Próza - niečo od nás, niečo prebraté

Z mojich "skúseností" - krátky námet na fikciu:
...
Svižne kráčam lesom. Na tele mám odeté len čierne kapsáče pritahnuté starším koženným opaskom. Nevidím ich. Avšak cítim ich. Sú niekde na stromoch. Márne ich hľadám pohľadom, sú veľmi dobre maskovaní. Sú to profesionáli. Ich poslaním je nielen ma chrániť, ale aj poučiť sa z môjho správania.

Spokojne sa usádzam na lístí. Počujem hlasy ich veliteľov v svojej hlave. Tušia, že ovládam telepatiu. Vidím im do hlavy. Viem, že majú priateľské úmysly, ale zároveň si ma chcú odtestovať. Sú nervózny z mojích schopností. Chceli by ma získať na svoju stranu... Ja sa nad tým len usmievam. Ja už som na ich strane. Som jeden z nich. Vedia o tom len ich najvyšší. Plánovaný test na mne je však ich testom. Oni sú testovaný a ja som skúšajúci.

Viem, že ich prejde len pár. Vyberiem elitu z elity. Stanú sa z nich tí najlepší. Ak prejdú postupne im predám svoje neobvyklé schopnosti. Budú patriť medzi málo tých, ktorý ovládajú moje umenie. Avšak to je ešte dlhá cesta. Tí čo preidú testom sa budú moriť z ťažkými úlohami, ktoré im nastavím.

Som nikto a zároveň Niekto. Ten komu dovolím spoznať ma pochopí akú hodnotu môže získať. Opačne, ten ktorému nedovolím poznať moju osobu ma bude považovať len za nič. Uvidíme ako to dnes dopadne...
...

Viac-menej na inšpiráciu. V prípade času a chuti aj vy tu zvečnite svoje mini dielka v próze. Želám veľa múzy.

