Kauza Matej 3

V tejto téme, drahí čitatelia, chcem vyzdvihnúť Tutov nápad napísať o sebe v samostatnej kauze svoj príbeh. Veľmi sa mi táto myšlienka páči, preto sa aj ja vrhnem napísať kúsok zo svojho príbehu. Prosím všetkých, kto chce, aby si taktiež založil kauzu a napísal nám svoj príbeh. Radi si to istotne všetci prečítame.

Narodil som sa ako najväčšie bábo v pôrodnici. Bol som ťažký, veľký a mal som blonďavé vlásky a modré očká. Vedľa mňa v postieľke bolo dievčatko s tmavými vláskami a tmavými očami, preto si nás niekedy mýlili, že ja som dievčatko a ona je chlapček.

Vyzeral som na zdravého chlapca. Avšak už v skorom detstve sa objavovali prvé náznaky, že som akýsi iný. Trebárs som býval hanblivý, nikdy sa neprezliekal pred ľuďmi, nikto ma nesmel vidieť pri prezúvaní ponožiek, krátke gate boli a sú tabu. Veľmi som sa pozoroval a odmalička som sa trpezlivo vychovával. Dokonca som si o tom zachovával evidenciu a záznamy, trebárs také štatistiky som si písal ako 9-ročný... 10-ročný a podobne, ktoré slúžili na zhodnotenie môjho uplynulého života... napr. všetky pokroky a zlyhania v oblasti kresťanskej viery. Tieto evidencie sa mi zachovali dodnes, aj keď niektoré z nich som už pred rokmi vyhodil. Vždy som žil od útleho detstva ako nejaký malý dospelý, ako keby som sa pozeral na svoj svet a na svoj život z nadhľadu. Napr. ako dvoj alebo trojročný som si sám stanovil cieľ, že sa musím naučiť piť z pohára mlieko a kakao, a nie z fľaše. Bol som totiž trochu pozadu vo výchove, čo som si aj ako taký jasľový chlapec uvedomoval a rozhodol som sa to zmeniť. Požiadal som mamu, aby mi ráno nachystala mlieko do pohára. A vskutku som odvtedy prestal používať fľašku, čím sa zlepšil aj zdravotný stav mojich mliečnych zubov.

Okrem toho, že som sa od takého skutočne raného detstva intenzívne pozoroval a hodnotil, som bol aj veľmi citlivý chlapec. Všetko som prežíval veľmi intenzívne, zaoberal som sa ako 12-ročný globálnymi problémami a problémami Slovenska. Čítal som encyklopédie, najmä historiografické, medicínske a geografické. Podrobne som mame často prednášal o zmenách ekonomických podmienok v bývalom Východnom bloku a porovnával ich so Západom. Snažil som sa ako 11-ročný presvedčiť mamu, aby akceptovala, že socializmus bol zlý a nesprávny, a brata zase som chcel evanjelizovať a presvedčiť na kresťanskú vieru. V podstate som bol dosť otravný, ale už vtedy som cítil v sebe poslanie niečo zmeniť, nejak sa zasadiť o zmeny vecí, niečo veľké urobiť.

Do takého 15-roku veku som vlastne nemal depresiu nikdy. Užíval som si život a veľa som sníval. Vyžíval som sa vo svojich snoch a pohľadoch na realitu. V škole som sa učil na jednotky, bol som obľúbený u učiteľov, dokonca mi bol zverený kľúč od audiovizuálnej miestnosti, ktorý som si nosil domov. Keby som bol darebák, mohol som tam hocikedy ísť a zneužiť prístupu. Vlastnil som tento kľúč presne 4 roky, učiteľka mi ho dala, lebo som mával priemerne za rok vynechaných asi 2 až 3 vyučovacie hodiny, čo znamená, že som bol furt pichnutý v škole a tak som mohol triedu odomykať a zamykať.

Pokračovanie v ďalšom príspevku.

