Ako byť šťastný?

Dlho riešim otázku, ako byť so sebou spokojný a šťastný. Zdá sa, že mám všeličo, čo väčšina ľudstva nemá, a aj tak mi stále niečo chýba. Cítim sa mnohokrát prázdny. A toto v kombinácii s mojou "záľubou" vŕtať sa vo filozofických, teologických a pseudofilozofických otázkach je vražedné, lebo potom vediem v sebe dlhé monológy a dumám nad nesmrteľnosťou chrústa a vôbec nie a nie prísť na koreň veci. Čítam rôzne knihy o tom, ako byť šťastný, dozvedel som sa rôzne myšlienky, trebárs že šťastie ani nemáme hľadať, ale je v nás. Rodičia zas hovoria, že šťastie je súlad so sebou samým, určitá spokojnosť so sebou samým, o ktorej do značnej miery rozhodujeme my sami vraj.

Neviem.

Vy, ľudia, ste šťastní? Ste spokojní? Divné otázky na tomto type fóra, ale veď aj my pacienti sme povolaní k šťastiu. Aké sú Vaše cesty k šťastiu a spokojnosti? Priznám sa, že mne v týchto veciach do značnej miery ovplyvňuje myslenie viera, ale i na tejto pôde vnímam zádrhely, ktoré predstavujú pre mňa dlhodobý problém. Preto hľadám aj iné odpovede na položenú otázku.

Akoby mi nič nestálo za to... Akoby "mať od všetkého pokoj" bola jedna z najcennejších hodnôt... Ako to vnímate vo svojom živote Vy?

Matej Skalík napísal:

Vy, ľudia, ste šťastní? Ste spokojní? Divné otázky na tomto type fóra,

Matej, toto si pekne napísal.   Rozosmial si ma tým.   

Aj to pokračovanie je pekná myšlienka.   

Matej Skalík napísal:

ale veď aj my pacienti sme povolaní k šťastiu.

No tak ja to šťastie, chvalabohu,  pociťujem dosť často.   Mávam také malé nadšenie, a vtedy sa mi chce chodiť von so psom, naozaj sa tam cítim dobre, a to aj napriek tomu, že mám nepríjemné emócie a stres, keď tam stretnem nejakého človeka. So psom je veru zábava. A doma si neraz nahlas pospevujem. V takom lepšom stave ma bavia aj všelijaké činnosti a rád sa venujem modelárstvu. Literárna tvorba mi tiež prinášala veľa radosti, hoci s tým je spojená dosť veľká námaha. Teším sa vždy, keď sa mi podarí niečo nové napísať a k tomu aj získať za to nejaké ocenenie v literárnej súťaži. Ale teraz píšem málo, tento rok budem mať oddychový. Zameral som sa na modelárstvo. Častokrát aj to mi ide pomerne ťažko, nechce sa mi pracovať na tom-ktorom výrobku a bol by som rád, keby to už bolo konečne dokončené, aby som sa viac k tomu nemusel vracať. Ale potom mám veľkú radosť z hotových modelov.   

Len škoda, že neviem zvládať svoje depresívne fázy. Ja sa dobre držím len vtedy, keď je všetko dobre, keď mám dobrú náladu. No počas apatických a depresívnych dní som taká kôpka nešťastia. Padám hlboko na dno a neviem so vztýčenou hlavou a vzpriamenou chrbticou vzdorovať tej zlej nálade. Mávam hrozne nepríjemné emócie a hovorím, že na tento svet sa neoplatí narodiť, lebo tu je viac utrpenia ako niečoho dobrého.   (Tento smajlík dobre vystihuje to, ako sa v takom stave cítim.) Mávam hostílne nálady, neraz hodím nejaké oblečenie o podlahu, lebo ten nával emócií sa nedá vydržať.


Veľmi by som sa chcel naučiť byť šťastný za každých okolností a nikdy nepodliehať zármutku.

