Schizofórum
Would you like to react to this message? Create an account in a few clicks or log in to continue.
Dole

Kauza psychojane

Goto down

  • Zaslať odpoveď

Kauza psychojane Empty Kauza psychojane

Odoslať  psychojane St 14 september 2011 - 18:03

Môj príbeh

1.časť ADAM

Bol krásny letný deň a písal sa rok 2000. Mnohými obávaný rok, magické číslo. Médiá strašili ľudí, vraj príde koniec sveta. Vravím si: „Nie, v žiadnom prípade to nemôže nastať, mám predsa toľko plánov! Plná života, osemnástka, ktorá síce nie je veľmi pekná, ale nie je ani na zahodenie; chlapci majú o mňa záujem. Nedávno som úspešne zmaturovala a bola som na prijímacích pohovoroch na VŠ, ktorá ma zaujíma; aj z tých mám dobrý pocit, určite ma prijali, len ešte o tom neviem... no a potom, plánujem veľkú kariéru a veľkú rodinu – to všetko naraz. Koniec sveta budem ignorovať a hotovo!” Takéto myšlienky mi prúdili hlavou cez prázdniny. Na všetko zlé, čo sa udialo som akoby zabudla, zablokovala som to niekde v podvedomí. Mala som výbornú náladu a nesmiernu radosť z toho, že som konečne niečo dokázala a vyhovela som očakávaniam svojho okolia. Som úspešná, štíhla, mám priateľov, čo mi ešte môže chýbať?
V piatok som bola v klube pre mládež v našej dedine s priateľmi. Všetko prebiehalo v pohode až kým nevstúpil Adam. Bol to kamarát, vrstovník z našej ulice. Zastavil sa vo dverách a s plačom volal vedúcu klubu, aby s ním šla von. Nerozumeli sme, čo hovorí, taký bol rozrušený. Začali sme mať z toho zlé tušenie, lebo vedúca sa dlho nevracala. Keď prišla, povedala len toľko, že Adamov mladší brat je asi mŕtvy. „Asi?! To čo znamená?“ – dívali sme sa na ňu ako teľatá na nové vráta. Boli so spolužiakmi plávať v jazere a dostal kŕč do nohy. Pravdepodobne sa utopil, lebo sa im stratil z dohľadu a nevedia ho nájsť. Večer už sme vedeli smutnú správu: našli ho a žiaľ, nežije. Mal len 13 rokov. Bol to výnimočne nadaný chlapec, rodičia do neho vkladali veľké nádeje. Mali ešte mladšieho brata, 9-ročného. Bol to šok pre celú dedinu. Pamätám si aj pohreb a mnoho podrobností, ale oveľa viac ma zaujalo, ako to Adam celé znášal. Bol oporou celej rodiny. Matka sa takmer nervovo zrútila, otec sa dal na alkohol a malý brat sa uzavrel do seba. Adam bol ten, kto ich všetkých podržal a dal im novú nádej do života. To vďaka nemu sa všetci dokázali pozbierať. A čo to všetko má so mnou? To, že som sa do tohto chlapca beznádejne zaľúbila. Bola to moja prvá láska, ktorej som napísala svoju prvú zamilovanú báseň. Smútila som spolu s jeho rodinou. Nikdy predtým som si neuvedomila, že aj taký mladý človek môže odísť naveky, a tak zrazu. Lenže Adam vtedy nemyslel na lásku. Vlastne si ma ani veľmi nevšímal, len tak ako predtým – v rámci normy. Za pár dní som doma pred rodičmi slávnostne vyhlásila, že som strašne zamilovaná a aj som im povedala, do koho. Mame sa nepozdával môj čudný pohľad a zvláštny hlasný rehot, ale pripisovala to prehnanej nálade a vyčerpanosti. Inak som sa nezvykla zdôverovať rodičom so svojimi intímnymi pocitmi, hlavne nie otcovi. Nemali sme príliš dobrý vzťah.
Išla som na týždeň do tábora pre mládež. Cítila som sa tam výborne, veď som tam nebola prvýkrát a bol tam aj Adam. Nič iné mi predsa nechýbalo ku šťastiu. Stačilo mi, že môžem byť v jeho blízkosti, sem-tam sa mu prihovoriť, počuť jeho hlas a vidieť ho. S kamarátkami sme sa na izbe strašne bláznili. Každý deň sme si kupovali Coca Colu ako doping a veľa sme toho nenaspali. Jednu noc sme napríklad sobášili naše gitary. Vedúca si všimla, že málo spím a málo jem, ale o to viac rečním a rehocem sa, niekedy aj bez zjavného dôvodu. Aj ona spomínala ten čudný pohľad, čo mama, ale takisto to pripisovala vyčerpanosti a únave. Vedela, že tento školský rok bol pre mňa obzvlášť ťažký. Učenie mi išlo čoraz horšie /boli aj štvorky na polročnom vysvedčení/, mala som obavy zo stužkovej /či budem dosť štíhla a pekná, či splním očakávania.../, z maturity a z prijímačiek a k tomu sa ešte pridal vodičský kurz, na ktorý som vlastne išla z donútenia a pred každou jazdou som sa triasla a mala hnačky, po jazde som vždy odchádzala s plačom... Každý týždeň som s kamarátkou chodila behať a cvičiť kalanetiku a aerobik, chodila som na gitaru a cez víkend do klubu. Denne som pila kávu, teda som málo spala a aj málo jedla. Vážila som vtedy 50kg, čo je u mňa málo, lebo som vysoká 165cm a moja priemerná váha pri ktorej sa cítim dobre je 57kg. Začali mi červenieť kĺby na rukách a vypadávať vlasy. Niekedy som si ich vyčesala celé chumáče, tak som sa dala ostrihať nakrátko. Môj otec sa na mňa preto hneval.
Keď som sa vrátila z tábora, mama bola chorá. Mala vyskočené platničky a nevedela sa hýbať. Napichali ju silnými analgetikami a bola z toho trochu omámená. Keďže ja som bola citovo fixovaná na mamu, dostala som strašný strach, že umrie, ako Adamov brat a ja ostanem s otcom... Večer v klube som sa zverila so svojimi pocitmi vedúcej. Vraj som jej tvrdila, že mama zomrie, ja to viem. Dokonca som sa aj ja začala s ňou lúčiť a naznačovať, že už sa neuvidíme, ako som ju mala rada a pod. Poznala ma od malička. Stretávali sme sa každý týždeň a bola mi vždy duševnou oporou aj príkladom. Lenže ona vtedy ešte nemala dostatok vedomostí o psychických ochoreniach, aby mi vedela pomôcť a ani netušila, že to môže byť niečo vážne. Počula len o depresii a demenciách, ale o schizofrénii a psychotických poruchách toho nevedela takmer nič. Takisto ani moji rodičia. V detstve bolo so mnou síce veľa problémov, ale vždy sa to nejako zlepšilo alebo ututlalo. Proste sa o tom nehovorilo. Tabu a hotovo.
psychojane
psychojane
Domáci člen
Domáci člen