Inak som bol veľmi živý a mal som ako ľavák veľmi bohatú fantáziu. Stále som si menil povahy, uvedomelo som zasahoval do svojho charakteru a robil v ňom intervencie, aby som sa prispôsoboval okoliu. Napríklad som vliezol do skrine a hral sa, že keď vyleziem, budem úplne nový človek, prišla nová duša do môjho tela. A tak som vyliezol a pozeral som sa na všetko novými očami a všetko som začal skúmať akokeby som to videl prvýkrát. Veľa som si kreslil, keď som mal asi 12 rokov, som si založil v detskej izbe vlastný štát, vymyslel som mu a napísal na PC ústavu, ktorá bola čiastočne inšpirovaná tou skutočnou slovenskou. Vydával som mu zákony a všetko podrobne evidoval priam s nemeckou precíznosťou.

Dosť veľa vecí sa zmenilo, keď ma začal v 13 rokoch obťažovať pedofil a takisto keď som začal chodiť do kostola ako miništrant. Tí, ktorí ste si to prečítali až sem, tak Vás neprekvapí, že som musel intervenovať vo svojom živote aj vtedy, keď išlo o pubertu. Veľa som si o puberte načítal a rozmýšľal som, ako sa mladíckym vzburám a hádaniu sa a nebodaj zanechaniu viery môžem vyhnúť. Tak som zvážil, že sa dám k miništrantom. V 12tich som tak učinil ako prevenciu. V 13 rokoch ma chodil navštevovať ku kostolu istý pedofil, ktorého som poznal už z dřívějška. Išiel som do kostola a on ku mne rýchlym krokom pristúpil pri vchodových dverách a chcel ma doslova uchmatnúť resp. ma aj oslovil aby som išiel s ním. Ja som sa zmohol iba na rozbehnutie po schodoch a stratil som sa mu v útrobách kostola. V sakristii som bol strašne roztrasený, celú omšu som sa nemohol sústrediť, fyzicky som sa triasol a bál som sa, ako sa dostanem domov: "Možno ma ešte čaká, kým skončí omša." Tak som sa dohodol s druhým kolegom miništrantom, s ktorým som mal spoločnú cestu, že pôjdem s ním domov. Vyšli sme zadným vchodom, ktorý vedie priamo do sakristie, a tak nás pedofil zrejme nevidel. Nabudúce znovu čakal a tak som sa roztriasol znovu. Vyústilo to do toho, že ma chodil starší brat "vyzdvihnúť" ku kostolu, alebo som do konca na istý čas do kostola nechodil.

Vtedy začali problémy. Začal som sa dosť intenzívne červenať na omši. To červenanie bolo veľmi úzkostné, dostával som akési vyvrcholenia, kedy som odpadával, zahmlievalo sa mi, červený ako rak a paprika, strašné horko, pot, veľké kŕče v tvári, lícach, napätie, a navyše pred davom veriacich ľudí, ktorí na mňa zízali ako na zjavenie, takže som pociťoval obrovskú hanbu. Čoskoro sa to začalo prejavovať aj na ulici, asi o rok aj v škole. Prichádzalo to často, vyvrcholenia prichádzali asi 10krát denne. Keďže som pripútaval pozornosť svojím červenaním, tak som začal veriť, že ma ľudia skutočne pozorujú, cítil som sa sledovaný, vysmievaný, ofrflaný a zahanbený.

Pokračovanie v ďalšom príspevku.

Vtedy som začal byť aj riadny trémista. Voľakedy som čítal na omši celkom pekne, a po týchto udalostiach sa mi chvel hlas a potil som sa, bol som nervózny a úzkostný. Čoskoro som takmer nič nemohol čítať. V škole takisto - samé problémy pri vystupovaní pred ľuďmi, veľká tréma, roztrasenosť, červenavé vyvrcholenia. Veril som jasne a zreteľne, že ma ľudia negatívne hodnotia, začal som ešte väčšmi až extrémne pozorovať. Pred všetkým som sa hanbil. Ja som vlastne nezažil takú sociálnu fóbiu ako Tuto, ktorému zvieralo žalúdok. Celá moja sociálna fóbia sa odohrávala na peripetiách hanby a ustavičného ponižovania a poníženia.

