autizmus

myslim, ze mam k nemu blizko...v jednej z prepustacich sprav mam uvedene myslenie s autistickymi prvkami...obcas ho pocitujem, taky nezaujem o okolie, ale nie je to take vyrazne ako povedzme pri prvej, druhej hospitalizacii v Galante...teraz posledne mi uz pisali "šroubované" myslenie, co ma, myslim, blizko k tomu autistickemu, znaci to nieco ako prazdne myslenie...

Lapaj napísal: ja pocitujem autizmus vyraznejsie posledneho pol roka. postupne som prerusil takmer vysetky kamaratstva a zistil som, ze mi nikto ani nejako moc nechyba . to je hrozne tvrdenie, ale je to tak.

pohoda, ja napriklad zastavam nazor, ze drvivu vacsinu ludi tvoria ******, hlavne v nasom meste...a nie som sam toho nazoru, poznam kopu ludi, co by sa najradsej prestahovala stadeto, keby mohla...ja som sa snazil o prerusenie vsetkych kontaktov hlavne pred svojou druhou hospitalizaciou, ciastocne pred prvou. pred tou druhou som napriklad dokonca vymazal vsetky kontakty, telefonne cisla z mobilu, okrem cisla jednej baby...vtedy som mal v sprave "dominuje pasivita, nezaujem o okolie"
momentalne sa pravidelne vidim len s dvomi kamosmi, s ktorymi sa pozname este z osemrocneho gymnazia...uvidime, ako to bude na tej dovolenke, lebo tam ideme styria a poznam len jedneho...akosi totiz nemam prilis zaujem o nadvazovanie novych kontaktov, bohato mi staci ako je to teraz...s jemnymi obavami si uvedomujem, ze ani ti dvaja kamarati by mi asi tiez ani velmi nechybali, ak by som ich nemal...

Lapaj napísal: navyse vobec nemam potrebu s niekym chodit alebo nieco podobne co k zivotu neoddelitelne patri. asi budem navzdy sam alebo sa este spamatam, neviem.

podobne je to aj u mna, vyskusal som si, ake to je, chodit s niekym, uz pocas choroby, s jednou babou, ktora bola odo mna o pomerne dost starsia, po case mi zacala prekazat, lebo by bola stale len u mna a tak...liezla mi neskor na nervy, skratka...takze nie, nemam potreby, bezna populacia tretinu zivota stravi v posteli a zvysne dve tretiny sa snazi niekoho do tej postele dostat....to sa mna netyka, s najvacsou pravdepodobnostou by som odmietol hocaku dievcinu, co by sa mi ako okato ponukala, mohol by som ju mat aj rad, ale nie, akosi nemam rad intimnosti...byt single je fajn...

Ja som tiež mal v správe a v tých lajstroch "autizmus". Prejavovalo sa to najmä v období takých tých veľkých aták ochorenia, kedy som musel prerušiť štúdium. To znamená celkom tri razy v živote. Vždy to bolo o tom istom - utiahol som sa príšerne zo všetkých svojich spoločenských rolí a úloh, z postavenia syna, brata, študenta, občana a podobne, na všetko som rezignoval a jediné, čo ma zaujímalo, bol môj vlastný svet a bohatý fantazijný svet mojich strastiplných rozmanitých spletí problémov. To som riešil dokola a dokolečka, na nič som nebral ohľad, do istej miery som sa vykašľal aj na hygienu, najmä umývanie zubov celé týždne nezakoplo o mňa, taktiež sprchovanie len keď už som fakt páchol a bolo to nepríjemné nie druhým, ale už aj mne. Autizmus sa u mňa prejavoval bohatým vnútorným svetom problémov, ktoré som si fantazijne rôzne vysvetľoval, obhajoval, riešil a riešil a riešil, ale už samozrejme nie s ľuďmi do očí, ale jedine tak na internete cez chat. Zmizli kontakty s príbuznými, začal som sa im vyhýbať, skrývať sa, zo stretnutí ľudí na ulici nadišla úzkosť a strach.

