choroba berie (ale aj dava?)

Lapaj napísal:je jasne, ze choroba v mnohom zivot ochudobnuje.
najdete vsak aj nejake pozitiva, ktore vam vasa choroba prinasa?

Je mi ťažké sa nad tým zamýšľať, ale keďže verím, že nie je vôbec náhoda, že som ochorel (narážam na svoju duchovnom inšpirovanú explanáciu zmyslu ochorenia), tak vlastne nevyhnutne počítam s tým, že to prinieslo celé aj nejaké klady.

Myslím si, že tieto klady sú podobné ako u Teba, Lapaj. Tiež sa cítim nejak lepšie empatický, hoci emocionálnu inteligenciu nemám vôbec vysokú. Aj tak sa však viem vcítiť dobre do pozície druhého a zamerať sa na jeho city resp. prežívanie. Plynie z toho niekedy až vlastne nevýhoda, že neznesiem, keď niekto pri mne trpí. Vskutku, aj v tomto som dosť nestabilný, že keď niekto pri mne alebo na mojich očiach trpí (stačí, že sa ocitne v trápnej situácii, nemusí to byť zrovna bolesť, ale veľmi často skôr iba poníženie), tak to musím nutne riešiť alebo utiecť, ak to riešiť neviem. To je taká moja črta, že trebárs nemôžem sledovať politické diskusie, pokiaľ sú naživo, lebo viem, že keď sa ocitne politický súper v diskusii v úzkych, tak viem, že prežíva dačo ako malú úzkosť, alebo sa cíti trápne či nepríjemne. A ja to neznesiem sa na to pozerať. (A je jedno, či tomu dotyčnému politikovi, moderátorovi alebo komukoľvek držím palce alebo nie... akonáhle sa aj ten najzarytejší pyšný človek ocitne v pokornom alebo pokorujúcom ponížení, nemôžem s ním nemať pochopenie a ľútosť.)

Ale ja to osobne vnímam ako pozitívum. Dobrú vlastnosť, hoci ma to niekedy trochu limituje. Myslím, že táto zvláštna precitlivelosť na problém druhého alebo na poníženie druhého či nebodaj priamo utrpenie, ma niekedy ubíja, ale zároveň ma napĺňa novým spôsobom myslenia a váženia si dobra, pokroku a hlavne človeka ako takého, ako i človeka konkrétneho. Má to také dôsledky, že nemôžem byť s niekým nepriateľ, proste mám vždy potrebu sa uzmieriť. Nemôžem žiť s tým, že som s niekým zazle, hoci musím niekedy rešpektovať, že ten druhý so mnou zazle byť chce.

A súvisí to nejak s mojou chorobou? No nemal som ten vhľad a súcit, keď som nebol precitlivelý a taký sentimentálny ako som teraz v týchto rokoch. Vidíš, aj sentimentalitu vnímam ako vnútorné veľké obohatenie môjho osobného prežívania. Niektorí neznášajú sentimentalitu, prílišné hýčkanie, objímania alebo rázne nadchýnanie sa veľkými intelektuálnymi alebo umeleckými objektmi. Mne v tomto choroba, obzvlášť jej melancholická súčasť a depresívne pôsobenie, vyvolali zmenu charakteru na citlivého sentimentálneho chalana. Možno sa to niekomu neľúbi, ale ja som proste svojský, som Matej Skalík. Myslím, že aj Ty, Lapaj, si Lapaj a si jedinečný a jedinečne empatický a podobne - tak som to myslel. Pokiaľ zdraví ľudia sú jedineční, my s našimi chorobami sme ešte svojskejší, čo nevnímam nevyhnutne vždy ako negatívum.

A tiež mi to prináša určitú formu pokory. Ja viem, nepôsobím zrejme pokorne, ani pokorný príliš nie som. Ale choroba ma učí, ako to nazval dobre Lapaj, tolerancii. Voľakedy za "zdravých čias" som bol dosť netolerantný, chcel som všetkým nanútiť svoj pohľad sveta a taktiež svoju vieru, ale teraz chápem, že je svet mnohofarebný. Nie je to len vec akéhosi prirodzeného zrenia - myslím, že mi to priniesla práve choroba, lebo som zistil, že si môžem myslieť aj celkom bizarný blud. Takže dostal som lekciu, že pokojne aj ja sa môžem mýliť a veruže som sa aj namýlil. Psychotická, bludmi oplývajúca choroba a najmä následná liečba mi to umožnili pochopiť.

Takže toľko k téme. Vďaka za priestor pre vyjadrenie.

Zdravím Vás.

Mne osobne pripadá absurdný ten otáznik v názve tejto témy.