V tom čase som mal už 16 rokov a trápili ma depresie. Boli intenzívne a priamo vyvolávané červenavými ponižovaniami. Toľkokrát som išiel z kostola domov s plačom! Toľkokrát som doma plakal v kúte izby, alebo v noci alebo v iných podmienkach! Toľkokrát som už túžil, aby vtedy niekto vstúpil do môjho života a povedal 17-ročnému Matejovi: "Matej, toto čo ťa trápi, na to jestvuje liek, antidepresíva a anxiolytiká to celkom slušne dokážu zvládnuť." No ale ja hlupák som fakt netušil, že moje problémy sú psychiatrického rázu. Zašiel som do pedagogicko-psychologickej poradne a tam na mňa skúšali ten autogénny tréning, ktorý sa mi nepáčil, lebo som mal pri ňom ešte viacej červenania. Psychologička rozprávala, upokojovala ruku, nohu, telo, oči, a tak... ale ja som mal pri nej ešte väčšiu úzkosť, hrozil som sa jej negatívneho hodnotenia mojej osoby. Povedal som jej, že by som mohol mať sociálnu fóbiu, a ona povedala, že to nemôžem mať, lebo to by som nevyšiel ani z domu.

Takže nikto nezachránil môj krajuchúci vzťah k spoločenstvu miništrantov a celkový krach osobnosti. Prestal som ani neviem ako chodiť v 17-tich na omše miništrovať, prestal som chodiť na výlety, vzdal som sa všetkých kamarátov, všetky vzťahy upadli.

V tom čase som začal mať aj blud. Ešte v čase keď som chodil miništrovať, tak som bol s kolegami na omši s Jánom Pavlom II. v Petržalke v roku 2003. Namýšľal som si, že som s ním spojený, duchovne i významovo, že budem slávny a významný ako on... budú ma chodiť velebiť ľudia alebo ma potľapkávať po pleci a ukazovať svoje uznanie. Asi to pramenilo priamo z celého charakteru môjho detstva a taktiež z absencie uznania pri neustálom ponižovaní. Začal som stretávať na ulici ľudí, ktorí na mňa zvláštne pozerali, babky, ľudia stredného veku, mladí, všetci zrazu chceli byť pri mne a obdivovať ma. Tie chvíle boli krásne. Títo ľudia prichádzali najčastejšie z budúcnosti, kde ma už poznajú a som slávny a známy, a prichádzajú do minulosti keď som ešte mladý, aby získali informácie do kníh, čo sa píšu o mne. Boli to agenti, vybraní šťastlivci, ktorí sa dostali do minulosti a mali to obrovské požehnanie od samotného Boha, že sa mohli obtrieť na ulici okolo mňa či môjho šatstva.

Pokračovanie v ďalšom príspevku.

Rozvinutiu môjho bludu predchádzali ustavičné hádky s mojím tatinom, ktorý v tom čase strašne pil. Je to alkoholik-abstinent, už od roku 2003 nepije. Vlastne celé moje detstvo veľmi pil, buď bol v práci alebo bol ožratý. Ja som ako citlivý chlapec nikdy nedokázal sa nemiešať do hádok mojich rodičov. Moji bratia zostávali v posteli a nič neriešili, ale ja som vstal a stále sa hádal a stále do toho vstupoval, lebo som chcel ochrániť mamu. Spolu sme niekedy aj plakali, aby sa to už skončilo, viete si predstaviť aké to muselo byť, keď ja, taký horlivý miništrant, som jej musel navrhnúť rozvod. Nepristúpila na to. Veľmi ma tieto veci trápili, mal som z nich celé dni úzkosti, nič nikdy nebolo isté, každý deň keď mal prísť z práce, tak bolo na 100% isté, že príde opitý, takže budú zas problémy. V takejto atmosfére plaču, úzkosti, hádok, neistoty som prežíval dlhé roky raného detstva i puberty.