Počet príspevkov : 46
Reputácia Reputácia : 12
Dátum registrácie : 07.09.2011
Bydlisko Bydlisko : juhozápad SR

Zdravotný stav
Diagnóza Diagnóza:
Súčasná medikácia Súčasná medikácia:

hug0
sorry0

Návrat hore Goto down

  • Zaslať odpoveď

Kauza psychojane Empty Re: Kauza psychojane

Odoslať  psychojane Pi 16 september 2011 - 14:17

2. časť Alenka

V pondelok prišiel list zo školy. Neprijali ma. Tri dni som z toho bola vedľa, nedalo sa so mnou hovoriť. Uvedomila som si, že je to aj moja chyba, lebo som si tak verila, že na druhé prijímačky som ani nešla. Preklínala som sa zato. Nakoniec mi otec dohodol brigádu, kde som mala pracovať od septembra do júna a zatiaľ sa pripraviť lepšie na VŠ, na druhýkrát sa to určite podarí. Tak som sa upokojila. Tá práca mala byť u známych v kancelárii (niečo ako pomocná sila), tešila som sa na ňu. Využila by som tam aj jazyky, ktoré mi vtedy dobre išli, hlavne angličtina.
V stredu som mala ísť na štvordňový výlet k jednej mladšej kamarátke, s ktorou sme si dopisovali už štyri roky. Mala vtedy len 13, ale veľmi dobre sme si rozumeli a chcela ma lepšie spoznať. Otec ma nechcel pustiť, lebo videl, že som vyčerpaná a slabá, ale mama ho nakoniec presvedčila. Alenka žila len s mamou, lebo jej otec ich opustil. Bola jedináčik ako ja. V mnohom sme si boli podobné. Po materiálnej stránke jej takisto nič nechýbalo. Dostala všetko, čo si zmyslela. Lenže mala problémy so zdravím a lekári nevedeli prísť na príčinu. Silné až migrénovité bolesti hlavy, zvracanie, odpadávanie. V tom čase sa ale mala dobre. Na pobyt u nich si vlastne nepamätám, celé mi to akosi vypadlo a viem len to, čo mi vyrozprávala mama. Mame povedala tieto veci Alenkina mama, Majka. Údajne som za dva dni vyfotila celý 36-kový film a minula všetky peniaze, čo som mala so sebou. Jedla som minimálne a spala takisto – teda nespala som. Vážila som vtedy sotva 46kg a vyzerala som biedne. (Dnes už viem, že to bola začínajúca anorexia a akútny psychotický stav). Prvý večer som povedala Majke, že moja mama zomrela a teraz bude ona mojou mamou a Alenka sestrou. Dodnes nechápem, prečo už vtedy nezavolala mojich rodičov, nech si prídu pre mňa. Na druhý deň prišli Alenkine kamarátky, dvojičky. Tiež som ich poznala z detského tábora. Povedala som im o Adamovi, ako veľmi sa ľúbime a že sa vezmeme. Vraj my dvaja sme vyvolení na dôležitú úlohu, zachránime ľudstvo pred koncom sveta, ktorý má prísť tento rok. Potom sa tu začne úplne nová éra, ľudia sa zmenia, uvedomia si pravé hodnoty. Nebudú vojny ani hlad, nebude politika, všetci budeme jeden národ, so spoločnou rečou a spoločnými zákonmi. Ja a Adam budeme vládnuť. Takýmito megalomanickými bludmi som chúdence zaťažovala. Okrem toho som ich „učila“ rôzne veci, ktoré sa im v „novom svete“ zídu, lebo „Satan tam bude bojovať proti tým dobrým ľuďom a bude ich chcieť znova zviesť na zlú cestu. Musíte vedieť, odkiaľ na vás striehne nepriateľ a jeho démoni. Musíte sa vedieť chrániť a ja vám v tom pomôžem.“ Vravela som im, aké farby si majú obliekať, čo majú a nemajú jesť, pozor na rádio a televízor – „odtiaľ tiež vysiela svoje signály cez svoje médiá, čiže svojich ľudí, ktorí mu slúžia. Ja poznám budúcnosť, nakoniec nad nimi zvíťazíme, ale predtým ešte bude tvrdý boj.“ (Tu treba spomenúť, že som bola nábožensky založená, od malička ma k tomu viedol otec a jeho sestra, ktorá bola zároveň aj moja krstná. Od svojich štyroch rokov som chodievala do kostola a ako školopovinná samozrejme aj na nedeľnú školu. Oni však neboli ozajstní veriaci, bol to pre nich len taký zvyk bez ktorého nemohli žiť, farizejstvo - navonok pred ľuďmi tak a doma onak... Na rozdiel od nich, ja som už ako malá spoznala aj niečo iné – aké to je, keď niekto aj žije podľa svojej viery a správa sa tak. Veľmi pozitívne to na mňa zapôsobilo a brala som si z týchto ľudí príklad. Lenže počas rokov na gymnáziu som sa skazila a žila som takým dvojakým životom ako tí dvaja farizeji. Cez víkend kresťanka na jednotku s hviezdičkou a cez týždeň klamárka, podvodníčka, drzá a nevymytá huba, ktorá hrozne nadáva, niekedy aj fajčí a pije alkohol, chodí za školu atď.)
Ako sme tak chodili s dievčatami po meste, s hocikým som sa dala do reči a začala som ľuďom predpovedať budúcnosť – nielen tú všeobecnú o konci sveta, ale aj o ich osobnom živote, napr. koľko detí budú mať, kedy zomrú a tak... V stredu večer sme s Alenkou spali v spálni (toto si pamätám, lebo sa mi to vracia v snoch), bola ladená dočervena. Nespala som celú noc. Prenasledovali ma rôzne myšlienky a mala som strach. Hrozný strach o svoj život. Zdalo sa mi, že vidím démonov v podobe hadov a blížia sa ku mne, o chvíľu otvoria svoje tlamy a zhltnú ma. Musím Alenke odovzdať všetko, čo viem, lebo bude mojou nástupkyňou, ak si ma démoni vezmú. Chcela som ju zobudiť, ale rozhodla som sa, že radšej nie, lebo uvidí démonov a neprežije to. Zrazu som pocítila strašnú potrebu všetko napísať, ale nebolo kam. Našla som ceruzku a popísala som s ňou takmer všetok nábytok v izbe, dokonca aj časť steny!
Na druhý deň volala Majka mojich rodičov a začala ich obviňovať zato, že ma k nim pustili v takom stave. Oni ma ale v až takom zlom stave nevideli. Keď som odchádzala, bola som ok. Naopak, oni obviňovali Majku zato, že si to nevšimla skôr. Ona sa však bránila tým, že ma doposiaľ nepoznala a myslela si, že som taká vždy. Nakoniec sa dohodli, že ma dievčatá odprevadia na autobus a pôjdem pekne domov, kde si oddýchnem. Dievčatá ma síce odprevadili, ale autobus sme zmeškali, lebo po ceste som sa samozrejme musela s mnohými ľuďmi zastaviť a povedať im o ich budúcnosti. Nepočkali so mnou na ďalší spoj, iba mi ukázali z ktorej zastávky pôjde a kedy. Nasadla som na nesprávny autobus. Chcela som ísť do Bratislavy, lebo Adam tam bol na prázdninách u bratranca. Neviem ako som sa nakoniec dostala do nášho okresného mesta, kde ma na stanici spoznala susedkina dcéra. Vraj ma tam doviedol starší pán v koženej bunde s hnedým kufríkom. Našťastie sa jej podarilo presvedčiť ma, že správny autobus je ten, na ktorý ide aj ona a pôjdeme spolu. Ihneď zbadala, že niečo nie je v poriadku. Celú cestu som jej rozprávala o mojich nadprirodzených schopnostiach a o budúcnosti, okrem toho som ju presviedčala, že my sme vlastne sestry, len nás po narodení od seba oddelili a mňa dali susedom, čiže nie som dcéra svojich rodičov. Keď sme vystúpili, chcela som ísť k Adamovi, ale odviedla ma domov a povedala mojim rodičom, čo som narozprávala a ako ma našla. Boli z toho vedľa. Už sa veru obávali kde som a prečo toľko meškám /ešte neboli mobily/. Aj im som povedala tie historky, ešte som ich aj oboznámila s faktom, že popravde my sme Rómovia a Rómovia sú ten vyvolení ľud, ktorí zachráni svet. Porozdávala som im všetko, čo som nakúpila – minula som celé vreckové za 2 dni, a keď som otcovi a krstnej odovzdávala čokolády, gratulovala som im k skvelému hereckému výkonu, vraj celý ich doterajší život bol len divadlo, hra, ktorú predo mnou hrali a viem, že skutočnosť je iná. Mamu som akosi ignorovala. Rozprávala som rýchlo, sotva mi bolo rozumieť. Používala som veľa symbolov. Všetky veci niečo znamenali, rozumela som akože aj zvieratám /mačky, vtáky/ a aj tie mi niečo odkazovali. Stále som mala potrebu písať. Naši mali dobrú známu, ktorá bola sestrička u mojej detskej lekárky, tak jej zavolali, aby im poradila, čo majú so mnou urobiť. Odpoveď znela: Dithiaden a spať. Veľa spať. A veru, spala som 12 hodín vkuse. Keď som sa zobudila, sedela pri mne Vedúca /tá pani z klubu pre mládež, budem ju takto volať/. Pýtala sa ma, či ju poznám, či viem, akej farby má oči, aký je dnes deň a ako sa volám. Na všetko som odpovedala správne. Lenže asi po 10 minútach som znova začala odchádzať z reality. Takto sa striedali svetlé chvíľky a blúznenie. Povedala našim, že by ma mali určite zobrať k lekárke alebo na pohotovosť, kým nebude neskoro. Mala pravdu. Nechcela som nikam ísť, lebo som bola presvedčená, že mi hrozí veľké nebezpečenstvo, ale otec ma nakoniec presvedčil, že ideme „na výlet“, tak som sa potom veľmi tešila.
psychojane
psychojane
Domáci člen
Domáci člen

