu a tak, ale tam by to asi skončilo. Nikdy som si nemyslela, že by som mohla byť niekedy psychicky chorá. Nemáme to ani v rodine ani nič. Prežila som nejaký stres, zomrel mi kamarát, so školou som nebola spokojná, vždy som chcela byť úplny perfekcionista. Ale hlavne asi rok pred chorobou ma zožieral strach, že by som mohla byť inak orientovaná alebo bisexuálna. Spustila to udalosť s jedným dievčaťom a odvtedy ma to zožieralo. Mala som priateľa zo zahraničia, boli sme spolu šťastní, ale tá myšlienka tam bola vždy. Spoznali sme sa na spoločnej študijnej stáži a jedného dňa sa musel vrátiť domov. Ja som si pobyt predĺžila, aby som mohla byť k nemu bližšie. Ostala som tam skoro sama. Chodil ma navštevovať a u mňa sa striedalo obdobie obrovského šťastia a smútku, keď znovu odišiel. Bola som veľmi citovo labilná a vždy úplny extrém. Keď som bola šťastná, cítila som šťastie každou bunkou, to isté aj smútok. Až teda jedného dňa som cítila veľkú úzkosť, pozerala som si obrázky (umelecké akty mladých žien) a trápila sa tou myšlienkou, že je všetko inak. Až som si ľahla na posteľ a moje myšlienky sa stupňovali až nakoniec sa mi úplne zatmelo pred očami a cítila som len veľkú úzkosť. Odvtedy už všetko bolo inak. Nemohla som spávať, obsesívne myšlienky so ženami boli úplne živé, ráno som mala úzkosť, nemohla som nič zjesť niekedy aj celý deň. Iba som plakala a izolovala som sa. Po mesiaci a pol prišli aj jemné vidiny a halucinácia. V izbe, kde som bola sama som nemohla spať. Keď som dokončila semester, išla som domov. Nič sa nezmenilo, až pri jednej nepríjemnej halucinácii som sa rozhodla ísť s mamou do nemocnice. Nechali si ma tam mesiac a niečo. Nasadili mi lieky a bolo lepšie, veľmi som verila, tak som sa dostala po týždni na sanitárne oddelenie. Neskôr sa stav trošku zhoršil, až sa rozhodli, že mi dajú elektrošoky. Verila som lekárom, že vedia čo robia. Aj rodičia verili. Potom sa môj stav zlepšil a pustili ma domov. Doma bolo chvíľu dobre a potom prišla depresia. Tak som brala olanzapín a brintellix. Prerušila som neskôr školu, lebo som sa nevedela učiť a ani tvoriť. Chodím na umeleckú školu. Od nového roka sa to pomaly začalo zlepšovať, lieky som znižovala a znižovala. Stala som sa však asexuálnou, s priateľom som sa rozišla. Nemám už žiadne túžby ani predstavy, čo som mávala. Teraz už beriem len minimum liekov. Polovičky najmenších tabletiek oboch liekov. Všetko je fajn v podstate, už sa aj môžem učiť. Ale nie som to ja. Cítim sa emočne prázdna, jediné emócie sú, že ma štve to aká som. Som tichá, neviem sa baviť v spoločnosti. Predtým som písala slohy, mala som bohatý vnútorný život. Nič mi z toho neostalo.

Chcem sa vás spýtať, zlepší sa aj toto časom? Naozaj to chce len čas, alebo sa musím s tým zmieriť? Prešiel len rok a pol od začiatku choroby, ale pre mňa je to večnosť. Alebo mám byť rada, že to aspoň nie je horšie. Napíšte mi svoje skúsenosti.

Budem veľmi vďačná.

ahoj aj ja som maval podobne stavy nie presne ako opisujes ale je mi to blizke ale ako cas plinul tak sa to stale zlepsovalo teraz su aj emocie aj radost zo zivota a vsetko co k tomu patri chce to len cas tak ti prajem aby sa ti stav stale len zlepsoval.

ahoj milá umelkyňa,

v prvom rade Ta vítame všetci na fóre a veríme, že sa ozveš častejšie.

V druhom rade je nám lúťo, čo sa Ti prihodilo, ale tešime sa, že uz Ti je lepšie.
Mna by osobne zaujímalo. akú Ti stanovil lekár presnú diagnózu: skús napísať presnejšie.

V druhom rade musím uviesť, ze opis Tvojich problémov presne spĺňa moje naivné predstavy
o rozorvanom umelcovi... , inak studoval som v Brne FF, tak si to viem trochu predstavit.