Čo sa týka vzťahu, tak to som taký istý ako Vy, Lapaj a tomas. Ja som napríklad nikdy nemal vzťah, nikdy som to ani nevyskúšal v žiadnej rovine, som single, bol som single a zrejme budem do smrti single, lebo jednoducho o to nejak nemám záujem. Mňa proste neláka sa zaviazať dievčine a mať vždycky takú náladu, aby som ju mal rád a bol k nej zdvorilý (alebo vzťahy fungujú ináč, ja ani neviem). Ale to je jedno. Proste som panic, je mi to fuk. Nemal som vzťah ani pomer, je mi to fuk. Budem navždy slobodný? Je mi to fuk.

Samozrejme, bojím sa, že keď odídu na večnosť rodičia, že zostanem sám nadosmrti, čo nie je vôbec dobré, ale neviem si poradiť, keď jednoducho si neviem ani vzťah predstaviť. Som nejaký asexuálny asi, alebo čo. Žeby to bolo tým naším sklonom k autizmu, priatelia? Hm. Každopádne to za nejaký vážny problém aj tak u seba nepovažujem...

"Samozrejme, bojím sa, že keď odídu na večnosť rodičia, že zostanem sám nadosmrti, čo nie je vôbec dobré,"
presne toto iste trapi mna, len nie vo vztahu k rodicom ale tak celkovo, ze by som ostal uplne sam. mne to pride akoby som vobec nezil. neviem si predstavit, ze by na mna nikto nemyslel, ze by som nikomu nechybal, ze by ma tu proste nikto a nic nedrzalo. toho sa bojim. je to hrozostrasny pocit, ked si clovek uvedomi, ze vlastne neexistuje pre nikoho len pre seba. brrrrrr.

Aj ja mam podobny problem ako vy,mna sa nemoze nikto ani dotknut,uz obycajne podanie ruky,cisto kamaradske neznasam.Aj teraz ked som bola na dovolenke ludia sa tam zoznamovali,ja som sa vybrala na bicykli sama pozriet si okolie,alebo som plavala daleko od ludi,az za boje,alebo som si chodila zaplavat ked bola tma.Som tiez taky odlud.A potom ,s malokym si rozumiem. Rada si riesim veci podla seba.Najlepsim spolocnikom mi je kniha a moj psik ,tiez uz planujem zostat singel.
Co sa tyka autizmu,mam ho napisany v spravach od psychiatra,a najviac sa u mna prejavuje pri recidive choroby.

tak, ja stastny nie som akosi, ani ked som s kamosmi vonku povedzme, isteze, obcas sa aj zasmejeme, istym sposobom sa dokazem este bavit, no my, co sme taki traja kamarati, v novoremarque-ovskom style, travime skoro vsetok volny cas (u mna rozumej vsetok cas) pri pocitaci. Jeden z kamaratov pracuje, ma velmi slusny job, zvysok dna stravi za PC, pripadne chodi hravat futbal, sem tam tenis tento rok. Dalsi studuje na VS, teraz spravil inziniera, pokracuje v doktorandskom. Volny cas zase pri PC. Sem tam nieco obaja precitaju.

Ja som taky rovnaky, rano sa zobudim, zapnem pocitac skor ako vykonam zakladnu hygienu, spravim si kavu, stvrdnem pred monitorom na par hodin, robim pri nom skoro vsetko, hram sachy na internete, obcas citam, obcas si pustim nejaku hru...citam vsak castejsie v posteli, v polohe lezmo, kedze z monitora je to dost neprakticke...Neviem, co by som robil, keby neexistoval internet. Asi by som sa viac venoval kniham, ktore teraz trosku uz flakam, uz to nie je ako pred par rokmi...Faktom je, ze na knihy prilis nemam peniaze a citat stare tituly z kniznice ma prilis nebavi...Hry uz prilis na pocitaci nehram, uz ma to tak nebavi, snad teraz len Starcraft 2, co je pokracovanie hry, ktoru som hraval dlhe roky sutazne...akosi tak...von idem len obcas s tymi kamosmi na kolu, nedavno sme chodili este casto na pizzu, no s tym som skoncoval, od nej veru neschudnem.