Po tatinovom zázračnom obrátení k abstinencii a zmene životného štýlu, čím sa stal dobrým a statočným otcom, som začal robiť problémy zase ja. Mal som blud, že som strašne významný, budem veľkým biskupom a veľkým nejakým neviem-akým pupkom sveta. Spomínal som, ako som mame často prednášal a vysvetľoval veci - tak aj teraz som tak činil, veľa som jej kázal, veľa som ju učil a keď ju to nezaujímalo, tak som si to vysvetľoval, že nie je hodná mojej inteligencie a mojej prenikavej osobnosti. Týmito výčitkami, ktoré sme nevedeli ani spolu nejak pomenovať, som ju často doviedol až k plaču. Trápil som ju asi 3 roky, čo ma veľmi preveľmi mrzí. Ja som si však svoj blud vôbec neuvedomoval, vôbec som nevedel, že v mojom myslení je niečo v neporiadku.

Vedel som, že mávam často depresie, potom prišli aj hypománie, ale nikdy to neprešlo do šialeností, maximálne tak do bujarého snívania a velikášstva a bezbrehého optimizmu. Ale absolútne totálne som si neuvedomoval, že by som mohol byť psychotik. Takéto niečo mi ani neprišlo na um.

V škole na gympli začali byť riadne problémy. Nezvládal som tie najťažšie predmety, ktorými pre mňa boli Spoločenskovedný seminár a Literatúra. Na prvom sme toho mali strašne veľa, na druhom sme mali diktátorku-učiteľku, ktorá asi nikdy nepočula o Komenského didaktických postupoch. Ja jednotkár som začal mať prospechové problémy, neraz prišli na rad štvorky. Dokonca na maturitnom vysvedčení z literatúry mám štvorku ako dôsledok toho, že som sa vôbec nemohol učiť, nemohol som sa sústrediť, nevedel som sa donútiť, stále som len rozoberal svoje problémy, riešil desivý fakt-protirečenie, ktoré spočívalo v tom, že na jednej strane mám byť slávny, ale na druhej strane som hlúpy, neschopný a úzkostný. Napokon som školu zvládol len doslova za pomoci Božej alebo kto chce, tak náhodne, proste neučil som sa ani mäkké "f" a napriek tomu som zmaturoval. Sprievodnými javmi boli moje tuláctvo, na základke som chodil poctivo do školy každý deň, a na strednej som využíval každú chvíľu na to, aby som mohol odísť zo školy a túlať sa. Bol som celý zničený, strašne som bol pesimistický, plačlivý, nešťastný, slzil som kráčajúc po uliciach. Ľudia na mňa zízali, v tom čase, teda v 18 rokoch veku, som už nestretával ľudí z budúcnosti, ktorí ma prišli ospevovať. Už som vnímal skôr zlých ľudí, ktorí ma chcú hodnotiť a škodiť mi, smiať sa mi.

Pokračovanie v ďalšom príspevku.

Stále viac a viac som psychicky upadal. Niektoré veci som občasne riešil alkoholom, lebo mi spôsoboval uvoľnenie a nemal som pri ňom úzkosti, ani červenavé vyvrcholenia. Celé dni som len sedel, nič nerobil, komunikoval s ľuďmi od agentov, ktorým som posielal správy. A síce takým spôsobom, že som mame niečo rozprával, robil sa že hovorím jej, ale v skutočnosti som si bol vedomý, že ma odpočúvajú. O rok na to, keď som to hovoril psychiatrovi a musel som priznať na rovinu, že tam cítim prítomnosť za obývačkovou nábytkovou stenou odpočúvacie zariadenie (to som si dovtedy nikdy nepriznal), tak som v ambulancii viditeľne triasol a bol som na tom fakt zle, vtedy som sa odhalil, že čo si to ja vlastne všetko myslím. Bol to výstrel do môjho racionálneho ega ako z kanónu.