Takže som taký dvojaký - niekedy celkom šťastný a niekedy neskutočne nešťastný.

PS: Teraz, v čase písania tohto príspevku som skôr šťastný, takže aj ten optimistický odstavec vyšiel o čosi rozsiahlejší. A, inak, toto je zaujímavá téma.   Matej, dobre, že si ju vytvoril.  

Hmm, fajn téma
Ja si dokonalé šťastie predstavujem tak, ako v rodine Adamsovcov. Robia to, čo ich robí šťastnými, a ani ich nenapadne, že by to mohlo vyzerať divne. Pre nich sú blázni všetci ostatní, lebo nerobia to, čo ich robí šťastných.
No a keďže robia to, čo majú radi - sú úspešní (aj keď vlastne nie sú - len si to myslia) a tým pádom bohatí. Ale napriek tomu dobrosrdeční, ochotní a tým pádom toho hrozne veľa zažijú. A držia spolu.

Ono sa nedá byť šťastným v jednom kuse, to jednoducho nie je možné. Keby bolo, už dávno by boli všetci šťastní a slovo "šťatný" by ani neexistovalo, lebo by bolo samozrejmosťou, ni?

Keď mi je smutno, tak sa uvelebím v obývačke a kukám na náš nábytok, na morča, na Kocúra, ako varí v kuchyni, myslím na to, že mi pred výplatou na účte stále svieti aspoň tých 20 €, že sa stále môžem stretávať s rodičmi, že môžem ísť k Číňanovi a nekukať na cenovky, že som videla sochu Jánošíka, bola som v Slovenskom raji, plavila sa po Dunajci, že mi v galérii visí obraz, že mám prácu, ktorú dokážem zvládať... Je toho strašne veľa, čo mám, a keď si to tak uvedomím a poviem si - ďakujem Bože - tak to fakt pomôže

Veru, už viacerí mi naznačili, že veľmi dobrou metódou, ako hľadať a nájsť šťastie, je naučiť sa porovnávať s menej šťastnými ľuďmi. My síce nemáme dobré zdravie, ale naše zdravie by ešte stále mohlo byť na tom horšie. A aj iné, materiálnejšie pomery, by sme mohli mať oveľa katastrofálnejšie. Keď si to tak spočítam, tak sa mnoho z nás má stále lepšie ako miliardy iných ľudí inde vo svete. Ani však netreba zachádzať do takých veľkých merítok, obvykle postačí poobhliadnuť sa po svojom okolí a hneď sa nájdu ľudia, ktorí sú na tom horšie. Vtedy človek často pocíti vďačnosť a pocit spokojnosti.

Matej Skalík napísal:Cítim sa mnohokrát prázdny.

Hlavne toľko, Matej, nerozmýšľaj.    Ale zameraj sa na činnosť a drobnosti.

Sebakritika často neuškodí.   

-----

Voľakedy som si myslel, že je nafigu pestovať aktivity, keď nemám zarámcované svoje žitie nejakou filozofiou, ktorá by mi vysvetľovala zmysel a pravé šťastie. Vraj je tá činnosť potom prázdna a nezmyselná, myslel som si. Ale pravdou je, že šťastie je stav, ktorý si každou minútou volíme sami a my sme zodpovední, či si budeme dumať v hlave nekonečné rozjímania o tom, ako byť spokojný, alebo túto sebadeštruktívnu a kontraproduktívnu mentalitu umlčíme. Iste, nehovorím, že mi je občas ťažko a potom je náročné sa usmievať a vnímať dajaké šťastie. To je v poriadku. Ale nechať pretekať rôzne dobré zážitky a pocity vo svojom šťastí len preto, lebo podľa našich dlhoročných dumaní nedokážeme prísť na podstatu života, tak to je voľba takého postoja, ktorý nám vyslovene škodí. Oberá nás o spokojnosť, ktorá by inak pre nás až taký problém nepredstavovala.