nothing

Stretnutie

ibaže musíš stretnúť nahú púšť, nájsť iný stav tohto smädu, hanba ti už nestačí k hanbeniu sa, a navliekať sa do kostýmu zajka bojka - to je predvádzanie. zajko bojko teraz chce vyplávať zo svojho strachu. ktovie či byť sám v dave a piť otrávenú vodu histórie (vôľu) nemá zajko bojko za zlodejstvo. ale čo už možno ukradnúť z nahej púšte, okrem jej nahoty. a tou je sám nahý, to preto sa obzrie dozadu, čaká, že je za vodou tváre, nevie ako preskočiť, ale okom hada hľadá kapustu - niečo šťavnaté na zahryznutie. už vtedy presýpa falošný piesok času naprieč sebaklamu.
tu kráča polárnou krajinou opitý king - kong, hlúpy komiks, prázdno bez pohľadu. v čiapke má plno snehu a laby sa mu zabárajú, šialenstvom reve do čistej noci, bez ozveny, keďže tá trvá už asi štyri mesiace v jednom kroku. ibaže musí stretnúť nahú púšť, nájsť iné tempo tohto smädu. to je jedno. nikam sa nenáhli, on je módna vlna - smiešna opica, je vytvorený strachom z podoby na živú opicu a nechaný vo svete úrodných lží. niečo, čo ti prenikne do fantázie a spôsobí mravenčenie naprieč sebaklamu.
často narazíš na kleopatrin palác. miesto kde nenájdeš tajomstvá, poklady v hrobkách ani nevyriešené záhady pyramíd. o to nejde. je to len miesto kde sa tá kráľovná úbohých nočných desov a stratených zábran necháva pohrýzť kobrou. v čom siaha po tabletkách a nechá sa zviesť hocičím zlým, je predsa oveľa krajšie zakaždým umierať tým istým spôsobom...
tieto náhody sa nikdy nestretnú. možno ani po smrti nedokážeš dýchať bez poznania nahej púšte, bez poznania toho, čo robí z teba nahotu, zajka bojka, king - konga, alebo oboch naraz. čo ak sa ti tvoja kráľovna otrávi úplne cudzou esenciou, nejakým elektrolytom, možno hanebnou stratou panenstva, prezradí sa možno tou tvárou, ktorú väčšmi nenávidíš.
tak pôjdeš odhodlane spriadať siete, aby si nachvíľu zachytil chutný vietor zmierenia a spravil fotku, zvráskavel na spomienku, alebo pozabudol na ňu. myslím na spidermana - žiadny hrdina (škrtenie), monopol na záchranu vecí a evakuáciu pocitu v sieti, ako v tej klietke tik-tak, do ktorej ťa ako malého básnika zatvárali myšlienky v detskej naivnosti. lenže spiderman vyrástol až v tvojich tridsiatich rokoch z hnevu. snové bradavice oblizujem na mieste už dávno zahojených inšpirácii. a na poslednej večeri sa v hre na zradcu vyšmykneš a ako pavúk po stene utečieš pred sebou. zájdeš do praskliny na sto rokov. tvoja sieť sa roztrhne v náporoch vášne a smútku, ale aj tak nestretneš nahú púšť.
sám si si sadol na vypriahnutý kruh a pozoruješ zajka bojka ako sa nalieva do seba a vylieva zo seba, ako sa nadhadzuje nad svoj prídel a bez hraníc hraníči s koncom. znova sa dookola stále preoblieka do svojho kostýmu, hľadá kapustu, presýpa falošný piesok, atď. je ti z toho nanič?. vieš prečo. prejdi na druhú stranu svojho smútku a môj nechaj na pokoji. tu snáď bude iný stav rovnakého smädu nás oboch.
z opisu prostredia viem, že začala byť nádherná zima, taká, že mráz kosti lámal vo svojom krehnutí. noc trvala už asi štyri mesiace, dívali sme sa na king - konga ako reve a blúdi a snaží sa nahnať strach sám sebe, lebo okolo neho sa už ani vločka nebála spadnúť do mäkkej prikrývky mŕtvej zeme. ty si však tiež len tak neľahneš, nepokľakneš, nepozdravíš severnú hviezdu v takej zime. cítiš, ako dávno sa chveje tvoje zúfanie si nad tým, čo mohlo byť iné v príbehu nás dvoch, aké postavy by priradili tebe, aké mne. inokedy nemám tú možnosť stretnúť nahú púšť. určite to vyhlásia za bludné! aj ty raz prídeš do paláca a stoly poprevracané, akýsi Ježiš Kristus tam káže láske, nechápeme, ale nie je iní ako my. On však v príbehu vystupovať nemá.
stred paradoxov žmýka môj mozog až sa z neho vylieva nepravá žlč, nevzácna tekutina, ktorá okamžite uschne na horúcom slnku beznádeje. nenašli sme žiadne tajomstvo a ešte väčšmi nenávidím všetky súvislosti. zostanem na tabletkách. - nechaj ma, chcem sa pohrať s tou kobrou! - zaženieš sa na sluhu svojich postojov. jedinou priama rečou je to, že chceš umrieť iným spôsobom. vnútorný monológ s kleopatrou sa skončil podľa očakávaní mesiaca.
náhody sa nikdy nestretnú, teda ani mi sa nemôžeme. si moja náhoda, ja som náhodou samoty. tieto náhody sú navzájom také príťažlivé, že by nemohla platiť fyzika, ktorou nás balamutia v školách. ak by sme sa chceli stretnúť ešte v tejto dobe, nenašli by sme nahú púšť. aj keď nie je našou prioritou spoznať nahú púšť prišli by sme o všetko čo je celkom odlišné, čo sa nedopĺňa, je vyčerpateľné a niekedy aj unavuje. bez toho mi chýbaš. je to spomínanie, zázrak tej siete a oblizovaných bradavíc, ešteže spiderman si pamätá vzdialenosť rokov tam a späť. všetko je to o STRETNUTÍ, ale na tom nezáleží keď si spidermanom. si ešte dieťa a správaš sa presne ako vrah, nejaký násilník inšpirácií, určite niekto kto bol natoľko smutný, že sa nechal zmiasť a strhnúť hudbou zhitej kostolnej piesne. spálime predošlé memoáre a záznamy o krviprelievaní cností a nemohol byť nič viac než vynálezca, dobrodruh, alebo možno liečiteľ, ten tvoj duch.
miluj so mnou antiku. vtedy mám čas objavovať nahú púšť celú, v celej jej priestrannosti, hĺbke, v celom jej obsahu a mám možnosť ju obklopiť nehou a svojim ľutovaním, napustiť ju svojou vinou ako kríž a pocitom úplného zabudnutia ju zabudnúť, naveky s ňou skoncovať a oddať sa jej piesňam, opíjať sa, opíjať... atď. chcel by som sa vedieť smiať ako mŕtva antigona, zmenil som čas, miesto aj monológ, dokonca som prešiel do inej osoby. to nie je preto, že by som si to nevšimol, nepoznal fungovanie jazyka, alebo nebol sebakritický, ale preto, že som spoznal nahú púšť a tá ma vyslobodzuje od limitov reči. na poli textu porušujem semiotické pravidlá tvojej hry, tu sa odohráva realita prehnanej precitlivenosti na vonkajšie svetlo, tu je ten oblúk, v ktorom ťa dosiahnem dokonalú, ten horizont na ktorý nedovidia krátkozrakí kritici rock´n´rollu. teraz sa viem smiať ako mŕtva antigona.
zmeraveným smiechom je mi všetko tragické, aj to čo súvisí s antikou v súčasnej poézii. zniesla moje túžby a dokonca aj pohostila mojich nepriateľov. bola vytvorená tvorcom, ktorý tiež poznával nahú púšť. antigona je preto zaviazaná dramatickému koncu sveta. ako súčasť histórie neživí zajka bojka. neživí môj strach z ukončenia tejto frašky, komédie. antigona je iná ako ostatné postavy tohto prozaického smetiska vyjadrujúceho chaos jednej pomätenej hlavy. je tá, ktorá upokojuje nahú púšť slovami: "vždy začne pršať, keď niekto odíde". ktovie od koho je požičaný tento refrén. z púšte nikto neodcháza, veď nikdy tu neprší. nikto nevie kedy je práve na púšti, či v polárnej krajine, no každý vie kde stojí kleopatrin palác, kde je grécko a kto napísal antigonu. zvláštne, nie? akoby mi práve pred očami padla trója. sme stále v jednom grécku a len jeden z nás je nesmrteľný. volá sa achiles a býva neďaleko za kopcom. má len jedno naozaj zranitelné miesto, pätu, neviem presne na ktorej nohe. budeme teda len hádať v čase vojny, či je jedno kde protibojovník trafí nášho achilla, lebo vojna za riekou krvi je absolútne bezvýznamná. nepriateľ nedokáže čítať naše myšlienky a jeho predvídavosť je kratšia než tvoja fantázia. obaja žijete v sebe, v neustálom boji, raz na púšti, inokedy v polárnej krajine. on je zajko bojko, ty king - kong a naopak, ona je kleopatra, potom zasa antigona, všetci sú spidermani, stádo, a ty máš ešte odvahu tvoriť hrdinov ako je achiles. lenže vojna bez rieky krvi neexistuje. každá krajina, či je to púšť, alebo antarktída, každá počas svojho putovania vesmírom občas vykrváca. achiles, ktorý ma len jedno zraniteľné miesto, pätu, ňou prišľapne rany a ako bláznivý chirurg urobí zo desať stehov. viem, zostanú ti jazvy. ale on zostane hrdinom. predsa je veľká škoda, že ho v tomto príbehu nemôžeš nazvať iným menom, len achiles, ktoré mu vôbec nepristane.
ľutujem, že to už viete, poznáte v stovke iných nápadov, ľutujem vás, že máte iba jednu cestu k životu a inú späť, ľutujem vás, že sa zabíjate, hádate a nenávidite, ľutujem vás a strácam vo vás dôveru, tiež ľutujem, že som vás musel zo seba vydrať v extáze úplného odovzdania sa zlu, ľutujem, veľmi ľutujem, že vo vás vidia moje myšlienky, ľutujem, že ste postavy z reality iných tvorcov, ktorí fiktívnosťou svojej nudy urobili z tvojich diel bezvýznamné idivídua nepochopeného osamenia. koniec.