Veci sa pohli, keď som nastúpil na vysokú. Moja depresia presiahla všetky znesiteľné medze. Už to nebolo len o nejakom červenaní a úzkostiach, už samotná depresia bola problémom. Ležal som len tak na posteli, pozeral do stropu. Málo som sa hýbal. Môj negativizmus bol neskutočný. Rozhodol som sa, že tento raz skúsim psychiatra, veď vraj existujú lieky na depresiu, tak mi možno pomôžu (o existencii liekov proti úzkosti som netušil). Išiel som na polikliniku, tak ma odkázali, hoci som mal 19 rokov, na detského psychiatra. Tak som zašiel za pedopsychiatričkou. Objednal som sa na termín o 2 týždne, lebo hneď ma vziať nemohla. Sestrička bola milá a opýtala sa ma, či ešte tie 2 týždne vydržím. O 2 týždne som prišiel a čumel ako taký tĺk. Mal som padnutú sánku, neštítil som sa verejne na ulici všetkým ukazovať svoju depresiu, niektoré príznaky som aj sám umelo prehnal, aby som vyzeral ako vážny prípad, lebo som sa bál, že to dopadne ako u psychologičky - odmietnutie vážnosti mojich obtiaží a ponechanie veci na mojich pleciach.

Doktorka bola zhrozená a predpísala mi Cipralex a Citalec. Tuším aj Xanax. Nasledujúce dni a týždne boli hlavne o spaní. Lieky ma veľmi tlmili a stále som spal.

No nateraz to stačí, pokračovanie bude nabudúce. Ďakujem, ak ste sa dostali čítaním až sem.

Dostal som chuť dopísať svoju kauzu.

Ak ste si to prečítali až sem, tak vidíte, že moja kauza nie je taká búrlivá a natoľko psychotická, ako u mnohých iných pacientov. Často som mával skôr nesystematizované bludy bez zmyslových halucinácií. Dominovali intrapsychické halucinácie, teda mával som pocity narúšania môjho obsahu mysle inými entitami, zverejnenie mysle, sugestívne vnucovanie istých typov myšlienok do mojej hlavy, oddeľovanie myšlienkových prúdov, takže som vnímal viaceré mozgy v lebke, akoby boli viacerí Matejovia, pričom tí druhí dvaja mysleli sami za seba, hádali sa medzi sebou a ja som bol ten tretí myšlienkový prúd. Tieto myšlienky nikdy neboli významnejšie ozvučené, nedosiahli kvalitu sluchových halucinácií. Bol to len pestrý chaos v hlave.