Kedysi som chodieval na sach, no posledne roky vobec, tento rok zacinam s tym zase, bol som na dvoch z poslednych piatich treningov...nie je to vela, ale aspon nieco, pravdou je, ze lepsie sa mi trenuje hrou po internete...3-5.9. idem na turnaj do Nitry a 11-12.9. do Modry. Uvazoval som este nad BB, no ta to je 17-19.9. a musel by som si zaplatit ubytovanie na ten cas, kedze nemam rozumne spoje na ranne kola tam a z vecernych kol domov. Takze pojdem len na prve dva spominane...budu to moje prve sutazne hry po tusim 6 rokoch...

Nejak tak, Lapaj. Chcel by som sa zamestnat, nejaku dlhodobu brigadu, aj ked nemozem velmi vymyslat, lebo do vela jobov ma nezoberu. Tak asi len nieco podradne vo fabrike, cez agenturu, na brigadu, tak, aby som siel svojmu lekarovi po potvrdenie o tom, ze som schopny vykonavat pracu, nie firemnemu, ktoremu treba ist s kartou. Moja obvodna je celkom fajn, ta by ma isto podporila v hladani prace...teraz sa mi uz ani oci pri Seroquele neprevracaju, takze fajn...

No, pisem o tom, ze nemusim moc spolocnost ani kamaratov, no idem sa teraz obliekat, ideme na kofolu, za 20 minut mame stretko...Pravdupovediac, nejak sa mi ani nechce, ale to vies, Lapaj, udrzovanie vztahov

A ešte som chcel dodať, ako som včera pri zaspávaní o tom rozmýšľal, že považujem u seba autizmus spojený s depresiou za najvážnejší a život najviac devastujúcejší symptóm v mojej schizoafektívnej poruche. Lebo aj bludy som nemal pod kontrolou len na začiatku ochorenia, potom som mal vždy parciálne náhľady a dokázal som ich ustrážiť, takže ak som sa správal excentricky, tak to bolo skôr vedome, aby som vybil zo seba všetok ten myšlienkový chaos. Ale s tým sa dalo v pohode chodiť do školy, aj sa učiť a pripravovať na skúšky. Ale akonáhle prišiel autizmus a depresia, tak môj svet sa zúžil do jedného malého, nekonečne strastiplného kútika mojej vlastnej, na svete jedine skutočne existujúcej mysle a ja som prestal chodiť do školy. Nemohol som to ovládnuť, proste som akosi vtedy veľmi silno premožený niečím záhadným a ja sa proste nedonútiť ísť do tej školy alebo sa učiť a robiť voľačo. A to je to devastujúce, lebo mi to spôsobilo už tri razy prerušenie štúdia, takže zatiaľ čo moji spolužiaci z gymnázia sú už dávno magistri a inžinieri, ja nemám ani bakalára.

Je pravda, že autizmu v kombinácii s depresiou sa obávam vo svojom ochorení najviac. Lebo len vtedy sa nedokážem vôbec ovládnuť a zvládať svoje sociálne úlohy syna, brata a najmä študenta. Bojím sa toho veľmi, lebo sa to stáva v prípade veľkého stresu alebo úzkosti, a škola je na takéto podnety bohatá. Preto sa bojím, ako dopadnem teraz v nadchádzajúcom štátnicovom bakalárskom ročníku. Bludy ma netrápia, halucinácie ani nemávam, ale keď príde autizmus, tak nastane v mojom živote koniec sveta...