Počet príspevkov : 46
Reputácia Reputácia : 12
Dátum registrácie : 07.09.2011
Bydlisko Bydlisko : juhozápad SR

Zdravotný stav
Diagnóza Diagnóza:
Súčasná medikácia Súčasná medikácia:

hug0
sorry0

Návrat hore Goto down

  • Zaslať odpoveď

Kauza psychojane Empty Re: Kauza psychojane

Odoslať  frances farmer Pi 16 september 2011 - 18:05

osudy niektorých ľudí ma fascinujú; fascinovali ma iba umelci, tí samovrahovia, ich excesy, alkoholizmus, drogy, šialenstvo, ich tvorba, kým som nenašiel veľké veci v osudoch ľudí, ktorí síce neboli géniami, ale zachovali si svoj ksicht v tomto chorom svete. preto rešpekt pre psychojane.
frances farmer
frances farmer
Bronzový pokročilý člen
Bronzový pokročilý člen

Počet príspevkov : 260
Reputácia Reputácia : 12
Dátum registrácie : 12.01.2011
Vek : 31

Zdravotný stav
Diagnóza Diagnóza:
Súčasná medikácia Súčasná medikácia:

hug0
sorry0

Návrat hore Goto down

  • Zaslať odpoveď

Kauza psychojane Empty Re: Kauza psychojane

Odoslať  psychojane Ut 20 september 2011 - 19:36

Ďakujem za reakciu. Som rada, že Ti to niečo dalo. :- Wink
O chvíľu tu bude 3. časť.
psychojane
psychojane
Domáci člen
Domáci člen

Počet príspevkov : 46
Reputácia Reputácia : 12
Dátum registrácie : 07.09.2011
Bydlisko Bydlisko : juhozápad SR

Zdravotný stav
Diagnóza Diagnóza:
Súčasná medikácia Súčasná medikácia:

hug0
sorry0

Návrat hore Goto down

  • Zaslať odpoveď

Kauza psychojane Empty Re: Kauza psychojane

Odoslať  psychojane Ut 20 september 2011 - 19:38

3. časť „Výlet“

Mama s boľavým chrbtom sadla za volant /otec nešoféroval/ a odviezla ma do okresného mesta na pohotovosť, lebo bola sobota. Tešila som sa, že ideme tam, kde nakrúcajú seriál Pohotovosť a bude „action“. Službukonajúci lekár si ma obzrel a skonštatoval, že to nie je nič vážne, máme počkať do pondelka a ak sa to nezlepší, navštíviť detskú lekárku. Našim to však nedalo pokoja a tak so mnou zašli k mojej detskej lekárke na byt, akože ju ideme navštíviť, veď to bola aj naša dobrá známa. S radosťou som súhlasila, hoci som mala voči pani doktorke isté výhrady, lebo v puberte prekukla moje simulovanie /nechcelo sa mi cvičiť na telesnej.../ Keď počula čo sa deje a rozprávala sa so mnou asi 5 minút, hneď povedala mame a otcovi, že by to nemali odkladať a okamžite by ma mali zaviesť do Pezinka. Vypísala aj „odporúčanie“ a že vraj mi má mama zbaliť viac vecí na oblečenie, lebo to bude nadlho. A mala pravdu.
Zbalili sme teda veci a náš výlet sa začal. Nemala som ani šajnu kam ideme, ale zjavne mi to nevadilo, lebo som celú cestu veselo rečnila. Až keď sme „pristáli“ a zbadala som rampy a za nimi veľké budovy, začalo mi to byť podozrivé a znervóznela som. Otec ma presvedčil, že toto je liečebňa a my sem ideme na liečebný pobyt na pár dní, preto máme so sebou tie veci. Bolo leto a mnohí ľudia sa tam predsa prechádzali v pyžame a v župane, išli tak pomaly akoby napoly spali. Pri chodníku začínali rozkvitať ruže. Pri tretej budove tiekol dokonca potok. Vravím si: „Je tu pekne, bude sa mi tu páčiť. Lenže štvrtá budova bola celá obklopená mrežami, všetky okná aj balkóny a bolo odtiaľ počuť čudesné výkriky. Otec sa zasa nezaprel, mal dobrú fantáziu a vedel si vymýšľať. Ani netušil, že nebol ďaleko od pravdy. Povedal, že v tej budove sú ubytovaní starí ľudia a mreže sú preto, aby nevypadli. A prečo kričia? No predsa preto, lebo sú nahluchlí a myslia si, že keď sa oni nepočujú, tak ich nepočujú ani druhí. -„Ale oci, prečo sú pred tou ďalšou budovou sanitky a policajné auto? Stalo sa tu niečo?“ –„Niekomu určite došlo zle, alebo ho iba vezú na vyšetrenie k špecialistovi do Bratislavy... a policajti? Možno aj oni prišli na výlet ako my, liečiť sa tu.“ No a už som mala dosť. To slovo liečiť vo mne prebudilo podozrenie. Ja som predsa zdravá, nepotrebujem sa liečiť! To sme už prišli na príjem a čakali sme kým prídem na radu. Sedeli tam samí čudní ľudia. Jedna pani vkuse plakala a jeden mladý pán sa tam stále hádal so svojou ženou. Tiež mali pri sebe tašky s vecami. Všimla som si, že každá rodina má len jednu tašku, a my nie sme výnimkou. Bola som veľmi nervózna a začala som sa prechádzať po chodbe sem a tam. Zbadala som ďalšiu dlhú chodbu, ktorá mala veľké okná a na stene viselo veľa obrazov, takmer jeden vedľa druhého. Zrazu ma pochytil strach z tých obrazov a z ľudí naokolo, ktorých tam medzičasom ešte aj pribudlo. Jedna staršia pani si stále mrmlala niečo pod nos a vôbec jej nebolo rozumieť.
-„Mami nechcem tu ostať, mne sa to tu nepáči, všetko je také čudné.“ Sotva som dopovedala vetu a ocitla som sa vo vyšetrovni. Lekárka mi kládla samé ťažké otázky a zdalo sa mi že ma schválne chce zmiasť. Nevedela som na všetko odpovedať, tak zavolala aj mamu a otca. Potom otec išiel so mnou von a mama tam ostala. Keď vychádzala, plakala a v ruke mala nejaké papiere. Pošepkala niečo otcovi, ten tiež potláčal slzy ale ovládal sa.
_“Čo sa stalo, neostaneme tu, však? Mne to nevadí, vôbec, poďme radšej domov, prídeme inokedy“ /ani som nevedela akú pravdu som práve vyslovila, veru, prídeme, a veľakrát...../ - „Nie moja, ty tu musíš pár dní ostať, si veľmi slabučká a chorá, tu ti pomôžu a dajú ťa do poriadku. Každý deň za tebou prídeme.