V dennom stacionári hráme takú hru. Posadáme si do kruhu, hádžeme si po rade takú veľkú plyšovú kocku a pri tom každý povie jedno slovo. Ale tak, aby z toho vznikali vety a súvislý príbeh. No tak dnes nám z toho vyšla takáto historka. Úplne presne si to, samozrejme, nepamätám, ale napíšen to približne.

Rozhodol som sa letieť na dovolenku ponad oceán. Prišiel som na letisko, ale zistil som, že nemám pas. Tak som sa prepašoval do pilotnej kabíny. Pilot bol prispatý a myslel si, že som tiež pilot. Tak mi povedal, aby som naštartoval lietadlo. Potiahol som páčku, potom postláčal tlačidlá a vzlietli sme. Zrazu sme začali strmhlav padať dolu. Pilot vyskočil z lietadla. A ja som sa... zobudil...

Poznámka: Takže to bol iba sen.

hehe, ja rada nútim kolegov nezmyselne konverzovať. Minule:
- Ach, kwecko, hrozné v tejto firme... Mali by sme ísť na materskú...
- Fúha, no ja jedine že si kúpim mosrké prasa
- tak sa pri ňom budeme striedať
- ale musí sa volať Pedro, ináč do to ho nejdem!
- no dobre
- a ako sa teda vybavuje tá materská?
- netreba, zostaneme doma len tak
- no to teda! a z čoho budeme žiť? morča sa v lete síce vie pásť, ale čo v zime? musíme k tomu pristupovať zodpovedne! Veď bude naše!
- no dobre, tak sa spýtam kolegyne, ako sa postupuje v tomto prípade...