Na jeseň 2005 som sa teda dostal na vysokej škole v prvom ročníku k psychiatrovi a dostal som svoje prvé lieky. Reagoval som značným spaním. Škola a cestovanie do BA mi spôsobovalo úzkosti, takže som na lekárske odporúčanie štúdium prvý raz prerušil až do jesene 2006. Začala sa tzv. doba temna, kedy som vyplakával väčšinu dní na internete na četoch. Ľutoval som sa, hromžil som, zveroval som sa so svojimi ťažkosťami kde-tade. Už vtedy som bol významne zhovorčivý o svojom súkromí vo virtuálnom svete. Budoval som si tam istým spôsobom novú osobnosť. Totiž na niektorých četoch som býval aj príjemný a milý. Vedome som si budoval alternatívne ego a alternatívnu realitu. Stiahol som sa zo spoločnosti. Prestal som prijímať návštevy. Ak prišla sesternica s krstnou na návštevu, robil som sa, že spím (to trvalo aj 4 roky takéto predstieranie, už to bývalo neskôr dosť trápne). Mal som pocity, že vonku vrndžia nejakými sirénami v noci a ovplyvňujú mysle obyvateľstva. Domnieval som sa, že keď človek nespí, tak to naňho nemá až taký účinok, preto som býval v noci inverzne hore. Četoval som celé noci. Začal som si pestovať antikristovské satanistické ideácie. Evidoval som v hlave dlhý príbeh o tom, ako vystúpim na oltár ako miništrant a budem holými rukami zapaľovať sviece bez zapaľovača a siriek. Cítil som magické ozvláštnenie všetkých myšlienok a svojej "osobnosti". Bol som nesmierne významný človek, od ktorého veľa záviselo a ktorého život je centrom mnohej pozornosti. Na četoch som začal pozvoľna zachraňovať iných depresívnych ľudí, radil som im a povzbudzoval ich. Celý čas som nevychádzal z domu, na ulici som sa cítil strašne trápne, sledovano, všetky reči sa točili okolo mňa a toho, ako zle chodím, ako sa správam, ako dýcham, ako sa trápne červenám, ako trápne ráčkujem, aký som celý nemožný. Volal som to "je mi psychicky zle". Okolo leta 2006 som začal už barikádovať okná, utesňovať, aby nám nikto nemohol ďalekohľadmi pozerať do bytu. Často som si púšťal "satanskú hudbu", predstavoval som si seba, ako sa natriem bielou farbou a budem vonku tancovať na tráve. Môj psychiater bol židovského pôvodu, tak som mu nemohol všetko hovoriť, lebo som sa domnieval, že je slobodomurár a že vyzradí agentom moje depresívne stavy.

Situácia sa pohla, keď som sa začal snažiť chodiť medzi ľudí v r. 2006 do istého múzea a začal som tam brigádovať ako chlapec pre všetko. Na zemi mal riaditeľ rozhádzané ateistické časopisy o humanizme, a tiež časopisy Delet. Okamžite som začal cítiť, že si ma vyvolili a že ako slobodomurári si ma pozvali k sebe takto na brigádu, že či reku sa im osvedčím, aby ma neskôr mohli prijať medzi seba. To bolo sprevádzané veľkými konštrukciami a ideáciami o svojom veľkom pôvode. Samozrejme moje uši neboli dostatočne "židovské", nemal som dobrý lalôčik. Tak si štipcami na prádlo rozčaptával lalôčiky, aby som ich mal plochšie a zaokrúhlenejšie. Často som mal depresie zo svojich uší, že nie sú dosť slobodomurárske. Triedil som ľudí podľa hodnoty, pričom práve najhodnotnejší ľudia boli tí, ktorí mali veľké židovské lalôčiky.

Skrátka šibalo mi asi celý rok 2006, a tak neprekvapí, že keď som nastúpil do školy po prerušení, tak som znova mal otrockú úzkosť a problémy zvládať školu. Ja a povinnosť, to boli opozitá. Nemal som vybudovaný vzťah robiť niečo povinné, byť zodpovedný, pracovitý, to som nebol ja. Naďalej som medzitým vystriedal viacero antipsychotík a antidepresív, i anxiolytík. Stále zatiaľ bez nemocnice, lebo môj lekár podporoval u mňa ambulantné riešenie situácie. V r. 2006 v marci som dostal nálepku schizoafektívna porucha zmiešaného typu od ambulantného lekára.

V roku 2007 sa prehĺbila moja depresivita, začal som byť strašne negatívny, pesimistický, čierny, uvažoval som nad smrťou. Nebol som ničoho schopný, ani zuby som si neumýval, zanedbával som sa celý. Začal som byť na Zyprexe a prvýkrát som v živote prudko priberal. Vypásol som sa zo 75 kg nad 105 kíl. Na četoch som zvykol vtedy byť veľmi nepríjemný, mával som tzv. rezonantné nálady. Nadával som kresťanom na kresťanských četoch a robil zle. Bol som manipulatívny. S mamou som mával konflikty už od r. 2005. Furt som jej vyčítal, že nie je hodná mojej veľkej osobnosti a chcel som, aby si to už konečne priznala. Naďalej som nechodil von, prerušil som znovu na jeseň 2007 štúdium, druhý raz. Nemohol som sa sústrediť na učenie, cítil som sa hlúpy, trápny, sledovaný, vysmievaný, a teraz už aj tučný.

