Je to stále len o tom istom - neutíchajúca depresia

Keď sa iní smejú a vám nie je do smiechu, keď sa iní zabávajú a vy len na nich čumíte... to je ale život... čo na to povedať, nič len plakať, len to robím v posledné dni, len to mi zostáva, len to vzdávam. Je to fakt ťažké.....

Nemám sa komu zdôveriť, priateľ ma už nechce počúvať, má toho dosť už odo mňa. Tak píšem tu, ako osamelá ťava, sprostá ťava....

Trápim sa a lieky mi nezaberajú, už ich vlastne ani nechcem brať, načo, a moja doktorka to vie a nič s tým nerobí.... ja si ich vysadím a bude pokoj, možno sa mi zhorší stav a ocitnem sa niekde na moste,kde sa to všetko vyrieši jedným rázom. Potom budem možno raz šťastná. Nechcem tak veľa, len už prestať toľko "plakať" pre nič.

Je toho na mňa akosi veľa, možno by som fakt asi mala ísť na psychiatriu, ale keď mi v tom bráni tá hlúpa škola. Neviem načo na nej som, len si chcem dokázať, že nie som hlúpa. Zajtra mám zase skúšku a neviem čo tej profke zajtra poviem..... ja som sa skoro nič nenaučila.....

MajkaDz, normálne preruš štúdium a daj sa do nemocnice. Ja som prerušil štúdium aj 4krát a študoval som kopec rokov, kým som si mohol povedať "bakalár". To nevadí, keď je človek dospelý. Vtedy už nie sme tak závislý od nejakej konkrétnej ročníkovej generácie spolužiakov. Vek už tu nehrá takú rolu. A ak by si sa bála, že by si musela potom za nadštandardnú dĺžku štúdia platiť školné, tak treba si podať na dekanát fakulty žiadosť o prerušenie zo zdravotných dôvodov. V nej sa odvolať na zdravotné dôvody a argumentovať lekárskym potvrdením, ktoré k žiadosti priložíš do obálky. Lekárske potvrdenie môže byť od psychiatra, alebo dáš jeho potvrdenie pretransformovať na všeobecné lekárske potvrdenie od obvodnej. Ja som v praxi vyskúšal všetky možné alternatívy - zdá sa, že pri každom prerušení som postupoval inak. Každopádne keď nastúpiš znovu do ročníka, budeš odpočinutá a depresia už môže byť minulosťou. Podáš žiadosť vtedy o odpustenie školného na základe argumentácie, že príčina nadštandardnej dĺžky štúdia spočívala vo vážnych zdravotných dôvodoch. A hotovo.

Naozaj, nemá zmysel sa stále trápiť, keď pomoc jestvuje tu kúsok opodiaľ. Určite Ti lepšie pomôžu, než ambulantná, ktorá s tým nič nerobí. Si zdravotne veľmi rozkolísaná a dekompenzovaná - to nie je vhodný stav pre štúdium. Skús porozmýšľať nad mojou radou. Mne moje prerušenia vždy veľmi pomohli, čo sa týka zdravotnej stabilizácie a subjektívneho obnovenia pocitu vyrovnanej spokojnejšej nálady.

Drž sa! Sme s Tebou.

Matej

Ešte som sa aj dnes dozvedela, že z oddelenia, na ktorom som už bola a poznala som tam personál urobili oddelenie pre deti-psychiatrické, takže už tam nemôžem ísť. A zase, neviem či na otvorené oddelenie patrím, predsa by bolo lepšie, ak by som bola na trošku stráženejšom, ale zase nie na akútnom.

Už druhý krát som vyskúšala výšku. Prvý krát som urobila len jednu skúšku, ale bola to aj ťažká škola. A teraz druhý krát, mám 4 skúšky za sebou a 3 pred sebou. Som o niečo lepšie, ale psychický stav je presne taký istý ako pred rokom. Prerušenie by padlo vhod, ale najlepšie by bolo, ak by to nebolo z môjho pričinenia, aby aj ostatní vedeli, že to nie je kvôli mojej psychickej slabosti. Radšej nech ma vyhodia zo školy pre neurobené skúšky, ako odísť pre psychiku.




A možno sa už môj čas blíži. Možno mi nie je súdené dokončiť vysokú školu. Nájdem si prácu a budem si robiť. Aj takých ľudí treba v tomto štáte...

Nevzdávaj sa tak rýchlo, MajkaDz. Aj ja som prvú školu nedokončil, a to som nemal urobenú nieže len jednu skúšku, ale dokonca 5 kompletných semestrov som mal urobených. A až posledný šiesty semester som tesne pred bakalárskymi štátnicami už situáciu nezvládol a vtedy po viacnásobných prerušeniach som už nemohol zo zákona prerušiť znovu, tak som to musel zanechať. Ale potom prišla nová škola a tá sa už podarila, hoci aj tá bola raz prerušená. Nevzdávaj sa, nedovoľ tej chorobe, aby s Tebou mávala, vzopri sa jej. Ak si ešte ani raz nevyužila možnosť prerušiť zo zdravotných dôvodov, niet dôvodu to nevyužiť.