“ Ihneď som si uvedomila, že to nie je žiaden výlet, že ma zasa oklamali a vlastne som v nemocnici. Nevedela som, v akej nemocnici. Bola som zúfalá a nič som nechápala. Prečo mi zobrali všetky veci? Prečo musím byť v erárnom pyžame a v župane? Prečo je v izbe posteľ so sieťkou? A taká veľká! Na druhej posteli sú remene, je tu aj okno, cez ktoré na nás vidia sestričky, čo to má všetko znamenať? Nakoniec ma aj z tej izby vyhnali, zamkli izbu a našich som tam dokonca už nenašla /vraj dlhé lúčenie by mi nerobilo dobre/. Musela som byť vonku. Vchodové dvere boli tiež zamknuté. Pane Bože, kde to som, vo väzení?!! Vlastne je tu len chodba. Jedna dlhá chodba, na nej pár sedačiek, kde sedia divné ženy, z ktorých mám strašný strach. Nikto v mojom veku. Zazerajú na mňa a šepkajú si o mne. Jedna má na ruke rany a vytetovaný nápis „POMSTA“. Hrozne sa bojím, trasú sa mi nohy, asi nevydržím stáť. Idem trochu ďalej a vidím pozdĺž chodby ďalšie izby. Na konci chodby je akási miestnosť, kde je televízor, stôl a pohovky. Je tam príliš veľa žien na to množstvo pohoviek. Niektoré dokonca ležia a či spia s nohami na nohách tej druhej, ostatné sa tlačia alebo chrápu v kreslách. Pri telke sa hádajú, čo budú pozerať. Dve babky odriekajú ruženec a Pomsta si stále niečo mrmle pod nos. Jedny dvere vedú neviem kam, neodvážim sa k nim priblížiť. Neskôr zisťujem, že je to fajčiareň, lebo odtiaľ vychádzajú ženy a dym. Prečo má každá so sebou igelitku? Ja nemám nič. –„Čau maličká, kedy si prišla? Fajčíš? Máš cigarety? Alebo prachy, máš?“ –„Nemám nič.“ Nebolo mi do reči. Každá pýtala cigu, prachy alebo žrádlo. Triasli sa im ruky. Ja som sa už triasla celá. Išla som radšej na druhú stranu chodby, k tým tichším. Pospávali alebo len tak čumeli doblba. Dve babky stáli pri dverách a pýtali sa ma prečo je zamknuté a kadiaľ sa dá ísť von. Mykla som plecami, že ani ja nemám potuchy. Jedna pani tmavšej pleti sa smiala a povedala: tadiaľ babenky, tadiaľ na druhom konci chodby. A ozaj, bol tam akýsi balkón, lenže... zamknutý. Do kelu, zasa zamknutý a všetko je tu zamknuté, aj ja som skúsila myknúť kľučkou, či sa babky nemýlia, ale nie. –„Vtáčatko by chcelo ísť na slobodu, všaaak? –škodoradostne sa smiala jedna z tých pri televízore. Zlatíčko, všetko je tu zamknuté, ešte ti nepovedali? Niee? Aj jedáleň je zamknutá, môžeš ísť akurát tak... a do fajčiarne.“ Hrozne tam nadávali. Babenky skúsili otvoriť dvere do jedálne ale nič. Ja som už ani neskúsila. Išla som znova na druhú stranu, na koniec chodby, kde bolo okno. Teraz tam nikto nestál, skúsim, či sa nedá tadiaľ vyjsť. No nie. Zistila som, že sú tam mreže a okrem toho som na treťom poschodí. Babky už sú za mnou a pýtajú sa: „Neviete prosím vás, kadiaľ sa dá ísť von?“ –„Neviem.“ A tá pani ich zasa poslala k balkónu a k jedálni a oni ochotne išli! Tam ich poslali späť ku dverám na konci chodby a takto to išlo stále dokola. Z okna som videla ľudí, ako sa prechádzajú. Nechápala som prečo oni môžu byť na slobode a ja nie.
„Ženičky, večeraaaa!“- ozvalo sa z jedálne a bolo počuť, že dvere do jedálne otvorili a ženičky idú dnu. Nebola som hladná, ale bola som zvedavá, či sa odtiaľ nedá utiecť, tak som išla. Sestričky si všimli, že sa tam potulujem, tak ma jedna z nich vzala za ruku a posadila k malému stolu pre štyri osoby. „Vieš čítať moja? Tu je tvoje meno, toto je odteraz tvoje miesto, pochopila?“ – „Hej.“ –„Tak načo čakáš? Papáme!“ Vedľa mňa sedela asi 100-kilová žienka a ponúkla sa, že mi s tým sójovým mäsom pomôže, ak chcem. Dala som jej všetko, keď sa sestričky nepozerali. Všimla som si, že tam viacerí takto obchodujú. Druhá spolu sediaca vymenila jedlo za cigaretu. Tá bola pre zmenu vychudnutá a chýbalo jej pár zubov. Ale bola ku mne milá. „Neboj sa, po večeri otvoria izby a môžeš si oddýchnuť.“ V tom som si spomenula na tú strašidelnú izbu a došlo mi zle. Rozklepala som sa a rozplakala som sa. Sestrička ma vzala do ošetrovne a vysvetlila mi, že tie izby musia byť zamknuté, lebo pacientky sú ťažko choré a takto ich sestričky lepšie usledujú – majú o nich lepší prehľad, veď keby ich pustili dnu, prespali by celé dni a to sa nesmie. Teraz po liekoch ma pustia do izby a pokojne môžem spať až do rána. Dala mi do úst za hrsť liekov, pohár vody do ruky a povedala, celé to zhltni a vypi. Potom som musela otvoriť veľké ústa, pohýbať jazykom a ukázať ruky. Tento rituál sa opakoval každé ráno, na obed a večer. Pacientky stáli v rade a každú prísne skontrolovali, či všetko zhltla. Niektorým pichali aj injekcie. Sestrička ma zaviedla do izby a bolo tam ešte jedna pani, ktorá mala niečo s nohou. Chodila o barle. Vtedy priviedli jednu z tých babeniek, čo sa prechádzali po chodbe a zavreli ju do tej sieťovej postele. Bolo mi divné, že babka vôbec nezačala kričať a kopať, naopak, pokojne sa nechala zavrieť /však bola chúďa nadopovaná liekmi/. Ako náhle som si položila hlavu, zaspala som. Nezobudil ma ani krik ani chrápanie mojich spolubývajúcich...
psychojane
psychojane
Domáci člen
Domáci člen