Písal som v množnom čísle, ale myslel som to hlavne na seba. Lebo ja som obvykle taký ten trubadúr, že sa ma spomenuté riadky často týkajú.

    

...

Prežívam ťažké obdobie. Mám pocit, že už trvá dlho a že je zásadné. Je mi veľmi ťažké byť šťastný. Neverím, že si zaslúžim byť šťastný. V kútiku duše túžim taký byť, ale len dobrý človek môže byť šťastný. A ja momentálne trpím pýchou, aroganciou, namyslenosťou. Je to reakcia môjho ja na stres a ustavičné problémy so sebou samým. Chápem to ako, že mi rastie hrošia tvrdá koža ako dôsledok obrany voči toľkým negatívnym faktorom v "mojom" živote.

Trpím strašnou znechutenosťou, acédiou a zatrpknutím.   Mrzí ma to, ale nie je to môj premyslený výber - je to prejav pozvoľného dlhodobého vývoja.   

Momentálne hodnotím svoje pocity šťastia na školskej stupnici, ktorú mám zadefinovanú takto:

• známka 1 => som v milosti (po smrti isté nebo), nemám hriešne náklonnosti, návyky... psychicky som vyrovnaný, dobre na tom, neurózy fajn, flush pod kontrolou, cítim sa dobre, spokojne, pokojne, ekonomické záležitosti a sociálna rola sú v dobrej až skvelej kondícii
  
• známka 1- => som v milosti, ale mám stále hriešne návyky, takže môj stav milosti je ohrozený pádmi, ostatné inak pomerne rovnako ako pri známke 1
  
• známka 2 => som v hriechu, ale moje hriešne návyky sú na tom lepšie, relatívne ich zvládam a kontrolujem, regulujem; psychicky som na tom dobre, neurózy zlepšené, nálada ok, cítim sa dobre, pokojne, relatívne spokojne, ekonomické záležitosti a výkon sociálnej roly sú v dobrej, prijateľnej kondícii
  
• známka 2- => som v hriechu, nezvládam svoje hriešne návyky, často padám, psychicky som na tom zhoršene, nálada môže byť narušená, subdepresívna až depresívna, pocity prázdnoty obvyklé, neurózy destabilizované (najmä flush), cítim sa menej spokojne, môžu byť narušené ekonomické záležitosti života, výkon sociálnej roly je ohrozený, narušený
  
• známka 3 => som dosť nešťastný, silné pocity prázdnoty, smútku, prichádza depresia, obopnutie hriešnymi návykmi (aj rúhanie), cítim sa nešťastne, zle, objavujú sa psychotické príznaky (najmä zverejnenie mysle, komunikácia s mocnosťami, vzťahovačnosť, ilúzie, bludné témy a pseudofilozofovanie), som nervózny, trasiem sa, flush je na tom zle, ekonomické záležitosti sú na tom pohoršene a som s nimi nespokojný
  
• známka 3- => nastáva zlyhanie výkonu sociálnej roly, psychotická dekompenzácia, afektívne príznaky sa manifestujú vo veľkej sile, musím prerušiť štúdium alebo ísť na PN, sociálna úzkosť, autizmus (avšak ekonomické záležitosti, hoci som s nimi nespokojný, sú v objektívnom meradle na tom dobre, teda mám čo jesť, piť, ošatenie, bývanie, styk s rodičmi, lekárska starostlivosť)
  
• známka 4 => nielen úplné zlyhanie výkonu sociálnej roly, ale už nastalo zlyhanie aj ekonomických záležitostí (nemám čo jesť, za čo si kúpiť ošatenie, zaplatiť účty, bývanie, internet, problémy s hygienou, dostupnosťou energií, ohrozenie značnou chudobou a utrpením, prípadné skomplikovanie fyzickými zdravotnými problémami)
  
• známka 4- => to isté čo v známke 4, ale doplnenie o ohrozenie na živote, napr. vojnou, nepokojmi, prenasledovaním, strach o svoj život
  
• známka 5 => úmrtie v hriechu, posmrtný stav v pekle, definitívne zatratenie duše
  

Dnes sa cítim na známku 2, pričom ak večer zlyhám v energetickom rozpočte príjmu a výdajov kJ, alebo ak budem mať depresívne rozlady, a/alebo nezvládnem prípravu na kurz, ktorý dnes musím zrealizovať, tak sa prešupnem večer až na 2-.

