kauza Filipka I.

Ja vlastne ani neviem, či som tu o sebe písala, alebo nie, mám na mysli ešte pôvodné staré fórum...keďže tu však pribudlo mnoho nových členov, možno by bolo dobré napísať históriu filipky.
Narodila som sa v dobe vrcholiaceho socializmu, v 70.rokoch, v úplne priemernej rodine bývajúcej v paneláku v štátnom byte ako prvé dieťa. Odmala som bola veľmi bystrá, v 2 rokoch som ovládala všetky farby, kvietky, stromy, v 4-5 rokoch som sa sama naučila čítať, ovládala som hodiny, písala som tlačenými písmenami, ovládala som základy ako spočítavanie, odčítavanie a podobne. Zároveň som však trpela už vtedy úzkosťou a neschopnosťou rozprávať sa s cudzími ľuďmi i neznámymi deťmi. Bola som utiahnutejšia, radšej som si vzala v škôlke stavebnicu a sama sa s ňou hrala. Z ľudí som mala strach a nedokázala som sa ani pozdraviť. Mama sa za to na mňa veľmi hnevala a bolo mi to vyčítané, ja som to však nedokázala prekonať. Moja chvíľa však prišla-základná škola a vynikajúca triedna "súdružka" učiteľka, vďaka ktorej bezpodmienečnej akceptácii mojej osobnosti a láskavej materinskej povahe som sa osmelila a prežila 4 výborné roky. Šlo mi všetko okrem hudobnej , sluch mi proste nadelený nebol. Vyhrávala som mnohé výtvarné a vedomostné súťaže, mala som kamarátky, s ktorými som chodila von sa hrať, všetko bolo fajn. Lenže prešli 4 roky a ja som sa ocitla v piatej triede bez milovanej učiteľky. Začala som si trhať vlasy. Hovorí sa tomu trichotillomania. Mama si všimla lysiny, tak som ju oklamala, že mi vlasy vypadali, preto sme sa vybrali smer kožná ambulancia. Tam mi predpísali roztoky a mastičky, vlasy začali rásť, ale čo z toho, keď som trhala zas ďalšie. Lysiny som zakrývala účesom, sponkami, ale vlasy som si trhala ďalších vyše 20rokov, kým sa to zmenilo...Toto bol začiatok môjho psychického pádu, prvé príznaky toho, že duševne ochoriem...
Prišla puberta. Všetky moje kamarátky naďalej chodili von, tentoraz aj s chlapcami. Ja nie. Sedávala som doma, čítala knihy a čoraz viac sa uzatvárala. Myslela som si, že sa všetci na mne smejú a ohovárajú ma. V škole ma poznali vtedy, keď potrebovali opisovať. Ja som opísať dala, mala som pocit, že aspoň vtedy ma neohovárajú. Tešila som sa na gymnázium, že začnem odznova s novými ľuďmi. Lenže začala som trpieť výkyvmi nálad a veľkým vnútorným napätím. Situácia sa opakovala-opäť pocit, že ma spolužiaci ohovárajú, majú ma za nič a smejú sa na mne, alebo mnou pohŕdajú. Opäť uzatváranie sa do seba, trhanie vlasov, nespavosť, úzkosť. Napriek tomu som i na gymnáziu patrila medzi najlepších, najmä v prírodných vedách. Divný bol aj môj vzhľad. Nosila som čudné pánske veci zo second handu, alebo vlastnoručne ušité nohavice divného strihu, proste outsider. Začala som mávať hypochondrické myšlienky. Potom v 16 rokoch prišiel na krátke obdobie prelom-cítila som sa dobre, bola som komunikatívnejšia, dokonca som si našla priateľa. Bol o pár rokov starší a z iného mesta. Lenže to zlepšenie bolo ako ticho pred búrkou. Jedného dňa ma ovládla myšlienka, že môj priateľ ma chce zabiť. Začala som sa ho panicky báť. Keď zazvonil telefón, tak som sa doslova pocikala. Vyhýbala som sa mu, mala som panické záchvaty. Vedela som, že ma má rád, tak som si vykonštruovala myšlienku, že ma možno nechce zabiť, ale ma zabiť musí, lebo to je nariadené zhora. Mala som 17 rokov. Nikomu som nič nepovedala, len sa trápila a bála. Nikomu som neverila, ani živej duši. Potom ma napadla predstava, že on ma už možno zabil a oznámi mi to telefónom. Opäť som sa pocikala pri zvonení telefónu od strachu. Začala som likvidovať moje osobné veci-v izbe som v plastovom lavóre pálila listy, výkresy, diplomy a podobne, aby tu o mne nič neostalo. Čakala som, kedy prejdem na druhý svet. Založila som si zošit, kde som počítala pravdepodobnosť, s akou budem mojím priateľom zabitá. To bolo namiesto učenia sa na maturitu. Verte-neverte, zmaturovala som i tak na samé jednotky a prijali ma na 2 VŠ, ale veľa si z toho nepamätám..
Po rozchode s priateľom sa mi uľavilo, ale už nikdy svet nebol ako predtým. Nastúpila som na VŠ, brala som to opäť ako novú šancu. Lenže s mojím schizofrenickým neliečeným vnútrom to lepšie byť nemohlo. Opäť som sa ocitla mimo. Mala som obdobie prehnane silnej viery v Boha, čo ma však rýchlo prešlo, ani som si nerozumela s ľuďmi, ktorí sa pohybovali v tejto oblasti. Našla som si jedného zaujímavého kamoša, bol vážne veľmi excentrický, lenže, hoci sme spolu nechodili, opäť prišli myšlienky, že ma zabije, alebo že ma už zabil. Na VŠ som sa pokúsila vyhľadať psychológa, ale nerozumel ani on mne, ani ja jemu. Vyhlásil, že naše stretnutia sú neproduktívne a nekonštruktívne. Bola som zablokovaná, nikomu som neverila, nedokázala som hovoriť o svojich zážitkoch. V 3.ročníku som skúsila vyhľadať psychiatra, pretože som nespávala a bola vyčerpaná vnútorným bojom o život. Odmietla ma zobrať, že vraj nemám odporučenie od svojho lekára..až vo 4. ročníku som sa konečne po 5 rokoch psychózy konečne dostala k inej psychiatričke a mala som šťastie, lebo mi zachránila život..ani vtedy som však ešte nemala vyhraté.

