pochybnosti o diagnoze

nuz, tak som googlil trosku, zrejme bude zla informovanost na mojej strane...ale mne to aj tak pride take, ze schizotyp je skor vlastnost ako psychozka...
ale ako spominas, Lapaj, ja som zacinal s diagnozou F21, o rok neskor uz F20...a tiez to citim tak, ze na lieky nereagujem...no ja mam napriklad v papieroch aj premorbidne schizoidnu osobnost...som si dlho myslel, ze hm, premorbidne, zrejme ma maju za adepta na samovraha, ale len nedavno, pred par mesiacmi, som zistil, ze to "premorbidne" by malo znacit nieco ako stalu vlastnost, vysvetlujem si to tak, ze to znamena, ze taky clovek trpi tym od detstva...co je vlastne aj moj pripad, takze by to sedelo...

Lapaj, neviem ako u nas, ale v Cechach pri poruchach osobnosti podavaju pacientom este vyssie davky antipsychotik ako pri samotnej psychoze, pravdepodobne preto, ze chorobne prejavy su trvalou sucastou povahy cloveka a teda su tazsie farmakologicky ovplyvnitelne. Aj tak si vsak myslim, ze pri cistych poruchach osobnosti je potrebna najma kvalitna psychoterapia. Ale postihnut rozdiel medzi plizivou schizofreniou s negativnymi priznakmi, schizotypovou poruchou a schizoidnou poruchou osobnosti je mimoriadne narocne a casto az uplne nemozne.

ja si zas myslim, ze pri poruchach osobnosti su predpisovane nizsie davky ako pri psychozach uz z toho dovodu, ze pri psychozach su zmeny v dopaminovom systeme vyraznejsie ako konkretne pri schizotypovej poruche.

Ja o svojej diagnoze pochybujem,kedže,ako som už uviedol v mojom príspevku v téme schizotypová porucha vačšinu príznakov ktoré by potvrdzovali že túto chorobu mám ani nemám.

svet je krásny myslím si, že som úplne zdravý a kašlem na konvencie typu- psychiatrická správa. viem, že som šialený, noa čo? aj tak ma nemajú kam zaradiť, som nevypočítateľný a bláznivý mal som a mám príznaky duševnej choroby, ale čo sú príznaky? jasné, mám odchýlku a prežívam často osobné peklo a iné halušky a musím brať lieky ale milujem život a problémy ma neodradia, som šťastný človek aj keď to bolí.

Som normalny? Ved mne predsa nic nie je. Len sa citim zle kvoli malickostiam, vidim pocity, zvuky a pod., ale vsetko je to len v mojej hlave, ziadne halucinacie. Nie je to ani take, ze by mi to vadilo. Mozem to "vypnut" ked chcem. Jedine co mi vadi, ze sa citim casto zle. Co je to vlastne schizotypova porucha? To, ked som citlivy, ked sa casto citim smutny, ked si rozumiem s maloktorymi ludmi? Kolko ludi je potom chorych? Kolki by sa mali liecit? Ja som lieky odmietol. Mal by som brat Zyprexu, ale nemyslim ze to potrebujem. Inak, moze ma psychiater nejakym sposobom donutit uzivat lieky, alebo dat sa hospitalizovat? Asi nie, len pre istotu sa pytam, lebo sa kvoli tomu aj bojim ist na dalsiu kontrolu. On si mysli, ze ja nevidim ze nie som normalny. Ved ja chapem, ze to aky som nie je normalne, ale.. Nie je to nenormalne az tak velmi. Keby sa radsej riesili konkretne veci, ako to, ze z malickosti a bezvyznamnych veci robim nieco velke. A nie hned ma zaradit do nejakej skupiny a nasadit mi lieky, ktore sa pacientom v tejto skupine davaju. Uz priblizne 5 rokov je mi je rovnako a zijem v podstate normalny zivot, akurat ze sa citim zle. Nic viac.

@4713N napísal:v podstate normalny zivot, akurat ze sa citim zle. Nic viac.

Ahoj 4713N,
zaujalo ma práve citované.

To ako chceš povedať, že keď má človek chrípku, tak je prospešnejšie nebrať lieky a nepriznať si, že je chorý? Alebo nebodaj, že ak si zlámeš končatinu, tak je výhodnejšie trpieť bez sádry ako sa odovzdať do rúk odborníkovi, ktorý ranu napraví a pár mesiacov vydržíš zafixovanie? Možno ty, keby si dostal napríklad syfilis, tak Ti je hambou ísť kožnému a radšej akceptuješ muky príznakov a postupnú totálnu degeneráciu, rozklad a smrť.

