Odlisnosti

Zalozil som tuto temu,lebo verim,ze sa tiez vyjadrite a nebudu to len moje nekonecne tirady...
Takze odlisnosti>>>
Uz dlhsie uvazujem o tom,co a ako vlastne zit...Postupom casu som prisiel k zaveru(mozno mylnemu??),ze nemam so ziadnym clovekom vlastne TO PODSTATNE spolocne,nikam nepatrim- nemam ziadne miesto,ktore by som mohol nazvat domovom(ci uz je to v LV alebo v PP)>v PP som bol izolovany domaci,v LV som izolovany cudzinec;nezijem s rodicmi a so strykom(s ktorym zijem momentalne) uz pomaly ale celkom isto nemam o com hovorit- zije nieco uplne odlisne ako ja,je raz taky stary ako ja,atd. Moja jedina sestra so mnou prestala asi pred 2 mesiacmi uplne komunikovat- vecne spory a hnusne vzajomne porovnavanie sa...Tieto veci su,samozrejme, vcelku bolestne,ale tu ich uvadzam ako fakty.

Ach,Boze,zase som stratil nit a neviem,co som tymto vlastne chcel...

Medzicasom sa pri mne objavil stryko a "rusi moje kruhy"...a zase prudka vymena nazorov...

Nepatrim ani do tohto bytu,nie je ani zcasti moj a hlavne: musim tu "tancovat ako stryko piska".Uz ma to nebavi,mat tak prostriedky- odstahujem sa,ziadna vlastna izba= nulove sukromie..."Co pises na tom internete?Co tam pozeras?"...(To je moja vec)

Ani tu,na fore,nie som presvedceny o tom,ze by som tu bol s niekym takpovediac na jednej vlne...Ani v Zaluzi,hoci som sa zucastnoval spolocnych aktivit, som v drvivej vacsine "nebol v obraze"- nazorovo a postojovo to tam bolo tak,ze som odmietal nasilu suhlasit nielen s kolegami ale aj s terapeutkou,dopadalo to tak,ze som bol v castej opozicii,co mi nijako nepomahalo...

Ani co sa tyka mojho duchovneho (ne)zivota,nie je to inak.Nie som ani veriaci ani neveriaci...

Urcite budete suhlasit,ze kazdy jeden zdravy/chory,uspesny/neuspesny clovek ma svoje prednosti ci uz ich vnima alebo nie.U mna to vidim tak,ze nie som v ziadnej oblasti dostatocne zbehly,nadany,atd.Nemam na com stavat,a to aj preto lebo z duse nenavidim priemernost,som extremista- "cierna/biela a nic medzi tym">>uznavam,toto je uplne zly a zhubny postoj,ale pre mna tak vlastny,ze je len velmi tazko ho vykorenit.
Mal by som sa vsemozne vyhybat mysleniu v rezii slov: nikdy,vzdy,atd.Je to velmi narocne a vacsinou nesplnitalne.

Ako to mate Vy??Ake su tie Vase odlisnosti??Nakolko si pripadate odlisni??Kam,podla Vas,patrite??

Este raz som si precital,co som vyssie popisal a vidim to,zial,tak,ze sa mi nepodarilo poriadne vyjadrit,co som chcel.Tak velmi jednoducho:Nie som ani taky ani onaky,ludia mi malokedy skutocne rozumeju,vacsinu casu som duchom niekde uplne inde ako ostatny(v nicote- mojimi slovami:akasi bdela koma)

Potesilo by ma,keby ste napisali aspon ano/nie,rozumieme/nerozumiemie ti,ale budem rad za akukolvek reakciu.

Howgh,hotovo!(?)Drzte sa!

Ahoj. Čítam, veru čítam. Asi to ani slovami tiež neviem vyjadriť. Ale preciťujem a čítam...