Počet príspevkov : 46
Reputácia Reputácia : 12
Dátum registrácie : 07.09.2011
Bydlisko Bydlisko : juhozápad SR

Zdravotný stav
Diagnóza Diagnóza:
Súčasná medikácia Súčasná medikácia:

hug0
sorry0

Návrat hore Goto down

  • Zaslať odpoveď

Kauza psychojane Empty Re: Kauza psychojane

Odoslať  psychojane So 24 september 2011 - 12:26

4. časť Väzenie (?)


Môj druhý deň vo „väzení“ ubehol podobne, pretože bola nedeľa a teda nebol žiaden program okrem rannej toalety a vymieňania si erárneho oblečenia. Doobeda som sa motala po chodbe a pozerala von oknom. Niekedy sa objavili sestričky, ale neodvážila som sa ich nič opýtať. Poobede za mnou prišli rodičia. Myslela som si, že pôjdeme domov a už sa nemusím vrátiť. Nepustili ma ani von na vzduch. Boli sme v takej malej miestnosti, kde boli stoly a stoličky, vraj návštevná miestnosť. Mama mi vysvetlila, kde to vlastne som a prečo. Nepamätala som sa na všetko, čo sa stalo. Priniesli mi moje obľúbené jedlá a sladkosti, ale nemala som chuť jesť. Vraj mám milú ošetrujúcu lekárku, takú mladú, nasadila mi dobré lieky, ktoré mi pomôžu. Otec sa priznal, že jej tam nechal aj "obálku" a na sestričkách tiež nešetril. "Určite k Tebe budú milé." Nemala som pocit choroby, chcela som ísť domov. Niekedy som rozprávala z cesty. Mala som strach zo všetkého. Mama musela ísť so mnou aj na toaletu. Tam som sa jej spýtala, či je moja mamička /mala nafarbené vlasy a podarilo sa jej to trochu na tmavšie/. Chytila som jej chrbát a nahmatala som tam pás, ktorý jej ohrieval choré kríže. "Vidíš, už Ti rastú krídla, pôjdeš do nebíčka." Plakala...
Dlho som s nimi nemohla byť, sestričky prišli pre mňa a zaviedli ma späť za tie zamknuté dvere. Mama mi dala igelitku, v ktorej bolo ovocie a sladkosti. Pacientky si to ihneď všimli a vrhli sa na mňa: "Máš cigarety? Daj jednu! Máš jedlo? Však ma ponúkneš? Zajtra Ti to vrátim." Samozrejme, všetko som rozdala, lebo som mala strach. Bola tam jedna pani v strednom veku, ktorá sa mi prihovorila už aj prvý deň pri večeri. Nosila svoju vlastnú šedú teplákovú súpravu. Nazvime ju Katka. Snažila sa ma presvedčiť, že si mám svoje veci strážiť a tašku nosiť stále so sebou, lebo niektoré ženy sú tu také, že vezmú aj posledný toaleťák a ja potom nebudem mať. Napísala mi na tašku moje meno. Rozprávala sa so mnou, keď práve nebola vo fajčiarni. Povedala, že pohltala 116 liekov - antidepresív, lebo mala takú strašnú fóbiu, že už ani z bytu nevychádzala a nechcelo sa jej žiť, ale zachránili ju. Má troch synov a kvôli nim sa chce vyliečiť. Nahovorila ma, aby som s ňou išla do fajčiarne, veď nemusím fajčiť, ale aspoň sa rozptýlim, sú tam normálnejšie baby ako vnútri. A naozaj, spoznala som tam zopár zaujímavých "prípadov". Vadilo mi len časté nadávanie a hádky, niekedy bol dokonca krik, takže som tam dlho nevydržala a šla som späť na moje obľúbené miesto - ku oknu na konci chodby.
V pondelok ráno mi sestričky pomohli upratať izbu, lebo mala byť veľká vizita. Mala som už za sebou všetky vyšetrenia (krv, moč), ale najprv ešte hovorili o nejakej komunite, že prídu lekári a budú sa s nami rozprávať. Zasa som dostala strach, lebo noví pacienti sa museli predstaviť a povedať niečo o sebe. Zo mňa nevyžmýkali viac ako jednu vetu. Zistila som, že budem mať iného ošetrujúceho lekára, takže tá obálka, ktorú dal otec mladej pani doktorke, bola zbytočná. Celkom rýchlo ma odovzdala ďalej. Tento doktor B. mi naháňal strach, lebo mi pripomínal jedného môjho učiteľa zo základnej školy, od ktorého som viackrát dostala facku za "námesačnosť"- čumela som von oknom a nedávala som pozor na hodine. Vždy sa ma spýtal: "Vieš začo?" A keď som odpovedala, že neviem, tak som dostala aj na druhú stranu. Ale malo to jednu výhodu: z toho predmetu som mala samé jednotky. Doktor B. mi na vizite povedal, že lieky zaberú asi za 3 týždne, potom ma preložia na otvorené oddelenie, a tam už bude lepšie. Odtiaľ ma potom pustia aj domov (nič iné ma totiž nezaujímalo a stále som tvrdila, že som zdravá). Pani s chorou nohou, ktorá bola so mnou na izbe, sa už mala lepšie. Dostala sa z najhoršej depresie von a začala sa so mnou rozprávať. Bola ku mne milá keď som sa bála, aj mi recitovala básne a spievala. Ja som mala strašnú potrebu stále písať a tak, prvé čo som si vypýtala od našich, bol zošit a pero. Mama neskôr musela doniesť väčší zošit, lebo tie malé zápisníky som mala za jeden deň zaplnené. Podarilo sa niektoré zachovať. A čo bolo v tých zošitoch? Asi najväčší dôkaz toho, že som nebola v poriadku. Samé symboly, písmená a čísla ktoré niečo znamenali, znamienka, tajná abeceda a kódy, ktoré som vedela vylúštiť iba ja. Písmo som mala iné, také detské a roztrasené. Veľa som aj kreslila. Často som písala akýsi denník vo forme listov vždy niekomu inému, ale tiež tam veľa vecí nedávalo zmysel. Neskôr, keď mi na otvorenom dovolili mať aj nožničky a lepidlo, vystrihovala som všeličo z časopisov a nalepovala som si to do denníka...