Celkom sa mi pozdáva, že:

• šťastie nie je súhra vonkajších okolností, ale vnútorný pocit
  
• a že tento vnútorný pocit je často výsledkom nielen vlastného rozhodnutia, ale predpokladom je do značnej miery správna biochémia v mozgu, teda dostatok sérotonínu a dopamínu v relevantných častiach mozgu
  

Čo si o tom myslíte? Ja si myslím už teraz, že naozaj sú dôležité aj tie neuroprenášače. Aj preto sú tí, čo berú heroín, v čase "high" takí šťastní, lebo majú záplavu mozgu dopamínom. To, že si odpália neuróny tak, že už potom nevie fungovať prirodzený dopamínový systém, takže bez drogy sú vyslovene nešťastné trosky, tak to je iná vec. Každopádne naznačuje to, akú rolu tieto chémie hrajú pri našom pocite šťastia. Za normálnych okolností, zdá sa, nám dopamínový a sérotonínový systém funguje bezchybne, a teda sme relatívne spokojní, pričom problémy môžu skôr spôsobiť už len externé súhry okolností  (napr. stres z nepriaznivej životnej situácie, úmrtie blízkeho, finančné suchoty atď.). Pri depresii napomáhame liekmi mozgu vychytávať sérotonín, aby sme boli na tom lepšie. Dôležité je v tomto období liečby aj jesť potraviny, ktoré obsahujú tryptofán, z ktorého si metabolizuje mozog sérotonín (bez neho si ho nevie vyrobiť). Napr. banány, orechy.

Horšie je, že my berieme antipsychotiká, ktoré účelovo vytláčajú vplyv dopamínu z mozgu, čím v rámci nežiaducich účinkov môžu deformovať aj náš subjektívny pocit šťastia. Totiž dopamín hrá rolu aj pri tomto pocite a nemôžeme ho len tak odstrániť z nervového systému bez následkov. A to všetko v mene "vyššieho dobra", teda v mene odstránenia psychózy, ktorá, ako sa verí, je závislá od vplyvu dopamínu v určitých mozgových lokalitách.

Isteže, ja to píšem, len ako to vidím laicky ja. Filipka, vzdelaná v oblasti biochémie, iste by ma vedela doplniť, opraviť a podobne. V zásade mi len ide o to, že tá fyzická, biochemická zložka je celkom dosť dôležitá.

A až následne sa otvára cesta vedomej spolupráce človeka s chemickou liečbou, a teda čítanie motivačnej literatúry, vlastného rozhodnutia napájať sa na pocit šťastia bez ohľadu na to, aké sú okolnosti.

Toľko môj pohľad na to, čo je šťastie.
Snáď som nikoho nepobúril. Je to len názor. A vyhradzujem si právo ho zmeniť.
So srdečným pozdravom
matej

Niekedy mám dojem, že by otázka
"Ako byť šťastný?",
nahradená otázkou
"Ako nebyť nešťastný?".

Asi máš pravdu, Tuto.

----

Inak, čítam motivačnú literatúru a sú v nej také cvičenia s otázkami, že reku: "Čo by ste chceli najviac v živote robiť, dosiahnuť, alebo čo Vás najviac teší?"