Ahoj Shadow

Je to také zvláštne, ale zaujala ma raz jedna definícia domova: Domov je tam, kde je človek najhorší. Kde sa človek správa najhoršie, teda grgá, prdí, mľaská, je voči spolubývajúcim veľmi úprimný, hádavý, často nepríjemne otvorený. Prejavuje svoje horšie ja. To je miesto, ktoré voláme domov, som doma. Všade inde sa človek akoby snaží o zapôsobenie, dáva si na tvár masku, sociálnu rolu. Pretvaruje sa, či už vo svojom záujme, v spoločenskom záujme, či záujme svojho zamestnávateľa, alebo tak. Tam "vonku" už ide o nivelizáciu, teda o to, aby sme boli komformní, jednakí, aby sme zapadli do akéhosi lepšieho obrazu kultúrnych ľudí, ktorí hrajú rôzne sociálne role podobne, ako herci v divadle. Toľko také malé filozofické okienko na tému, kde je náš domov a ako domov rozpoznáme. Ak sa opýtaš otázku "Kde mám domov" ešte raz v zmysle tejto definície, tak aj tak nemáš žiaden domov?

So strýkom, ktorý dobiedza a ruší súkromie, nerešpektuje Tvoj svet, je ťažké žiť. To verím. Keby sa dali nejak vytýčiť hranice v otvorenom dialógu. Otvorene si pohovoriť a dohodnúť sa, kde sú jeho hranice a kde začína Tvoje súkromie a Tvoje záujmy, ktoré on sledovať už nemá a do ktorých mu nie je nič. To by bolo výborné. Chce to dávku odhodlania, úprimnosti, ochoty z oboch strán. My sme si to doma tak trochu vysvetlili, napr. už nie je problém pre rodičov, aby mi pri vstupe do izby klopali. Sme si to ujasnili v otvorenom a pokojnom dialógu. Tiež sme si vysvetlili, že upratovanie a údržba trojizbového bytu bude v mojej réžii výmenou za to, že neplatím nájom. Tiež mamin počítač je mamin, ja tam nemám čo robiť, a ona nechodí do mojich počítačov. Vždy je jasne podelené, čo kúpim do spoločného a čo je iba moje, na ktoré oni nesiahnu, napr. označené potraviny. Otec má na drogériu svoju časť kúpeľne, ja svoju. A tak, proste dohoda v otvorenej diskusii, aby ľudia mohli spolu vychádzať a nemať výmeny názorov. Čo povieš, dalo by sa to nejak aj so strýkom, alebo z jeho strany nie je ochota?

Čo sa týka viery, ja Ťa, Shadow, za veriaceho považujem, len viem, že vnútorne niektoré aspekty viery necítiš emočne, neprežívaš ich citovo a niekedy ani rozumovo. Chceš mnohé uznávať, ale máš v rámci ochorenia emočné problémy, ktoré Ti rozbíjajú Tvoj záujem o duchovno a o správne nahliadanie náboženských skutočností. Ono to chce najprv urovnanie emočnej nestability a Tvojho perfekcionizmu, až následne sa dostaví prekvitanie duchovného života. Navyše máš strýka, ktorý je intenzívne veriaci, ak si dobre pamätám. A keďže on Ťa ako osoba odpudzuje, tak máš prirodzené zábrany aj pred otvorením sa duchovnu strýkovho typu.

Čo sa týka spomínaného perfekcionizmu, je to strašné prekliatie. Ja som kedysi bol tiež veľmi silný perfekcionista, ktorý videl svet čiernobielo a chcel buď úplnosť, alebo nič. Všetko alebo nič. Bielu alebo čiernu. Ver mi, že je oveľa lepšie priemernosť mať rád, než nemať. Lebo čo je to priemernosť? Priemernosť je, že zvládame prácu, školu, dobre vychádzame s ľuďmi, máme usporiadané vzťahy, myšlienky, pokoj v mysli, životné smerovanie, svoje koníčky a záujmy, prirodzených priateľov. To je priemerný človek. Nie je to predsa len krásne mať taký život? Osobne si myslím, že je. Preto som sa od istého bodu vo vývoji mojej poruchy odhodlal k tomu, že chcem byť ako ostatní. Teda normálny, priemerný. Skrátka zapadnúť medzi ostatných, nevytŕčať ani podpriemernosťou, ani báječnosťou. Chceme skrátka zdravo fungovať a žiť. A k tomu vedie len cesta cez búranie perfekcionizmu a búranie neznášania priemernosti. Pravdepodobne máš túžbu byť nadpriemerný. To súvisí aj s ochorením, psychózou, megalomanstvom. Ja som si o sebe veril, že som veľká osobnosť, ktorá má prenikavý intelekt, zatiaľ čo v reáli v porovnaní s druhými ľuďmi som bol podpriemerný, a tým som veľmi trpel. Moje sny o veľkoleposti nekopírovali realitu. Za pomoci liekov a psychologickej svojpomoci, psychohygieny som sa preto rozhodol z toho vycúvať. Zbaviť sa toho. Nechcieť byť nadpriemerný a skvelý. Ale normálny, fungujúci, psychicky kvázi-zdravý. Priateľu Shadow, je to lepšia voľba, odporúčam Ti to vrelo, aby si sa postupne či aj naraz vykašľal na niektoré svoje zásady, ktoré Ťa brzdia, zotročujú a zhoršujú kvalitu Tvojho myslenia a prežívania. Ty si predsa sám sebe svoj najbližší priateľ, preto si ako svoj kamarát potrebuješ budovať názory a zásady, ktoré Ťa budú naopak chrániť a vďaka ktorým budeš duševne prosperovať. Je to fakt vtedy veľmi fajn.