V predposlednom ročníku, kedy už som nevedela, čo so sebou, pretože som bola vnútorne v koncoch, som mala jednu veľkú skúšku, ktorej predmet ma však veľmi bavil a nemala som s ním nikdy problém. Počas učenia sa na túto skúšku som úplne prestala spať a jesť a stále som sa triasla zimou. Mala som silné derealizácie a úzkosť, pocit, že skúšky nikdy neurobím a školu nedokončím. Vybrala som sa pokusne tretíkrát po pomoc a bola som odhodlaná ísť hocikam a urobiť hocičo, aby mi bolo lepšie. Môj obvodný lekár ma odoslal k ambulantnej psychiatričke, zobrala ma hneď v ten deň. Stále som sa však nedokázala odblokovať a otvoriť, tak som celý môj biedny stav zvaľovala na ťažké skúšky. Už vtedy sa jej to nezdalo, ako mi neskôr povedala, ale keďže som popierala všetky psychotické zážitky, na aké sa ma pýtala, dostala som anxiolytiká a antidepresíva, plus lieky na spanie. Lieky príliš nepomohli, ale mala som aspoň pocit, že konečne mi niekto pomáha. Skúšku som urobila, a môj stav sa zhoršil. Výmena AD, pridanie nízkej dávky AP, rôzne kombinácie. Hospitalizácii som sa bránila zubami nechtami, chcela som silou mocou dokončiť školu v normálnom termíne, čo sa mi neskôr i podarilo. Diagnózy sa menili podľa toho, ako som sa postupne dokázala otvoriť a prešli od neurotickej reakcie na stres cez ťažkú depresívnu poruchu s psychotickými príznakmi, schizoafektívnu poruchu depresívneho typu až po chronickú paranoidnú schizofréniu. Medzitým sa objavilo množstvo nových premenlivých stavov a príznakov..napríklad strach z väzenia a pochovania zaživa, strach z kovových strún v matraci, pocity čítania myšlienok cez oči, pocit sledovania Dervilom a veľké množstvo ďalších. No a čo sa týka vlasov, tie netrhám odvtedy, ako som začala užívať Abilify, takže vlasy mám OK

Díky, filipka, za príbeh. Asi už doverujes viac ak nám to sem napíšeš a ja si toho veľmi cením. Ďalší nick priradený k ďalšiemu nelahkemu príbehu. Vďaka. A prajem všetko dobré.
Jozin

Ďakujem/e filipka. 
Tvoj príbeh tu chýbal, osobne by ma zaujalo aj písanie o tom Dervilovi, že čo to toto.