Rodičia za mnou chodili tak často, ako len mohli. Keby boli mohli, chodili by aj každý deň. Veľa sa rozprávali s doktorom B. a spoločne hľadali príčinu môjho nervového zrútenia (pravá diagnóza znela F23, akútna psychotická porucha, vraj prechodná). Určite to nebola len jedna príčina, ale súhrn viacerých biologických, psychologických a sociálnych faktorov. Som dieťa z prvej a rizikovej gravidity, pôrod bol komplikovaný a mama ma vôbec nemohla kojiť. V detstve som mala oslabenú imunitu a pichali do mňa každé dva týždne pendepónky. Ako batoľa som prekonala pád na hlavu a odvtedy EEG ukazuje v temporálnej (spánkovej) oblasti epileptický „uzol/bod“. Neodpadávam, ale tie psychické problémy, ktoré sa prejavovali už od predškolského veku sú určite od toho (stuhnutosť a pozeranie „doblba“, spomalenosť a neschopnosť prispôsobiť sa kolektívu). Pridalo sa k tomu nepriaznivé domáce prostredie (hádky a alkoholizmus, tretia osoba v domácnosti – otcova sestra, s ktorou som sa delila o izbu), k tomu kopa stresu a je to tu. Doktor tvrdil, že tá zmätenosť prejde, za 2-3 týždne začnú pôsobiť lieky, len budem unavená. Fóbia mi asi istý čas ostane, ale budeme ju riešiť. Mala som strach zo všetkého a zo všetkých. Každý človek mi niekoho pripomínal, niekoho z môjho okolia a tak som ho aj volala. Prišla nejaká nová pacientka a hneď som jej pridelila meno. "Mala" som tam napríklad svoju susedu, pani farárku z dediny, Adamovu mamu na izbe... Keď prišla mladá pacientka s dlhými vlasmi, hneď to bola moja spolužiačka a tak som sa s ňou aj rozprávala. Stále mala potrebu prechádzať sa, vravela, že má v nohách "nepokoj". Dala som jej moju obľúbenú knihu, čo mi mama doniesla, Malého Princa. Len tak.
A tak dni plynuli. Bola som tam už druhý týždeň. Pani s chorou nohou premiestnili na otvorené oddelenie, tak som trochu robila cirkus a paniku. Vtedy ma prvýkrát dali do sieťovej postele, lebo som utekala za ňou a sestričky ma vraj nevedeli udržať, hoci som bola slabá ako mucha. Plakala som a kričala, aby ma pustili. Babka si vtedy mohla chodiť po vonku. Bol tam aj jeden mladý pán ošetrovateľ, do ktorého boli samozrejme všetky pacientky zamilované (alebo takmer všetky, čo boli schopné nejakého citu), lenže darmo som kričala jeho meno, keď nebol v službe. Keďže som potom bola dosť agresívna na sestričky, nechali ma tam aj na noc. Na druhý deň prišli naši a keď sa to mama dozvedela, zasa plakala. Ja som ich takmer ani nevnímala. Stále som chcela len písať a nechcela som hovoriť nahlas, lebo "aj steny majú uši" a je to príliš nebezpečné. Zverila som sa mame aj s mojím najnovším zistením, že na toaletách je zamontované odpočúvacie zariadenie a sú tam aj skryté kamery, preto nechcem jesť a piť, aby som tam nemusela chodiť. Otcovi som zasa povedala, že nemusí zrušiť svadbu, lebo milujem pána ošetrovateľa a aj on mňa. Adam mi to odpustí, má teraz iné starosti.
Namiesto panej s chorou nohou ku mne na izbu dali mladú dievčinu, nazvala som ju Zuzka, podľa spolužiačky. Bola tehotná a popritom veselo fajčila. Inak sme si dobre rozumeli. Vymieňali sme si veci (to už som mohla mať aj 2 svoje tričká, jedny tepláky a papuče a ani to som si neustrážila - mama ma našla v Zuzkiných). Pravidelne mi vyjedala zásoby z nočného stolíka. Závidela mi mojich rodičov, najmä otca. Pridala sa ku mne, keď som písala "listy" a aj ona napísala môjmu otcovi, aby jej poslal peniaze na cigarety. Mala "frajera", ktorý za ňou chodil a prehováral ju, aby podpísala revers. Nakoniec to aj spravila. Ale predtým sme ešte mali spoločný zážitok. Ako tretia s nami bola na izbe ešte vždy tá istá babka, no a tú niekedy pochytil amok a začala hrozne kričať na sestričky. Raz sa to stalo aj v noci a my sme sa strašne zľakli. Sestričky neprišli ihneď, tak sme sa rozhodli, že "utečieme". Aj sme išli, ale dostali sme sa len po koniec chodby a chytili nás sestričky (veď nás videli cez okno, ktoré bolo na našej izbe). Potom nasledoval zaslúžený (?) trest: Zuzka do sieťovej postele a ja do remeňov. Kričali sme, tak sme dostali každá aj po injekcii. No veľa sme toho nenaspali. Nad ránom sme sa snažili vyslobodiť a Zuzka bola agresívna a nadávala na sestričky a vyhrážala sa im, ja som jej v tom pomáhala, tak nás po raňajkách zasa "spacifikovali". Celý deň bol takýto bláznivý a keď prišli rodičia a mama ma tak uvidela, zasa len plakala a plakala. Rodičia si často vyčítali, že aj oni môžu zato, že som sa tam dostala. Dokonca jeden druhého obviňovali, doma sa hádali, no o tom som vtedy nič nevedela, tak ma to ani netrápilo. Bola som celkom rada, že ma už s nimi pustili von na krátku prechádzku. Všimla som si, že okolie nemocnice je vlastne veľmi pekné. Keď sme boli pri kaplnke, chcela som ísť do kostola. Otec povedal, že v nedeľu pôjdeme, tak som sa ukľudnila. Takto vyriešil aj kúpalisko. Spravili sme jedno kolečko okolo budovy a už sme boli akože tam. Mal dobrú fantáziu a vedel ma pobaviť. Škoda, že predtým sme si tak dobre nerozumeli...
psychojane
psychojane
Domáci člen
Domáci člen