Takže sa chystáme na materskú dovolenku s morským prasaťom


Aj konverzácia o tukových bunkách bola fajn, pýtala som sa kolegyne, že či jej nebudú chýbať. či ten zlý vzťah nebol len dôsledkom zlej komunikácie a snažila som sa ju prinútiť, aby sa s nimi udobrila

"Máš- li nemocnou duši, tak se schovej v lese jako poraněné zvíře, on tě vyléčí. Temné stromy jsou němí přátelé. Přijmou tě mlčky a budou na tebe hodní."

Saiigfried von Vegesack

 

BLÁZEN

Ptáte se mne, jak jsem se stal bláznem. Přihodilo se to tak: Jednou, dávno před tím, než se zrodili mnozí bohové, jsem se probudil z hlubokého spánku a shledal jsem, že mi byly ukradeny všechny masky, sedm masek, jež jsem vytvořil a nosil v sedmi životech. Běžel jsem bez masky přeplněnými ulicemi a křičel: "Zloději, zloději, proklatí zloději!"
Muži a ženy se mi smáli
a někteří přede mnou utíkali zděšeně domů.
Když jsem doběhl na tržiště, vykřikl jakýsi mladík, stojící na střeše domu:
"Je to blázen!" Vzhlédl jsem, abych ho uzřel..
slunce políbilo mou nahou tvář poprvé. Poprvé slunce políbilo mou nahou tvář, má duše vzplála láskou k slunci a již více jsem nechtěl nosit masky. A jako u vytržení jsem zvolal:
"Požehnáni, požehnáni nechť jsou zloději, kteří mi ukradli masky!"
Tak jsem se stal bláznem.
A nalezl jsem ve svém bláznovství jak svobodu, tak bezpečnost..
svobodu osamělosti a bezpečnost před tím být pochopen, neboť ti kdož nás chápou, v nás něco zotročují.
Nesmím však být příliš pyšný na svou bezpečnost.
Vždyť i zloděj ve vězení je bezpečný před jiným zlodějem.

Džibrán Chálil Džibrán

Teraz vám aj ja poviem jeden príbeh.

Istý človek sa počal, narodil, prežil trápny život, umrel a skončil v pekle na večné veky. Amen.

Koniec príbehu.

Niekto má rád ezoteriku, iný fakty, ďalší romantiku. Ale poviem vám: kto má rád skutočné príbehy, henten môj nemá chybu. Stručný, výstižný, a pritom fakt realita, bestseller medzi skutočnými príbehmi.

Ale jeho cena nie je zrovna malá. Nepredáva sa v kníhkupectvách. Je na to príliš drahé. Jeho cena je oko za oko, zub za zub. Život sám je jeho cena. Dobrou správou je, že každý túto cenu raz zaplatíme a tento skutočný príbeh si prečítame z prvej ruky. No nie je to paráda??

Moments to remember
There are moments in life when you miss someone so much that you
just want to pick them from your dreams and hug them for real! When
the door of happiness closes, another opens; but often times we look
so long at the closed door that we don‘t see the one which has been
opened for us.

Dream what you want to dream; go where you want to go; be what you
want to be, because you have only one life and one chance to do all
the things you want to do.

May you have enough happiness to make you sweet, enough trials to
make you strong, enough sorrow to keep you human, enough hope to
make you happy. The happiest of people don‘t necessarily have the
best of everything; they just make the most of everything that comes
along their way.

The brightest future will always be based on a forgotten past; you
can‘t go forward in life until you let go of your past failures and
heartaches.

When you were born, you were crying and everyone around you was
smiling. Live your life so at the end, you‘re the one who is smiling
and everyone around you is crying.

Okamihy na zapamätanie
V živote sú chvíle kedy ti niekto chýba tak že by si ho chcel vyňať zo sna a objať naživo! Keď sa dvere šťastia zatvoria, otvoria sa druhé, ale veľa krát pozeráme na tie zatvorené dvere tak dlho že si nevšimneme tie ďalšie ktoré sa nám otvorili.

Snívaj o čom chceš snívať, choď tam kde chceš ísť, buď tým kým chceš byť, pretože máš len jeden život a jednu šancu urobiť všetky veci ktoré chceš.

Smieš mať dostatok šťastia aby si bol sladký/milý, dostatok súdov aby ťa posilnili, dostatok smútku aby si zostal ľudský, dostatok nádeje ktorá ťa urobí šťastným. Tí najšťastnejší z ľudí nemajú vždy zo všetkého to najlepšie; len vyberú to najlepšie alebo najviac z toho čo ich stretne na ceste.

Najjasnejšia budúcnosť bude vždy založená na zabudnutej minulosti; v živote nemôžeš ísť dopredu pokým neodhodíš svoje minulé chyby a trápenia.

Keď si sa narodil, plakal si a všetci okolo sa usmievali. Ži svoj život tak, aby na konci, ty si bol ten kto sa smeje a všetci okolo budú plakať.