Mne choroba dala extrémny pohľad na život. To, čo som si zažil v "akútnych stavoch" je skutočne slovami neopísteľné. Mnohé dojmy, ktoré sa mi tak dostali do vedomia majú silu, ktorá naznačuje, že už nič viac k životu netreba. To čo bolo mnou prežité bolo do takej miery veľkolepé, že to samé stačí na to aby sa oplatilo tento život žiť. Otázkou je aj to, či si niečo takéto môže povedať aj ten, kto je v našom zmysle nechorý.

Ako píšem, to čo prežívate je skutočný zážitok. Každá aj negatívna skúsenosť je tá, ktorá je charakteristická pre vaše žitie. Mnohí z nás mali priam nadzážitky, ktoré sú zdravým ľuďom nedostupné a to dokonca ani za cenu užívania najrôznejších preparátov ovplyvňujúcich vnímanie. Do určitej miery som rád, že som vlastníkom spomienok, ktoré sa dajú považovať za veľmi neobvyklé a výnimočné. Nikto nepochopí pocity, ktoré som zažil, pokiaľ niečo podobné neprežije. V mnohom výrazne prekračovali aj samotnú smrť, bolesť a utrpenie. Zážitky o ktorých teraz píšem sa mi nedajú porovnať, ani zďaleka, s niečím bežne dostupným. Bohužiaľ, toto prirovnanie ma trochu zarmucuje, pretože už asi nič tak úžasné v mojom živote nebude. Poznanie tých zážitkov, na druhej strane, ma utvrdzuje v tom, že terajšie žitie je len úbohé živorenie... Jednoducho, keď vyletíte do výšin, ťažko sa padá a čím vyššie vystúpate, tým je návrat ťažší.

... je odvtedy asi 8 rokov a stále na to spomínam. Bolo to to najúžasnejšie čo ma kedy stretlo.


..........


Lapaj píšeš, CHOROBA BERIE...

Ja píšem, LIEČBA CHOROBY BERIE...

Aj keď uznávam, že príznaky choroby sú priam nezlúčiteľné so súčasným fungovaním spoločnosti, tvrdím, že práve liečba toho dosť ovplyvňuje na fungovanie človeka. Je nutné "nenormálneho" normalizovať a vzhľadom na súčasnú medicínsku vedu je to predovšetkým invalidizácia chorého jedinca. Koľkí LIEČENÍ sú skutočne plne integrovaní do spoločnosti v plnom zmysle? Myslím tým, že majú fungujúce rodiny, deti, jazdia na autách, zastávajú aj významné posty, mimo užívania medikamentov nemajú žiadne príznaky nenormality? Práveže naopak, väčšina z chorých je invalidná, má problémy primerane fungovať dlhodobo v práci, stále je v riziku zhoršenia stavu, nie je výnimočné, že sú čiastočne izolovaní, denne mnohí bojujú s problémami.

Viem, že choroba a jej príznaky predstavujú pre spoločnosť problém, ale jej terajšie liečenie nie je dostatočné a pozornosť spoločnosti v integrácii jedincov, ktorí sú ochotní sa liečiť je veľmi povrchná.

Jednoducho: AK LIEČIŤ, TAK "VYLIEČIŤ". Odmietam tieto polovičaté riešenia spoločnosti.

to mas trochu zvlastny nazor. ked nie si spokojny s liecbou, preco ju teda podstupujes, ked ako uvadzas BERIE a je polovicatym riesenim?

Ahoj Lapaj.
Iste, je zvláštny.

Môj príspevok však ani príliš o mojom osobnom názore nebol. Išlo skôr o výbuch klávesnicov zhmotnených pocitov. Dopadlo to tak, ako si prečítal. Písanie bolo úplne otvorené, priame.

Ako si si všimol písal som o liečení ktoré berie. Čo berie? Veď pomáha! Ale pohľad môže byť aj iný. Nie sú žiadne podmienky pre volnosť v akútnom stave, postihnutý je predaný do rúk uzatvoreného oddelenia a tu ho dopujú medikamentami. Ako by to všk bolo opačne, keď dotyčný by sa dostal do relatívne neobmedzeného areálu, kde by realizoval svoju, dajmeže, chorobu. Skúšal to niekto? Možno by to skončilo aj smrťou chorého, ale je otázne, ako by to vlastne podľa prírody malo byť. Je lepšie žiť na okraji klasickej society, užívať silné lieky s rôznymi vplyvmi, celý život invalidný, alebo užiť si explóziu v stave nezvyklom a zvláštnom možno vrcholnom. Mimochodom aj starí gréci liečili duševné choroby, samozrejme bez liekov, veľmi tolerantným a láskavým prístupom a zaznamenali občas aj "zázračné" úplne samovyliečenie ťažko duševne chorého. Samozrejme, neviem koľko je na tom pravdy, tá je najmä v zničenej Alexandrijskej knižnici. Osobne však myslím, že podnet na zamyslenie to je.

