Chcem to ukončiť

V prvom rade by som sa chcel ospravedlniť, ak pridávam príspevok v nesprávnej kategórii, som tu nový. Som zúfalý a hľadám pomoc, vážne zvažujem samovraždu, neviem či som tu dobre, práve som sa registroval. Najprv by som chcel povedať niečo o sebe, som 25 ročný muž, žijem so svojimi rodičmi v malom meste. Mal som spokojné a šťastné detstvo, na základnej škole som navštevoval triedu pre mimoriadne intelektovo nadané deti, podľa psychotestov som mal IQ nad 130, mal som pár kamarátov, učil som sa výborne, aby mali rodičia zo mňa radosť, zažil som svoju prvú lásku. Potom som pokračoval v štúdiu na miestnom gymnáziu, chcel som ísť na elektrotechnickú školu, ale to by som musel bývať na internáte a rodičia mi to nedovolili, tak som chodil na gymnázium, učil som sa na samé jednotky, privirábal som si doučovaním spolužiakov, ale nudil som sa a tak som s kamarátmi začal po víkendoch experimentovať s alkoholom a drogami, najprv legálnymi ako N2O, DPH, DMH, DXM, potom marihuana, extáza, LSD, a všetky kombinácie to trvalo celé 4 roky na gymnáziu, môj prospech bol napriek tomu výborný a reprezentoval som školu aj v matematickej, fyzikálnej a chemickej olympiáde naraz, viackrát som sa aj umiestnil na kraji, ale nikdy som to nedotiahol na medzinárodnú úroveň. Po gymnáziu som pokračoval v štúdiu a v drogách v Prahe, študoval som informatiku a cez víkendy som žil divokými večierkami so zahraničnými študentkami alkoholom a drogami. Prvé dva roky prebehli v poriadku, potom v treťom ročníku som narazil na neprekonateľnú bariéru humanitných predmetov, na ktorých nám známkovali poznámky, nútili nás kupovať knižky čo napísali profesori a písať články do wikipedie, nezvládol som to a musel som o rok predlžovať štúdium, keď sa to dozvedeli moji rodičia, prestali moje štúdium financovať a ja som si musel nájsť prácu v call centre, nenávidel som ju a uvedomil som si, že som chudobný chudák, ktorý aj keby doštudovať, bude celý zvyšok života tráviť v nekonečnej práci, ktorá ledva zaplatí bývanie a stravu, tak som sa rozhodol spáchať samovraždu, chcel som sa predávkovať extázou, neviem čo sa stalo, ale zobudil som sa na psychiatrii a bola mi diagnostikovaná psychotická porucha a nasadený olanzapín, školu som nechal a moji rodičia ma nútili nájsť si prácu, tak som pracoval na 4 smeny v továrni, po lete som sa rozhodol pokračovať radšej v štúdiu, ale s tým olanzapínom som sa nevedel vôbec sústrediť, tak som sa znova pokúsil o samovraždu, bol som 3 dni v bezvedomí, ale prebral som sa na are, potom nasledovala ďalšia práca, ďalší pokus o samovraždu, diagnóza simplexnej schizofrénie, ďalšia práca, potom ďalšia, potom ďalší pokus o samovraždu, a tak ďalej... V súčasnosti bývam u rodičov, ktorí ma nútia nájsť si prácu, ja ale nechcem pracovať, ja chcem radšej zomrieť, pichajú mi pravidelne fluanxol, stále sa mi z toho chce spať, prespím aj 12-14 hodín denne a stále som ospalý, ostatné antipsychotiká a antidepresíva radšej neužívam, som z nich len spomalený a omámený, bojím sa priznať doktorovi alebo rodičom, že som na samovraždu, lebo v minulosti ma vždy hneď šupli do blázninca a tam som dva mesiace pozeral do steny alebo upratoval šťanky a zvratky po spolupacientoch, proste neviem ako ďalej, moji rodičia tvrdia že som len lenivý a nenechajú ma bez dozoru, nesmiem ísť sám ani von z bytu, stále všetko kontrolujú na mne a ja ich musím poslúchať, lebo nemám kam ísť, a mne sa ani nechce, ja sa len chcem zabiť, nech už to skončí. Nič ma v živote neteší, všetko už som zažil, nemám žiadne plány, žiadne ambície, len už chcem mať pokoj, skočil by som z okna, ale bývame len na 5. poschodí pri hlavnej ceste, niekto by ma určite našiel a skončil by som v nemocnici, alebo som rozmýšľal že skočím pod vlak, ale tu nie je žiadny tunel, len rovné koľajnice, a chodia tu len malé vlaky, to by stihli ubrzdiť, keby ma videli na koľajach a aj keby nie, tak aj tak by mi hneď zavolali záchranku... Proste som zúfalý, rodičia ma nútia nájsť si prácu, ktorú ani nechcem a aj keby som nejakú s mojou diagnózou dostal, tak najdlhšie v živote som bol zamestnaný 2 mesiace a 27 dní, viac sa nedokážem premôcť a sústrediť, ale hlavne momentálne nevidím dôvod prečo ďalej trpieť, každá minúta každej hodiny každého dňa je utrpenie pre mňa, ja neviem čo mám robiť, nevládzem ďalej takto žiť