Držím Ti, Shadow, prsty! Myslíme na Teba. Maj sa pekne, kamarát.
M.

X,dakujem za to,ze si cital a ze si vobec prejavil zaujem...

Matej,tiez velka vdaka...Nechal som si to rozlezat v hlave,ale musim uplne otvorene a uprimne jednym dychom dodat,ze na prakticke zrealizovanie Tvojich zaverov,konk.co sa tyka prace na seba jednoducho nemam.Matej,ved mas tolko rokov ako ja a pozri sa na mna- vobec nic som nedokazal,ani len sebemensiu zmenu k lepsiemu,teda zmenu v zmysle toho,ze by bolo v mojich silach aspon odklonit dlhodoby nepriaznivy vyvin.Ja neviem ci je to slabost,totalna nezrelost,alebo tazko pasivny pristup,alebo co...ale ja to v sebe nemam- nedokazal som dolezite veci dotiahnut do konca ani ked som bol este zdravy...Ja skratka nic nevydrzim,som nestalejsi ako ktokolvek,koho som v zivote stretol...A zase rozmyslam v absolutnych slovach(nikdy,vzdy...)Doriti!

Stryko mal predsalen pravdu,ked povedal,ze som strateny clovek.Teraz mi to sedi hlavne v tom,ze sa mi zlieva sucasnost s buducnostou- kedze nevladzem nijako pracovat na lepsej buducnosti,nemoze byt ina ako sucasnost- ta je bud nijaka alebo nedobra.

Zajtra idem na planovanu kontrolu ku psychiatrovi a zase neviem,co mu vlastne povedat...A kto to ma vediet?Vy,co toto citate,urcite nie...
Rano mudrejsie vecera,idem spat...

Som v podstate v (zase) neriesitelnej situacii.Uz vidim len tu moznost,ze sa budem uporne usilovat za kazdu cenu vytesnovat "Odlisnosti",ale neverim,ze sa mi to podari...

Ahoj Shadow,
osobne si myslím, že na to všetko ideš príliš "zhurta". Zrazu sa meniť pre akési predstavy okolia (strýko, spoločnosť...) je extrémne ťažké. Väčšina zmien sa robí pomaly a za nimi sú poväčšine nejaké tie dlhodobé ciele. Skús si na chvíľu v kľude sadnúť a spíš si oporné body, kde by si mal byť trebárs za mesiac, rok, päť rokov. Práve toto Ti môže pomôcť pri dennom konaní hoci od dnes. Síce "máš" mesačný cieľ, ale denne ho nepozeraj, len rob malé krôčiky dopredu. Môžeš si vytvoriť harmonogram pre každý deň a do toho! Neznamená to zďaleka, že vynechávaš spontánne akcie, ale skôr, že si vyhradíš 2 až štyri hodinky na činnosti, ktoré smerujú k Tvojim cieľom. Neboj sa aj experimentovať a nájsť si vlastnú cestu... Keď sa však na túto cestu dáš, tak neodbočuj. Aj v horšie dni sa dá niečomu takémuto venovať aspoň chvíľka. 

Tak Ti držím palce a dúfam, že Ti moja rada bola aspoň trochu užitočná. Tuto