Liečenie Ťa mení. Menia sa tvoje pochody v mozgu. Nie je umožnený prirodzený chod vecí. Koľkí z nás trpia rôznymi príznakmi vyvolaný psychofarmakmi a nesprávnou liečbou. Sme v prvom rade pasívny, pribratý, s tendenciou k závislosti. Na druhej strane sa zasa nesmierne plytvá s reálnym potenciálom, ktorý máme. Väčšina sú tu ľudia veľmi inteligentný, schopný výkonu, mohli by byť v mnohom prospešný spoločnosti. Realita je až na výnimky taká, že chorí (už spomínané) sú invalidizovaný a priam závislí od štátnej pomoci. Prečo? Vari nie sú prostriedky na resocializáciu schopných jedincov s kompenzovaným stavom? To akože maturant, bakalár, II. stupňový majú navliekať korálky s mentálne postihnutými s IQ 60 so schopnosťou sa akurát podpísať? Je to skutočne tak zúfalé?


....


Aby som sa konečne vyjadril k téme:

Choroba mi zobrala možnosti. Nebolo ďaleko a skončil by som svoje vzdelanie v 2. ročníku strednej školy. Musel som sa boriť individuálnym štúdiom. Spolužiaci na mňa pozerali všeliako, a aj profesori. Bol som do 2. ročníka stále vyznamenávaný za prospech a mimoškolskú činnosť a to vedomostnú aj športovú. Potom to pomaly išlo dole vodou. Urobil som si síce Mgr. s vyznamenaním, ale napríklad na Bc. štátnice som sa učil na nemocničnej izbe ešte s boľavými predlaktiami od remeňov.

Teraz som tu. Mám len málo priateľov. Rodina ma podporuje aj kôli poruche. Som bez práce a zároveň mám z nej serióznu fóbiu. Musím postupovať v tomto pomaly. Som skôr pasívny. Takisto sa nehrniem do športu, ktorý bol kedysi môj život, t.j. pretučnelosť. Mám problémy najmä zo zaspávaním. Niekedy sa mi mierne chvejú ruky. Občas som paralyzovaný z činností, ktorým prikladám dôležitosť. ... asi takto, čo som si hneď spomenul

Maj sa. Tuto

veľa mojich bezbožných "modiel" v umení rôzne ovplyvnilo môj duševný vývoj a rozvoj, prinieslo do môjho života veľa nepoznaných pôžitkov a slastí a taktiež veľa temných, zastretých a hrôzostrašných skutočností, ktoré som krôčik po krôčiku objavoval v ich dielach a snažil sa, čo najpresnejšej a najhlbšej percepcie a pochopenia. ich životné príbehy ma fascinovali, snažil som sa ich napodobňovať, skúšal vidieť veci, ako oni... to som vtedy netušil, že ich životné stigmy raz budú aj na mojich rukách. bolo však predzvesťou, že som sa chcel takýmto spôsobom vyčleniť zo spoločnosti, v ktorej som žil a vyčleniť sa celkovo zo spoločnosti - to zo mňa spravilo absolútneho blázna, keďže som uvažoval o spôsoboch existencie, ktoré so sebou nielenže prinášali bolesť a utrpenie, ale najmä odsúdenie a "večné nepochopenie" - a tieto spôsoby som aplikoval vo svojom živote celkom bežne. veľmi priateľsky ma začala každodenne navštevovať agorafóbia, a časom sa k nej pridala úzkosť a depresia, ktorá sa mi stala najvernejšou priateľkou a v istom období dokonca paňou. mojich anjelov stále viac potláčali démoni, ktorých premáhať bolo ťažkým bojom, avšak v tomto boji sa vždy našla jednota, koherencia, ktorá udržala môj svet pospolu. veľmi veľa som sa naďalej venoval filozofii a poézii, tvoril som vlastné koncepcie, ktoré neskôr psychiatri hanebne vyhlásili za pseudofilozofické, čo ma dodnes veľmi irituje. lekári nemohli objektívne posúdiť hodnotu eseje, ktorá sa týkala čisto filozofického modelu skutočnosti, o ktorom oni nemali ani poňatia. moje básne sa v kruhu známych stávali stále častejšie "neuchopiteľné rozumom" a tým pádom boli odsudzované a znehodnotené. do môjho života s chorobou ruka v ruke vstúpila aj prílišná citlivosť k ľuďom a veciam a v veľmi často sa stávalo, že som bol dezorientovaný gigantickými predstavami a pocitmi, ktoré atakovali moju osobu a karikovali svet, v ktorom som sa márne pokúšal nájsť najvyššie cnosti a princípy, ktoré by ho vysvetlili. choroba mi koniec koncov priniesla život, ktorý som vždy chcel žiť, no ukradla mi ducha, v ktorom som tento život mal uskutočnovať.