Tak kašli na prácu a vybav si invalidný dôchodok. S týmto sa pracuje skutočne ťažko. Na šťastie ja mám chápajúcich rodičov, ktorí ma už do ničoho nenútia. Vidia, že nič zo mňa. Aj psychiater ako aj psychologička tvrdili svorne, že nútil by ma do práce len hlúpy človek. S tou diagnózou, čo mám, tak môžem len ťažko pracovať. Ja by som nevydržal v práci ani tie 3 mesiace. Nie si lenivý, len si chorý. Skús si nájsť nejaké tie koníčky, ktoré by si si mohol robiť. Dobre koníčky veľmi pomáhajú...

Ďakujem, ja som bol rok na PN, mám požiadané aj o invalidný dôchodok, len už 5 mesiacov je to na sociálnej poisťovni a bojím sa že aj tak z toho čo mi dajú nevyžijem, kým som bol PN dali mi rodičia pokoj, ale odkedy som nezamestnaný, tlačia na mňa, aby som si našiel prácu

Aha, jaj ty už máš podané tak to držím palčeky. Máme to tu všetci ťažké, ale snažíme sa držať. Väčšina z nás má invalidný dôchodok asi až na nášho milého admina. Ten ho úspešne odmieta haha... Šťastný to človek no. Platí to, čo som ti dal porozmýšľaj o nejakých koníčkoch, činnostiach a tak. Ja som lenivý robiť aj koníčky odborne sa to volá hypobúlia. Tak len hnijem pred TV, či notebookom. Najradšej mám však šachy, ale tie sa nedajú teraz hrať... Na internete ma nebavia, ale možno začnem s jednou max. dvomi partiami denne.