Bol som významne úzkostný, neurotizovaný, a tak jedného dňa som sa strašne začal báť za svoje hriechy a činy pekla. V noci ma navštevoval diabol, ktorý ma posadol, stávali sa mi pravidelne spánkové paralýzy, najmä keď som bral Risperdal. Mal som sa zobudiť, no zjavil sa mi diabol a ja, hoci prebudený, nemohol som hýbať telom. Mal som z toho strašné stavy a šoky, búšievalo mi srdce ako zvon a bál som sa zaspať. Raz sa mi zjavili aj pavúky a hmyzy, ktoré na mňa chceli skočiť. Doba temna pokračovala ďalej vstupom anjelských entít do mojej mysle, ktoré mi kontinuálne vyčítali moje zlé činy. Začal som byť strašne precitlivelý a nábožensky či morálne neurotizovaný. Sledovali moje myšlienky v hlave a hádali sa so mnou, oponovali mi. Hocikedy som kričal na izbu a na "sväté obrázky", aby ma nechali tak. Ježiš na obrázku ma stále sledoval, hýbal očami podľa toho, kde v miestnosti som bol. Pravidelne som naňho hľadel a čítal z jeho mimických meniacich sa zobrazení, čo si o mne myslí, a ako strašne ma posudzuje a odsudzuje.

V r. 2008, keď som prerušil štúdium tuším už tretíkrát, a zároveň som stále tematizoval svoje červenanie, nevychádzal som z domu, barikádoval sa, bol podráždený, náladový, depresívny, plačlivý a veľmi som sa navonok hádal s intrapsychickými halucináciami, tak lekár po dlhej dobe priznal, že ma nevie dostať do remisie ambulantnou cestou. A teda reku, že ma posiela do nemocnice. A tak som šiel, pričom som sa strašne tešil, pretože môj slávny príbeh psychiatrického Johna Nasha číslo 2 predsa nemôže byť v knihách a svetových literárnych bestselleroch bez skúsenosti s nemocnicou. Keď mi v nemocnici navrhovali elektrošoky, tak som si pomyslel, že to je jasné, že pôjdem na elektrošoky, veď ako inak: ja taký slávny pacient a nebudem vedieť, čo sú elektrošoky? Mohol by som si vôbec hovoriť pred svetom, že som skutočný psychiatrický pacient, schizofrenik? To by ma všetci agenti a všetci tí, čo robia záznamy o mojom živote predsa odsúdili na vedľajšiu koľaj. A tak som bol elektrošokom veľmi rád. Keď mi dávali infúziu na čakačke, tak som sa naširoko usmieval, lebo som cítil, na akú výslň sa teraz dostávam...

Skrátka moja pomätenosť bola celá taká nejaká pomätená. Celé mi to zle myslelo, úplne všetky základné predpoklady, z ktorých som vychádzal, celý môj afekt, nálady, myseľ, to všetko bolo zle na sebe poukladané a nefungovalo to. Bolo to skutočné obdobie temna s temnou mysľou, rozbitou, bordelizovanou.

Pokračovanie v ďalšom príspevku.

Pokračovanie predošlého príspevku:

Z nemocnice som vyšiel optimistický a veselý, avšak stále som mal základ negativistický. Po pár mesiacoch od elektrošokov som znova začal mať po nastúpení do školy rezonantné nálady na četoch, z ktorých plynuli hádky s anjelmi a s božskou autoritou. Vracali sa nutkavé myšlienky, sugestívne idey, príbehy, odvraty od skutočnosti. Naďalej som sa vyhýbal rodine, bál som sa ľudí. Novým prvkom bolo, že som začal chodiť s mamou na nákupy, aby som aspoň čosi chodil medzi ľudí von. Novým bol aj záujem si psychicky polepšiť. Zanechal som brigádu "v slobodomurárskom múzeu". Začal som sa orientovať na riešenie obezity, v r. 2009 som chodil na spinning a cvičil som, pomaličky som začal dostávať pod kožu aj zdravšie stravovanie. Ušné lalôčiky ma už nezaujímali, akosi mi viacej záležalo na tom, aby som bol šťastnejší a nevyžíval sa tak v depresiách. Ustupovali spánkové paralýzy. Neskôr sa stav prehupol do hypománie, kedy som nekriticky na seba nakladal veľmi veľa povinností, že reku zvládnem už všetko na svete. Nabral som na sebe dve vysoké školy. A samozrejme ich ťarcha bola neznesiteľná, mnohé moje traumy a problémy boli nedotiahnuté do konca. Psychóza, ktorá nikdy nebola úplne v remisii dosiaľ, sa znova zhoršila až na hádky s anjelmi. Cítil som sledovanosť, červenavosť, výsmechy, silnú depresiu, nezvládanie sociálnej role a silnú túžbu prerušiť znovu, štvrtý raz štúdium. A tak v roku 2010 som sa opäť ocitol v nemocnici. Celkovo môj stav bol oveľa ľahší, než v roku 2008. Dávali mi už len 5 elektrošokov, pričom to, že mi ich vôbec naordinovali, bolo skôr len preto, lebo mi v minulosti pomohli. Doktori to tak majú asi vo zvyku, že keď to raz pomôže, možno to pomôže aj druhýkrát.

V roku 2010 až 2011 postupne dochádzalo k umieraniu doby temna. Temno z mojej hlavy ustupovalo. Bol som nastavený na Risperdal Consta, Escitil, Orfiril Long, Rispen a nejaké anxiolytikum, neviem už ktoré. Začal sa postupný a pomalý prerod na optimistickú osobu. Začal som čítať motivačnú literatúru, najprv iba na internete. Tá ma povzbudzovala k pozitívnym zmenám a práci na vlastnom charaktere. Zamietol som svoj perfekcionizmus, egoizmus, rezonantné nálady som vyriešil postupným nahradením všetkých četoch týmto fórom. Takže od nemocnice som četoval iba s 1 až 2 osobami, a od r. 2011 už s nikým (aspoň nie na pravidelnej báze). Všetko svoje zverovanie som umiestnil sem na fórum, s čím sa pominuli moje rezonantné nálady. Prestal som byť podráždený a negatívny.

Ani už nemusím ďalej opisovať zrušenie doby temna a prechod do nových rokov 2012 (bakalársky diplom, nájdenie si prvej práce) a 2013 (nájdenie si práce v kníhkupectve, schudnutie 20 kg, prechod na očné šošovky). To už je doba, čo sa poznáme tuná z fóra.

Tak toto je zhruba môj príbeh so schizoafektívnou poruchou resp. so schizofréniou. Nie je vôbec taký búrlivý, ani originálny, ale čo už. Sú v ňom trampoty a traumy, ktoré ma svojho času veľmi trápili, takže je aj v tomto príbehu všeličo úprimne a ubolene odžité.

Vďaka Vám za vypočutie.
matej

tak si ma rozosmial tým, ako sa opisuješ, bravóóóóóóó
Musím Vaše fórum ukázať bratovi, keď sa vráti z nemocnice, on sa berie trochu vážnejšie, ako Ty, ale Tvoj zmysel pre humor je strašne nákazlivý, určite ho od Teba chytíme,
teda dúfam... :v

No @Matej

Neviem, čo povedať o tvojom príbehu, ale bol tam istý druh prenasledovania tvojej osoby jak subjektívne, tak aj objektívne. Síce neviem presne čo je depresia a schizoafektivna porucha, verím, že si v dnešnej dobe stabilizovaný a zažil si mnoho pozitívneho, optimistického a realistickeho zo života od tej doby.

Prajem a želám veľa vitality v tvojom živote.