Ahoj,

Skusim to vysvetlit takto:

Čo mi choroba vzala ale aj sa snaží zobrat?
Slobodu:
Život vonku na ulici-alkohol,sex,drogy
Láska k blížnemu
Zamestnanie ako psychologicku istotu
Živobytie ako nezávislosť, voľnosť, sloboda,flexibilita...
Rodinu:
Žena a deti
Zázemie:
Dom,byt, dopravný prostriedok

Čo mi choroba dala?,a chcem to?
Schizofrenicke,psychozne/ticke stavy
Pobyty na psycho lieceniach
Hypochondria
Voľný čas
Doživotnú smiešnu rentu v podobe Invalidného dôchodku s obmedzenima prac.prilezitostami
Ako taký režim,program dňa
Zamyslenia nad svojím životom a chorobou,

Ako vlastne chápem chorobu?
Je to jak fyzická,tak aj psychická životná porážka?,Alebo dar, či druhá šanca?
Chorý sa tak stáva s hore uvedeného tulakom, osamelým jazdcom.

Choroba mi dala veľa voľného času. Kedysi som bol oddaným študentom, ktorý sa venoval len štúdiu a na nič iné mi nezostaval čas. Tipujem, že teraz keby som pracoval tak by som nemal čas na seba. Takto môžem sa venovať šachu, svojim prechádzkam, či návšteve fitness centra. Tiež to, že som si našiel nejakých tých nových kamarátov na dennom stacionári. Hoci s nimi sa udržujú tie vzťahy o niečo ťažšie.

Čo mi zobrala? Tak v prvom rade potešenie zo svojho života, ako takého. Zobrala mi aj 5 mesiacov zo života, ktoré som strávil v nemocnici. Schopnosť začleniť sa do spoločnosti po všetkých stránkach (vzťahy, bývanie, deti, práca). Vo všetkých spomenutých oblastiach je to so mnou viac ako nedostatočné. Tak musím to prijať a veriť, že budem ešte lepší. Hoci mám o tom pochybnosti.

Choroba mi v prvom rade vzala prácu, možnosť uplatniť sa v nejakom zamestnaní primeranom môjmu vzdelaniu. Ako píše Tuto mám možnosť sa zamestnať akurát v chránenej dielni na pol úväzku ako krajčírka alebo v sklade a štítkovať tam výrobky. Väčší stres nezvládam a možno by som nezvládla ani ten pol úväzok. Neskúšala som. Už 10 rokov som nebola zamestnaná.


A tak som doma na ID. Čo má však aj svoje výhody. Našťastie mám vlastnú rodinu, manžela, dve dospelé deti a teraz už aj vnúčatko. Mám dosť času venovať sa domácnosti, záhrade a jednotlivým členom rodiny. Žijem teda obyčajný život ženy v domácnosti. Vďaka tomu, že som zanechala prácu, som mala čas na svoje deti. To si vážim najviac. Aj teraz môžem takmer hociktorý deň sadnúť na vlak a odcestovať za dcérou a vnúčikom. Našťastie som pri min. dávkach liekov stabilizovaná. Lieky ma až tak neobmedzujú svojimi negatívnymi vedľajšími účinkami. Využívam čo sa dá, napr. ŤZP preukaz a zľavy na dopravu.

A čo mi ešte choroba dala? 25 kg nadváhy

Plne súhlasím s Tutom a nepáči sa mi u nás existujúci systém liečby psych. ochorení. Keby som sa neriadila aj vlastným rozumom a dala len na lekárov, som teraz pod viacerými liekmi a zrejme aj závislá na niektorých z nich. Chýbajú iné alternatívy liečby, po hospitalizáciach zas stacionáre, možnosti socializovať sa, integrovať. Nemusíme ísť ďaleko, aby sme zistili, že to ide aj inak. V Čechách je oveľa viac rôznych združení a neziskových organizácií, ktoré sú psych. chorým nápomocné. U nás ste radi, ak vo vašom alebo susednom meste funguje nejaký stacionar. V Čechách sa chystá reforma psychiatrie a u nás? Obrovské ticho akoby súčasná situácia každému vyhovovala. Až teraz sa zobudila Liga za duševné zdravie a naháňa peniaze na Linku záchrany či ako sa to volá a vraj vyvíja tlak na ministerstvo, aby aj u nás bola nejaká reforma. Kedy sa ľady pohnú, je v nedohľadne. Škoda na to myslieť, lebo mi len stúpa tlak.