Ja Ti tvoj "vyspelý" názor neberiem. Napíšem Ti len toľko, že mnohé moje príznaky F-25.2 boli priam extázovo príjemné. A ja aj napriek tomu beriem denne lieky a som si vedomý závažnosti poruchy. Možno to bude do konca života. Ale nebyť liekov, pravdepodobne by som bol už pod hlinou, alebo kdesi v lesoch rozvláčený zverou.

Keď Ti je milšie trpieť, tak trp. Sú jednotlivci, ktorým je masochizmus pomerne blízky a veľmi príjemný. Ja to však nie som. Chcem žiť a to ako človek. Pripadám si vďaka pomoci odborníkov a pokroku ako normalizovaný jedinec, ktorý síce nemá momentálne prácu, ale verím, že sa aj to zmení.

Ahoj Tuto. Nemyslim si ze mam vyspele nazory. Ani ze mam urcite pravdu v tom co hovorim. Viem, ze nie som ako vacsina ludi, ze mam dajme tomu nejaku poruchu, ale nic mi nie je, len sa citim zle. Mne je vlastne jedno aka je diagnoza, nevadi mi byt chorym, vadi mi len, ze preco by som mal uzivat take tazke lieky? Pride mi to zbytocne.

ahoj 4713N

súhlasím s tebou ohľadom tých liekov - koľkokrát som prišiel k doktorke rozhodnutý, že ich brať prestanem, toľkokrát som odišiel so zvýšenou dávkou ako mi to príde teraz smiešne, ale... je to oničom. keď som začal mať problémy mojim cieľom bolo dosiahnuť, aby som bral lieky (v tej dobe iba antidepresíva) - ktoré však vôbec nezaberali a musel som byť (na vlastné rozhonutie) hospitalizovaný. a tam som už nemal na výber, každý deň mi pridávali nový liek, zvyšovali dávky až to došlo k tomu, že som spal 20 hod. denne a nedokázal som povedať jednu súvislú vetu. zle mi bolo naďalej aj po prepustení, kedy ma vybrala mama, lebo som bol pod hrozbou, že ma donútia dať si spraviť ECT. doma som ďalej bral 5 liekov ráno 5 večer, z toho dvoj kombináciu antidepresív, dvoj kombináciu antipsych. (tiež som bral tú debilnú Zyprexu, z ktorej som skoro dostal diabetes a pribral 20 kg) a anxiolytikum, ktoré bolo pri dávke 0,5mg 2x denne úplne neúčinné. mal som časté opakujúce sa silné extrapyramídové reakcie, vďaka ktorým som sa dostal do nemocnice aj druhý krát a tam konečne porobili poriadky s tými liekmi a konečne to začalo byť akože v norme. myslím si, že lieky sú úplne svinstvo, zatemňuju ti myseľ, menia metabolizmus, sú to hormóny, ktoré ovplyvňujú tvoje myslenie, osobnosť a navyše nie je dokázané, žeby vyliečili nejakú duševnú chorobu. zmierňovať príznaky F 25, ale aj ktorejkoľvek inej choroby sa dá rôznymi inými alternatívnymi spôsobmi, ktoré nie sú také škodlivé a dokonca niektoré majú aj dlhšie trvanie ako stabilizácia liekmi. spomeniem napr. meditáciu, či cvičenie jógy.

Mám 36 rokov. Mne diagnostikovali F25.0 v roku 2009. Bol som hospitalizovaný, navštevoval som 6 mesiacov stacionár. Myslím si, že mi nesprávne diagnostikovali ochorenie. Lieky, ktoré užívam mi spôsobili stav veľkej pasivity, vôbec o nič sa nesnažím a robím len nevyhnutné minimum. Psychiatričke som zdelil svoje pocity a tá ma len utvrdzovala v tom, že treba v liečbe pokračovať. Fungovať v takomto stave "zeleniny" ma už prestáva baviť, pretože kvalita života ide dole. Pod vplyvom liekov má môj mozog problém vytvárať logické väzby pri vyjadrovaní, mám spomalené reakcie, spomalené je aj "vylovovanie" vecí z pamäte. Od času mojej hospitalizácie v roku 2009 som nezamestnaný, a v duševnom stave, ktorý som popísal výššie sa mi nedarí nájsť si zamestnanie. Takže pravdepodobne ukončím liečbu.

Ahoj Brucho,
závisí aj od medikamentov, čo vlastne berieš. Napríklad Abilifi netlmí. Otázka je tu aj zmierenia sa s chorobou, F25 nie je žiadna ľahšia diagnóza. U Teba môže zahrať na "strunu" aj syndróm nezamestnanosti, ktorý sa tiež prejavuje pasivitou. Skús skôr doladiť lieky za pomoci odbornej. Ak vysadíš všetko je veľmi pravdepodobné, že budeš hospitalizovaný.

ďakujem Ti za reakciu. Ja beriem Zyprexu a Orfiril Long. Prehodnotím svoj úmysel o ukončení liečby.