Aj ja mám hypobúliu, anhedóniu, depresiu a neviem čo všetko ešte, proste simplexná schizofrénia, halucinácie ani bludy nemám, ale inak všetko, nič ma neteší - akože vôbec nič, nič sa mi nechce - ani si večer vyčistiť zuby, ale moji rodičia si myslia že som len lenivý a nechce sa mi pracovať. Dnes mi otec povedal, že si buď nájdem prácu, alebo pôjdem z domu, tak si hľadám nejaký podnájom, ale nemám ani ten invalidný dôchodok a nikto ma ako nájomníka nechce, lebo nemám "stabilný príjem". Pritom ja peniaze aj mám, nie dosť aby som si kúpil vlastný byt, ale na výške som začal obchodovať s kryptomenami a ETFkami, to mi vynesie do takých 400 eur mesačne keď je dobrý mesiac, lenže to nie je práca podľa mojich rodičov... A s mojou diagnózou ma nechceli ani ako pomocného robotníka v záhrade, ani hodinu mi nedovolili ani skúsiť tú prácu, proste máš schizofréniu, tak choď domov, a to som im ani nechcel povedať že mám schizofréniu, cez pohovor som prešiel, len sa ma už až v ďeň nástupu pýtala majiteľka, že aké lieky užívam, tak som v dobrej viere že to nebude vadiť, veď ruky aj nohy mám zdravé, neberiem lieky na tlak ani si nemusím 3x denne pichať inzulín aby ma nevykotilo, no skrátka som jej povedal, že užívam "len psychiatrické" lieky a ona hneď že prečo, že sa mám uvedomiť, že s takou diagnózou nemôžem u nich pracovať, že čo ona bude robiť keď tam niekde "spadnem", neviem či má vôbec predstavu čo je to schizofrénia, skôr nie, ale hneď ma poslala preč. Keď som dostal prácu, tak jedine tak, že som klamal pri zdravotnej prehliadke, že som zdravý, aj to som vydržal v jednej továrni na 4 zmeny robiť 2 mesiace, potom v call centre, čo mi odporúčala psychiatrička, že skoro všetci čo tam robia majú nejaké psychické problémy a to bude výborná práca pre mňa, tak tam som vydržal 2 týždne, potom som sa radšej pokúsl o samovraždu, skrátka som tam nezvládal tie pravidlá a call scripty a baviť sa celý deň s ľuďmi, väčšina z nich ani nebola už zákazníkom elektrární, ale podpíswali nejaký papier a tak prešli k inému dodávateľovi a ten im navýšil faktúru a oni sprostí si ani neprečítali čo podpisujú a volali na linku elektrární aby mali komu vynadať. Potom som robil zase vinej továrni, tam som ťahal káblové zväzky vždy 15 metrov na linku, niektoré mali aj nad 60 kilo, to sa ani podľa zákonníku práce nemôže... skrátka vydržal som tam znova 2 mesiace a to som nič nerobil celý ďeň, len som vstal (na rannú o 4:20 ráno) išiel som na autobus, potom som 8,5 hodiny robil, potom autobus domov, kúpil som si jedno pivo v potravinách, osprchoval som sa a išiel som spať... Cez víkendy mi rodičia s ktorými som žil už spravili nejaký program alebo som ho celý prespal. Po 2 mesiacoch som bol na samovraždu, tak som si našiel prácu v Prahe, ako programátor - to čo som študoval a chcel som to aj robiť, ale tiež som si tam musel nájsť ubytovanie, našiel som takú najlacnejšiu plesnivú garsónku na okraji Prahy za 500 eur mesačne, bola tam len elektrina a musel som 1,5 hodiny dochádzať do práce a potom zase z práce, na obed som musel chodiť pri práci do najlacnejšej jedálne, tam stál obed 250 - 350 kc takže nejakých 400 eur mesačne a na raňajky, večere a všetky ostatné výdaje mi zostalo 100 eur mesacne.Ale prácu som zvládal len prvé 2 mesiace, tretí mesiac som už nevládal, ale snažil som sa ako som najlepšie vedel, ale nestačilo to, šéf ma po 27 dňoch vyhodil, keď ma vyhadzoval povedal mi, že som jeden z tých lepších programátorov čo vtewdy nabrali (bolo nás tuším do 15 čo brali naraz) ale že mám sa dať dokopy a o 2-3 mesiace sa mám hlásiť znova, nevedel že mám schizofréniu (to by ma určite nezobral) a ako sa mám z toho dať dokopy veru neviem, z čoho mám tie 2-3 mesiace žiť mi tiež nepovedal, tak som sa znova pokúsil o samovraždu. Potom som bol rok na PN, potom som si pred 5 mesiacmi požiadal o invalidný z mladosti. Rodičia ma stále len buzerujú, hovoria mi stále čo mám robiť, čo si mám obliecť, čo mám upratať, sčím mám pomôcť, nesmiem ísť sám ani von z bytu... Teraz mi otec povedal že buď si nájdem prácu, alebo ma vyhodí... Tak si hľadám nejaký podnájom, ale nikto ma nechce, som zúfalý...

Neboj nič otec nevyhodí ťa. Len blafuje. Skús si s ním o tom pohovoriť, že chceš sa mať relatívne dobre, ale preto pracovať nemôžeš. Môžeš povedať mu, že to vieš, lebo si to už skúšal. Vôbec si to nezvládal navyše máš psychický problém, ktorý ti v tom bráni. Nie si lenivý, len si chorý a psychicky veľmi slabý. Nech si niečo naštuduje o tvojej chorobe a až tak niečo hovorí ti. Koniec koncov skúsil si už 3 práce a v každej bolo to o tom istom….