Je naozaj nelogické vzdať komplet celé štúdium a celú školu, keď si ešte nevyužila všetky možnosti, ako školu zachrániť, skombinujúc to s nadobudnutím dostatočného času na liečbu depresie.

Trošku si ma prekvapila, Majka, že podliehaš zvodu tohto sveta, ktorý sa snaží vykresľovať psychické poruchy ako niečo nenormálne a niečo zahanbujúce, takže takých pacientov akože treba vytlačiť na okraj záujmu. Ty ako psychiatrická pacientka nesieš plné právo byť považovaná za normálnu pacientku, s ktorou má byť rovnocenne zaobchádzané aj v mysliach bežných ľudí. Je to naše spoločné právo i povinnosť, aby sme ukazovali "svetu", že naše choroby sú tiež len choroby, a nemôžeme za ne. Preto sa z posledných zvyškov svojej sily naštvi a určite si zakáž hanbiť sa za poruchu. Sú to normálne zdravotné dôvody a nikto ich nemá právo čo zosmiešňovať. A v praxi ani mnohým nemusíš nič vysvetľovať - ja som takisto nikomu nič nehovoril, najmä v škole nikto nevie nič, okrem snáď študijnej referentky a samotného dekana fakulty. Tým je to však ukradnuté.

Majka, Ty nemáš žiadnu psychickú slabosť. Veľmi si ovplyvnená tým, ako sa nás snažia vykresľovať ľudia, ktorí psychickú poruchu nezažili a hrdia sa ich posudzovať. To nie je slabosť, nie si slabá. Pod slovom slabosť si predstavím ja osobne nejaký nedostatok, ktorý som si spôsobil sám, alebo niečo, čo má blízko k nejakému "mäkkýšovi", ktorý sa akože nevie vzchopiť. To sa nás netýka. Každému sa môže, aj najväčším borcom, aj každému z Tvojich známych, nech sa Ti akokoľvek zdajú psychicky odolnými, každému z nich sa môže privodiť zrazu psychická porucha. To si človek nevyberá, nemôže za to. Nie je to o ňom, nie je to v ňom. Nie je to Tvoja chyba, že máš také problémy. Je to len podlomené zdravie, ktoré treba poriešiť najlepšie nejakou nemocnicou na nejakú vhodnú dobu, odpočinúť si, a potom šupho znovu od septembra pokračovať v štúdiu v stabilnej remisii.

Takže hlavu hore, žiadna hanba nech Ťa neskľučuje, nepoddávaj sa zvodom "sveta", ktorý nás nechápe a myslí, že je to naša chyba, že sme chorí. Že je to vraj naša slabosť. Nič také.

Držím Ti, Majka, pevne palčeky a myslím na Teba. Posielam objatie. Ahoj.

S úctou
Matej

Máš pravdu Matej. Hanbím sa za to čo mi je. Hanbím sa to niekomu povedať. Veď aj moji rodičia nevedia o všetko čo mi je a čo sa mi deje. Neviem to prekonať. Bojím sa, že by to ľudia nepochopili, že by ma odcudzovali a to sa mi už stalo.

Ty si sa prekonal, naučil si sa s tým žiť, dokonca si preto niekoľko krát prerušil školu, ja by som to nedokázala....

Počuj Majka,
nejaké skúšky už máš za sebou, teraz ďalšie pred sebou... Nešpekuluj o psychiatrii, ale sa ty chyť skrípt a poď ho študovať. Niečo si už zvládla, takže sa pokúšaj znova, aby si si zbytočne nevyčítala, že si behala po nemocniciach namiesto učenia.

Tvoje písanie tu je logické, ľahké, prehľadné, svedčí o inteligencii. Niekedy je však inteligencia málo a treba ju doplniť vedomosťami. Ako iste vieš po prvom termíne sú ďalšie dva skúškové termíny, takže sa nemáš čoho báť, jedine, že sa nič nenaučíš.

S pohľadom cudzích ľudí je to rôzne, nech sa každý radšej pozrie na seba, či by v takej istej situácii bol king.

Študent to isto nemá v nápore ľahké a je na neho vyvíjaný veľký tlak. Možnosťou tak pre neho je eventualita, aby si sám sebe nič nevyčítal, že nespravil pre štúdium toho dosť. To však platí aj pre ochorenie, aby sa významne nepohoršilo.

Na záver to, že tieto "veci" (ísť na prychiatriu, alebo škola - preušenie, pokračovanie, ďalší termín, presun skúšky...) sú v Tvojej moci, tak konaj tak, aby riešenie "vecí" bolo z dlhodobého pohľadu čo najmenej bolestivé.

Tuto