Ale teraz vazne: vyzeras byt celkom dobre stabilizovana, ja si myslim, ze navrat k pôvodnému
vnimaniu by mal byt mozny, i ked Ta asi lieky budu trochu utlmovat.
Asi nemusim pisat, ze tzv. bohemsky sposob zivota sa na psychicke problemy neodporuca,
takze ziadne húlení, ponocovanie a okázalý zivotny stýl...treba sa drzat normálneho denného rezimu,
a to aj na univerzite. Zda sa, ze Ti nerobi dobre samota, treba byt primerane spolocensky v rodinnom
a priatelskom kruhu s ludmi, ktori mozno aj trochu rozumeju Tvojim problémom.
Pravidelne navstevy s pociatku skor psychiatria ako psychológa odporucam, treba najst dobrého odbornika
v blizkosti bydliska, ktory by Ti mal poradit aj s vecami, o ktorých pises.
Prinosom moze byt aj zmysluplny vztah s chapavou(!) osobou, snad uz nie na dialku, asexualita by mohla casom povolit.

Zaujimavy je ten strach z bisexuality. Velky problem som s tym mal aj ja, ked som mal 17-18 rokov. Dovtedy som tzv. hyperhetero,
pri prezliekani som ani len jednym ockom nepozrej na chalanov atd., myslel som si, ze homosexualita je choroba a ze inak orientovaní ludia su len v Bratislave a USA ...obcas vyguglim, ze niekto popisuje na forach podobny problem.
Inak, planujem tu k tomu otvorit temu.
Mne sa vtedy zrutil svet, mal som depresie tazke, skoro som nezmaturoval, nevedel som sa vyrovnat s tym, ze sa mi jednoducho
pacia aj muzi (ponizovalo to moje muzske ego, branil som sa tomu). Nakoniec sa ale zda, ze som len hetero.
Dal som sa nejak dokopy, ked mi psychologicka pohrozila, ze dostanem lieky.
Dodnes uvazujem, ci som sa len nevedel vyrovnat s nejakou mojou zenskou strankou, ako navrhla psychologicka,
alebo to bol schizofrenny zablesk, nakolko mam toto ochorenie v rodine.
Kazdopadne v Tvojom pripade su 2 riesenia: bud si bisexualna, alebo si hetero a problem suvisi
s Tvojou psychickou poruchou ci akousi labilnostou.
U mna bol tiez problem s tou pedantnostou a perfekcionizmom ako u Teba, hlavne v mysleni.
Moje myslenie fungovalo tak, ze som mal nejaku hranicu a ta hranica bola, ze niektori chlapci vyzeraju dobre, ale
nepacia sa mi, lebo nie som gay. A odrazu, pomerne neskoro, v 17 rokoch, sa mi zacali pacit aj niektorori chlapci ci muzi.
Nemal som pocit, ze ma vzrusuju, ale odrazu som od nich nevedel odtrhnut oci. Moje myslenie sa nad to neprenieslo,
zacal som sa tej myslienke (ci nie som gay alebo bi) venovat dalej a nastali problemy.
Psychologicka aj priatelia odporucili posunut myslienku dalej a nevenovat sa jej tolko, teda ano, paci sa mi, je to fesak,
stalo by to s nim za hriech, kebyze som zena, tak ho chcem atd, jednoducho nechat volny priebeh tej akejsi zenskej stranke vo
mne...bolo naozaj tazke si to pripustit, lebo som mal strach, trpel som ako kôn, ale funguje to.
Ocarenie z opacneho pohlavia rychlo odoznie a na mojej sexualite sa nic nemeni.
Aj dnes niekedy znervozniem, ked vidim pekneho muza, ale uz sa tomu nevenujem. Zdoraznujem, ze cely ten cas, co som
riesil v puberte tento problem, som mal sexualny zaujem o zeny (potlaceny ale depresiou), takze som ani gay nemohol
byt, maximalne bi.
Tebe odporucam, ked sa Ti zapaci nejaka zena, nechaj tomu volny priebeh, neblokuj svoju mysel
preciznym deleni na bi/homo a hetero. Psychologicka ma vzdy previedcala, ze niektori ludia si potrebuj otestovat
svoje hranice, experimetovat, a to aj v sexualite. To som odmietal, ale to nemusi byt Tvoj pripad.
U zien je bisexualita zrejme beznejsia ako u muzov, mozes vyskusat, ci si naozaj bi, alebo ci je to len ulet.
Mozne je, ze to uz mas aj za sebou. Jednoduchsie riesenie je, nechaj myslenkam volny priebeh,
klude chod na vystavu aktov, pripusti si, ze ano, je tu zaujem aj o zeny a uvidis, ako sa to vyvinie.
Mozno sa ten zaujem strati skor, ako sa nazdas....

Takze tolko na dnes, drz sa a ozvi sa,
Tomitos