Ahoj

tvoj príbeh ma niečim zaujal ...a to tym, ze dlho sa schizofrenia u teba prejavovala...a nikto si nic nevsimol.. ako jasne chapem...nerozpravala si o tom moc ....

Filipka prajem všetko dobré ...

Ja tiež nechápem, že si nikto nič nevšimol, ani moja psychiatrička nie. Ona to považuje za zlyhanie rodičov a vlastne všetkých dospelých okolo mňa. Decko schudne od strachu 10kíl, trhá si vlasy a pocikáva sa pri zvonení telefónu, a nič...
O Dervilovi tu nebudem nič písať, rozhodla som sa tak. Nie je to otázka nedôvery, ale iných vecí.

Aj ja ďakujem za tvoj príbeh... máme ho podobný a pritom každý iní
Veľmi ti prajem, aby bolo už iba lepšie...

Ďakujem všetkým. V súčasnosti sa mám v mnohom lepšie a v niečom i horšie, ale možno je to aj dobre, že to všetko bolo tak, ako bolo. Keby ma totiž boli už na gymnáziu diagnostikovali, nebola by som asi vyštudovala a robila to, čo robím. Ktohovie.

Ahoj @filipka

Je smutné že diagnóza trvala tak dlho. U mňa bola nájdená po dvoch rokoch udajnej Nirvány.

Želám a prajem veľa vitality do života.

Ahoj Filipka, písala som Ti viackrát kvôli moje dcére..už roky sa kvôli nej trápim a stále hľadám cestu,ako jej pomôcť. Všimla som si liek Reagila, ktorý užívaš. Dcéra má od poslednej hospitalizácie viacej zmien. Začala chodiť k psychoterapeutovi,ktorý jej vzťahovo sadol (nahrádza jej sčasti otca). Skoro sa podarilo aj rediagnostika u psychológa..skoro,lebo sme ju nedokončili. Prvýkrát pracovala skoro tri mesiace na polovičný úväzok. Ale..zle sa jej vstáva. Od poslednej hypomanickej fázy sme nasadili opäť orfiril long po 300 mg. Okrem toho večer trittico 150 mg a Quentiax 200 mg. Prespí 10-11 hodín a je utlmená.. Chcela by lieky kratšie tlmive..Aká je reagila? Dcéra by potrebovala doobeda lepšie fungovať, byť rýchlejšia, pohotovejsia..Ak Ťa niečo prosím napadne,čo by si nám vedela poradiť,budem rada. Andrea

Filipka neviem, či tu vôbec chodí. Reagila je v pohode liek. Má viacero benefitov a hlavne ako píšete vôbec netlmí a to je ten problém. Na nej som už väčšinou okolo 4:00-5:00 hore (spávam 6-8 hodín) a viac už nezaspím. Výhoda je taká, že som taký čulejší. Lepšie vyzerám navonok na nej ako na ostatných antipsychotikách. Na ostatných antipsychotikách som bol až príliš maskovitý. Tiež je celkom dobrá na chudnutie. Na nej sa mi podarilo schudnúť cca. 23 kg. Dúfam, že stačí toľko, ale každému vyhovuje niečo iné a je ťažké povedať, že aký vplyv bude mať na vašu dcéru... Vašej dcére držím palce.

Som rada za Vašu info..dcéra mala pred rokom hypomanickú etapu a nešlo im ju stiahnuť. Teraz má orfiril long, Quentiax 200 mg a Trittico 150 mg a hibernuje 10 hodín v posteli.A potom je tiež vcelku unavená. Len kde nájsť lekára aby sme to vyskúšali???