Hľadal som dlho odpoveď, ktorá by ma vystihla. Ale vcelku zisťujem, že som najšťastnejší vtedy, keď:

• robím prácu, ktorá sa mi robí dobre a za ktorú som platený, takže mi generuje finančný príjem,
  
• mám pod kontrolou svoju každodennosť a svoje aktivity a tiež udalosti, ktoré sa mi dejú, jednoducho ovládam to, čo sa mi stáva a deje, keď si sám organizujem aktivity a svoj čas a dianie v živote.
  

To sú moje najväčšie motory šťastia. Vtedy sa cítim spokojný so sebou samým a moja sebaúcta je dobrá. A teším sa zo života vtedy.

Teraz sa usilujem podmaniť si aspoň ten druhý bod. Prvý nemám, ale mám ponuku sa vrátiť do pôvodnej firmy, no tento raz nie ako vedúci, ani ako predavač, ale ako administrátor do kancelárie. Predbežne som súhlasil a prihlásil som sa na môj odbor externe tu v mojom meste. Je však minimálna pravdepodobnosť, že môj odbor otvoria externe, resp. zrejme sa zopakuje každoročná situácia, že bude málo prihlášok. Výsledok sa dozviem v júni a vtedy na mňa doľahne celá tá ťažoba rozhodnutia, či ísť do kancelárie robiť administrátora do svojej obľúbenej práce tu v mojom meste za normálny peniaz, alebo či pokračovať v škole a falošne sa nádejať, že potom budem mať nejakú robotu... keďže tej v ponukách profesijných agentúr niet. Zaujímavou možnosťou je každoročné prihlasovanie sa na externé štúdium, až kým nebude dosť prihlášok, čo môže sa stať asi za 3 roky. Je to dobrá možnosť preto, lebo budem ešte stále v 5-ročnom rámci, kedy mi môžu tento ročník uznať, a tak by teda vyplynulo, že som ho využil dobre a neštudoval som ho zbytočne.

Vzhľadom na to, aké mám ja motory šťastia, tak by sa spomenutá úvaha zdala ako dobré východisko pre moju situáciu.

Naopak brzdou šťastia mi je rozvláčnosť času, množstvo voľného ničnerobenia, absencia finančného príjmu. A to sú faktory splnené presne teraz, keď chodím do školy. Aj preto môj "index šťastia" dlhodobo prudko klesá.

Matej

hmmm neprislúcha mi hodnotiť ani odporúčať ....
ale nedá mi to....proste ako človeka čo skúsil aspoň jednu z možnosti medzi ktorými sa rozhoduješ Matej....

tak ja byť teraz na tvojom mieste a mam tieto dve možnosti ....neváham a beriem administrátorskú prácu na úkor školy/ štúdia.......a možno vieš možno nie ....ale ja mám práve tu školu a diplom....a môžem s ním akurát tak ... (zámerne tri bodky) nechcem sa vyjadrovať neslušne.....ako život nás učí....a mňa naučil, že lepšie je mať prácu a byť samostatný, vedieť sa postarať o seba....ako mať diplom a nič iné aj keď ti to garantovalo lepšiu prácu a vädši zárobok...ale jednoducho nevyšlo...nie je miesto ...všade prepúšťajú .....je dostatok vzdelaných ľudí....a mohla by som pokračovať ďalej....ale už sa mi nechce....a to nie som nejak negatívne naladená na školu mala som tam plno perfektných príhod a skúsenosti a v poslednom rade aj učenia....no proste a čo z toho ??? sa pýtam....teraz už vo veľkých firmách nepozerajú na to či máš titul, ale na to či máš skúsenosť a ako dlho si už pracoval....atď....inak ja som v pohode a v celku šťastná i keď aj u mňa je presne to na prvom miesta, ako u teba istota zamestnania a nejaká rutina denná....proste kľud a pokoj robiť si svoje....toť odo mňa a to síce vyznelo trošičku naštvane, ale ja vážne som v pohode....a v celku šťastná a to ma ešte k tomu v utorok čaká veľký pohovor...