Počet príspevkov : 46
Reputácia Reputácia : 12
Dátum registrácie : 07.09.2011
Bydlisko Bydlisko : juhozápad SR

Zdravotný stav
Diagnóza Diagnóza:
Súčasná medikácia Súčasná medikácia:

hug0
sorry0

Návrat hore Goto down

  • Zaslať odpoveď

Kauza psychojane Empty Re: Kauza psychojane

Odoslať  psychojane St 5 október 2011 - 9:32

5. časť

Z jedného oddelenia na druhé

Čas plynul a zrazu som si uvedomila, že už som tu tri týždne. Cez víkend som bola na mojej prvej priepustke, ktorú som nazvala „opušťák“. Keď sme vystúpili z auta pred naším blokom a išli sme s rodičmi po ulici, mala som strach a bola som presvedčená, že všetci sa na mňa pozerajú, lebo vedia odkiaľ idem a prečo som tam bola. Hovoria si: „to je tá, čo jej šiblo a bola v blázninci na Cajle“. Prvý deň priepustky bol takýto žalostný, lebo sme boli doma v paneláku. Tam som nič nechcela robiť, všetko mi bolo zrazu cudzie a všetky veci mi niečo pripomínali, čo ma rozrušilo. V sobotu sme išli na dedinu ku krstnej, kde som sa už cítila lepšie, ako keby veľká záhrada symbolizovala pre mňa bezpečie a živý plot ochranný múr, cez ktorý ma nikto nevidí ani nepočuje. Pekne sme dodržiavali denný režim ako v nemocnici (veľa jesť, lieky, odpočívať, poobede pospať si, poprechádzať sa, snažiť sa komunikovať...). Celkom som sa ukľudnila a stav sa mi zlepšil. Takúto kompenzovanú ma v nedeľu večer chceli odviezť naspäť, no vtedy nastal problém. Ja som si totiž myslela, že už sa tam nemusím vrátiť. Rodičom trvalo hodnú chvíľu, kým sa im podarilo presvedčiť ma, že sa musím vrátiť, lebo ešte nie som zdravá. Keď sme sa blížili k budove nemocnice, pochytila ma hystéria. Na oddelení mi sestrička dala niečo na ukľudnenie. V pondelok akoby uťalo, nebol so mnou žiaden problém, stav sa mi zjavne zlepšil, dokonca som komunikovala s ľuďmi naokolo. S jednou pacientkou sme sa zdokonaľovali v angličtine, čítali sme si Titanic dokolečka dokola. Druhú mladú pacientku som odnaučila nadávať, lebo už som to nemohla počúvať (hoci ja sama som v puberte často hrubo nadávala, aby som pôsobila sebaisto). Nútila som ju, aby namiesto nadávok používala iné podobné náhrady (kokosový oriešok, kukurica pitvor atď.) Vo fajčiarni mi ponúkali cigarety, ale nikdy som si nezapálila, pričom doma som si zvykla potiahnuť z maminých cigariet. Tu som akosi mala strach. Volala som už každého pravým menom a orientovala som sa v realite správne, takže doktor B. v utorok na vizite rozhodol, že ma preloží na otvorené oddelenie. Trochu som sa bála, ale keď som na izbe zbadala pani N. s barlou – moju starú známu, tak som od radosti skákala do výšky 2m ☺️ Zasa sme si po večeroch robili program -veľa mi recitovala a spievala, keď mi bolo smutno. V susednej izbe bývala pani M. a mala tam zariadený hotový chrám – sošky Panny Márie a Ježiška, sväté obrázky, sviečky atď. K nej sme si chodili variť kávu, lebo mala svoj varič. Povedala mi o kaplnke sv. Lukáša, že každý štvrtok tam chodia na litánie. Nebolo ma treba dlho presviedčať. Chodievala som tam s milými tetami pomodliť sa k Pánu Bohu. Bola som Mu vďačná zato, že žijem a je mi už lepšie. Každú sobotu bola omša, raz katolícka raz evanjelická. Našla som si tam kamarátku z iného oddelenia, stretávali sme sa a písali sme si všeličo na pamiatku. (piesne a básne, už nie celkom nezmysly Smile
A aký to bol super pocit, že dvere na konci chodby boli cez deň otvorené a mohla som sa ísť prejsť do ozajstného bufetu a už som nepotrebovala tašku „Bufet“. Aj do prírody som mohla ísť, kedy som chcela. Vlastne hocikedy nie, lebo bol aj program. Program bol hustý, rôzne terapie – povinná rozcvička, upratať si izbu, komunita, ergo terapia, skupiny, autogénny tréning, kreslenie a slohovanie, rôzne úlohy od psychológov a večer kultúra. Izby boli celý deň otvorené, takže keď som bola unavená a mala som práve čas, pokojne som sa mohla natiahnuť. Niekedy som sa cítila ako v škole, lebo každý mal pridelenú určitú úlohu, boli napr. aj nástenkárky Smile Tá ergo terapia to bola vlastne pracovná terapia. Mohli sme si vybrať, či chceme chodiť do dielne alebo von do záhrady zametať a smeti zbierať, ako som chodila na uzavretom, keď mi bolo lepšie a aspoň som sa cítila užitočná. No teraz som už nabrala odvahu a šla som skúsiť, aké je to v tej dielni. Tam sme si tiež mohli vybrať, čo chceme robiť. V hrnčiarskej dielni pacienti modelovali z hliny, šikovnejší aj bez formičiek a vypálené predmety potom maľovali. Niektorí si jednoducho kreslili. Veľmi sa mi tam páčilo, ale nemala som odvahu ostať tam, bolo tam veľa chlapov. Tak som išla do druhej miestnosti, kde ženičky štrikovali, vyšívali, tkali a zošívali látku, ... tam som nakoniec ostala a vyrábala som náramky priateľstva, lebo nič iné som vtedy nevedela a naučiť sa niečo nové sa mi nechcelo... Zaradili ma do skupiny Nezábudka k doktorovi J. Mal chatu vedľa nemocnice a manželku tiež lekárku. A mal pekného psa, preto sme sa tam chodili prechádzať (to bola zakázaná činnosť ísť za plot nemocnice Smile Veľa som toho na tej skupine nenarozprávala. Bolo nás tam veľa a psychológ vo mne nevzbudil veľkú dôveru. Často si robil srandu, bol vtipný, ale ja som sa radšej rozprávala s pani primárkou. Doktor B. sa so mnou málokedy bavil, skôr s mojimi rodičmi.
Bola som už asi týždeň na otvorenom oddelení, keď tam prišla nová pacientka. Veľmi sa podobala na Majku, mamu spomínanej Alenky, u ktorej sa to celé začalo. Keď som ju zbadala, napadlo ma všetko, čo sa tam odohralo a o čom rozprávali naši (medzi iným aj počarbaný nábytok a ukradnuté veci, ktoré som doniesla domov). Bola som presvedčená, že je to ona, len si zmenila meno, určite si so mnou prišla vybaviť účty. Darmo bola ku mne milá, ukazovala mi fotku svojej malej dcérky a tvrdila že nie je ani ich rodina, ja som sa jej hrozne bála a samozrejme, ostatní si to všimli, sestričky tiež a povedali o tom lekárom. Možno sa aj ona sťažovala, už sa nepamätám. Doktor B. ma preložil naspäť na uzavreté oddelenie a rozhodol sa, že nasadí ECT, ľudovo povedané elektrošoky. Moji rodičia s tým vtedy súhlasili a mňa sa nikto nepýtal, vraj som nebola v stave rozhodovať. Tvrdil, že takto lieči aj svoju vlastnú sestru a pomáha jej to. Mala som dostať 12, ale po šiestom rodičia povedali „stačilo“. Dodnes, keď počujem o tejto téme alebo niečo podobné čítam (najmä ak sú tam ešte aj ilustračné foto) , je mi zle. Začnem sa potiť, prejde po mne zima a zatrasie sa mi žalúdok. Bola som takmer dieťa, ešte len 18-ročná baba, tenučká a slabučká, keď sa to stalo. Spomínam si, ako ma viedli do tej miestnosti a tam na mňa čumela kopa mladých medikov ako na pokusného králika. Bola som samozrejme omámená, uspali ma, takže to nebolelo a dlho som potom spala. Ale po prebudení - to neprajem nikomu. Ťažko sa to dá opísať... strašná bolesť hlavy a úplná amnézia, z ktorej vyplývali fóbie. Nevedela som, kto som a kde som a ani svoje potreby som neovládala - pardon, ale bolo to tak. Žiaľ, musím povedať, že sestričky sa nie vždy starali... no možno ani nestíhali, nechcem ich obviňovať. Mala som šťastie, že tam so mnou bola Katka (medzitým už aj ona bola na otvorenom a vrátila sa) a starala sa o mňa ako o vlastnú dcéru. Aj ma prezliekla a osprchovala keď bolo treba. Neskôr, keď mi už bolo lepšie, chodili sme spolu na prechádzky a aj keď už bola na otvorenom, prišla si pre mňa ako návšteva a išli sme do bufetu... Mnohí ľudia tvrdia, že im elektrošoky pomohli. Ja im to neberiem, možno že im naozaj pomohli dokonca viackrát. Neviem z akého dôvodu to so mnou dopadlo až tak zle, ale už nikdy nedovolím aby mi to robili. Nikdy!!! Znova sa vrátil ten stav, že som nespoznávala vlastnú matku. Amnézie boli čoraz horšie. Pamätám si, ako ma pani primárka znova a znova učila čítať a písať a počítať a rozpoznávať farby. Mama mi stále nosila fotky a nútila ma po nej opakovať, kto na nich je.
Dodnes nesiem následky. Isté veci si nepamätám, iba z rozprávania druhých, neviem sa sústrediť napr. neviem dočítať ani jednu knihu. IQ sa znížilo o dosť. VŠ sa nekonala a ani nebude. Ale to všetko je nič, najhoršie sú nočné mory o nemocnici, šokoch, remeňoch a sieťovej posteli a dezorientovanej dievčine ktorá hľadá lekárku a tá nikde... Radšej budem 6 mesiacov v nemocnici a znášať všetko čo sa tam znášať musí, ale toto už nie!
---------------------------

ospravedlňujem sa zato, že som sa opakovala, vlastne niečo z tohoto som už raz napísala v téme elektrošoky. Sorry, ak ste to čítali už druhýkrát :-(
psychojane
psychojane
Domáci člen
Domáci člen

Počet príspevkov : 46
Reputácia Reputácia : 12
Dátum registrácie : 07.09.2011
Bydlisko Bydlisko : juhozápad SR

Zdravotný stav
Diagnóza Diagnóza:
Súčasná medikácia Súčasná medikácia:

hug0
sorry0

Návrat hore Goto down

Návrat hore

- Similar topics

 
Povolenie tohoto fóra:
Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
Hore