Keď ja by som radšej býval sám, aby som mohol byť bez tej neustálej buzerácie... A prácu už nechcem, to sa radšej zabijem, len neviem ako ešte...

S tou schizofreniou je to tak, keď to človek povie ,v tom druhom by sa krvi človek nedorezal. Začni brať tie ad ,vetšinou ich predpisujú asi aby potlačili záporné účinky antipsychotýk. Skúsenosť je že sa lepšie zvládajú bežné situácie. je ti to jedno. ale išiel by som za doktorom- a ležať do nemocnice. lebo majú dlhý nábeh. A môžu sa vyskytnúť samovražedné myšlienky. Pozri brigády- dokladanie atd..., ale poznám to neni príjemné byť stále vyhadzovaný. proste na nás sa nemyslí v systéme... a nezabíjaj sa , kimi má pravdu, nevyhodia ťa

máš nejaké koníčky, tu chlapci programujú admin sa učí  EnaXnaY je tiež it

V prvom rade ďakujem za odpoveď, cením si to, ale úprimne, neviem si seba predstaviť v akejkoľvek práci, rád by som sa živil tým obchodovaním, treba na to relatívne málo času a sústredenia a celkom to funguje, prečítal som o tom aj pár knižiek a ide mi to celkom, aj keď nie každý mesiac sa zadarí... Skúšal som aj dokladať tovar tak na čierno, ale ani to nezvládam dlhodobo, proste som úplne neschopný, som sklamaním pre rodičov aj ich rodičov, nikto by ma nechcel, keď som neschopný si zarobiť na seba, len dedko z otcovej strany mi veril, ten bol taká podobná povaha ako ja, ten mi poslal 15000 eur keď som išiel na vysokú, väčšinu z toho som prepil síce, ale z toho zostatku žijem dodnes, to sú vlastne jediné peniaze s ktorými som začas obchodovať, dedko má dnes ťažkého alzheimera a ja sa mu už nemám ako odvďačiť... Ale napríklad môjmu otcovi dali rodičia oveľa viac a on mi nedal v živote ani 0,01 eur a teraz ma bude vyhadzovať z bytu čo čiastočne kúpil za peniaze svojich rodičov... Rozmýšľal som, že sa nasťahujem aj k otcovej mame a budem pomáhať s dedkom a doviedol by som si tam frajerku a žili by sme tam (je to veľký poschodový dom), ale otec mi povedal, že keď on zdedí ten dom (je jedináčik) tak ho predá a zaplatí si z toho svoj dôchodok... Maminy rodičia už ubytuvávajú jedného bratranca s rodinou a jednu sesternicu, tých už trápiť nemôžem... Skrátka nevidím žiadne východisko....

Ahoj Janko,
čítala som tvoj príspevok, aj čo ti napísali chlapci. Chcela by som ťa tiež povzbudiť, aby si to nevzdával. (so životom) Súhlasím s Kimim a máš plné právo v tvojej situácii žiadať si o invalidný. A čo sa týka rodičov, naozaj im skús objasniť alebo nech si prečítajú niečo o tvojej diagnóze. Veď oni predsa tiež museli nejak komunikovať s lekármi, keď si na tom bol najhoršie, či? Málokto vie pochopiť aké je to ťažké žiť s psychickými problémami, ale aj my - pacienti - sme rôzni. Ja patrím asi tiež medzi tých šťastnejších (aspoň to tak vyzerá) pracujem normálne a nemám invalidný. Ale človek nikdy nevie, čo sa stane. Môže sa stať, že po čase to tiež nebudem zvládať. (desím sa toho) Ale nemôžem na to myslieť, lebo hlavne treba žiť tu a teraz
Tak silno držím palce s invalidným a prípadným osamostatnením sa.
P.S. Aj ja v mojom veku ešte stále žijem v podstate u rodičov, len v týždni som v podnájme.

ale tebe by dať invalidný mali dať. Len to trvá..., Lehota je tuším 60 dní od podania, aleboo rozhodnutia? V každom prípade nech sa darí v tom obchodovaní, znie to zaujímavo.