...odchod...

vzdy je nadej

síce som sa o to nikdy nepokúsil, ale stávalo sa mi, že pre mňa život nemal alebo strácal zmysel a na smrť som myslel ako na úľavu od toho všetkého.
Ale teraz som na tom úplne inak a snažím sa žiť ako to len ide.Smrť nie je riešením, sme tu preto aby sme žili a keď si pre nás sama príde, tak si príde
a my s tým potom už nič nespravíme.Treba dúfať, veriť, nestrácať nádej, všetko čo teraz nie je, môže byť kľudne zajtra alebo niekedy inokedy a keď to
príde tak zistíme, že sme šťastní a spokojní aj bez toho.

Povodne som to tu ani nechcela pisat,chcela som to zmazat,lenze..... Vracaju sa mi take zle myslienky, ktore neviem ovplyvnit.neviem ci chcem zomriet.....chcem len....
Po 9 mesiacoch zase volavam na linku dovery, a tak som uz s tym chcela skoncit,,9 mesiacov som tomu odolavala,nemala som ani ziadnu prilezitost tam volat,ziadny dovod,nepotrebovala som sa nikomu zdoverovat. Prisla skola, 3 tyzdne bolo super a znova nastal skrat. Chcem si ublizit, paci sa mi ta kontrola nad svojim telom. lekarka mi pocas prazdnin postupne vysadila 2 lieky, uz mam len dva druhy, co je velmi super.. Bola som u nej minuly tyzden, ale nepovedala som jej o mojich myslienkach,pretoze prisla za mnou len do miestnosti kde je sestricka, aj so sestrickou vychadzam dobre, ale nechcela som ich zase potrapit, ze sa zase nieco take vyskytlo.
Dnes som chcela lekarke-psychiatricke zavolat, lenze som na private s kamaratkou a stale sme spolu. ak jej poviem, ze si potrebujem zavolat,ona bude zvedava, stale mi pozera do pocitaca s kym si pisem a tak, co mi trosku vadi, ale nepisem nic zle, tak nemam co skryvat. Tak som svoje pocity chcela napisat aspon tu. Vela ludi to tu bude citat a budu sa zamyslat nad mojimi slovami, ze co to trepem za nezmysly, ale ja to tak citim. Rada by som na seba uputala pozornost tym ze si ublizim… Snivaju sa mi take sny ze ma znasilnuju,najprv placem,ale potom som rada ze trpim, alebo ze bezim naha po kosiciach, ako blazon, az na mna ludia zavolaju zachranku a policajtov a vtedy si niekto vsimne ze so mnou nie je nieco v poriadku…
Vcera som si trosku ublizila a je mi az do teraz zle, ale nemam vycitky,dosiahla som co som chcela, citila som sa taka silna, ze dokazem na sebou zvitazit. Mam doma vela liekov, lebo psychiatricka mi ich predpisala na dva mesiace, stale ich mam na ociach, a rozmyslam, ved si zoberiem len 10, a bude sa mi lepsie spat…
nebudu sa mi snivat take sny…
Na linke dovery posobi jedna velmi mila psychologicka, mam pocit ze ju poznam,ked som lezala na psychiatrii,,super sme si pokecali….som rada, ze je miesto kam sa mozem obratit.
Prosim neodcudzujte ma…..neviem co sa to so mnou deje….

Ahoj,
Ostalo mi 7 jaziev po tele, ešte cca z pred 15 rokov. Ostatné sa zahojili celkom fajne. Ovládať telo je hrozne ľahké... Ani nemusíte chcieť a iba sekundovou myšlienkou si viete privodiť záchvaty, deralizáciu ale aj opuchy, kašeľ, horúčky, bolesť... A lekári len čumia jak puk.
Oveľa ťažšie je ovládnuť svoj život. MajkaDz, ak nestojíš o život taký, aký ho máš - daruj ho niekomu. Rodine, priateľovi. Urob niekoho najšťastnejším na svete a budeš mať jeho absolútnu pozornosť možno aj navždy...

Kedysi som o SV vazne uvazovala. Najprv skok z panelaka, to som plakala cely cas, co som hladala nejaky vhodny dom na to, mala som vyhliadnute jedno sidlisko, kde su vysoke panelaky (moj sedemposchodovy nestacil), lenze nedalo sa dostat dnu, to som nedomyslela.. Trochu mi pomohol aj ten pohyb asi, tak som vymyslela, ze sa vratim do mesta a zavolam linku dovery. Zavolala som a potom som isla domov spat. Lenze bolo mi zle a nedalo sa mi zvladnut sa s niekym o tom porozpravat. Potom som o nejaky cas, ani nie mesiac kupila otravu na hlodavce. Neviem ako, moj plan na zjedenie velkeho mnozstva toho materialu, som nezrealizovala. Vyhodila som to(asi este v ten isty den). Dostala som totiz napad, ze ujdem z toho mesta k mojej povodnej rodine. (mala som 25, byvala inde). Potom uz to nikdy nebolo take vyhrotene,  a nedavno som si na to urobila novy nazor.
Myslim, ze take myslienky su formou uniku. Tak ako niekto unika, ze sa opije, alebo iny si vytvori fantazijny svet (napr. zije v spomienkach, ci v buducnosti).. Podla mna ale ani tento unik nie je uplny unik bez navratu (neda sa byt vecne opity ci snivajuci), a verim na nieco ako karmu, takze ak by som umrela predcasne, nevyriesene ulohy ma aj tak cakaju (dusu) v dalsom zivote. Teda teraz, ked v toto verim, moc sa mi umriet nechce.. ,hanbila by som sa za to, ze som nevyuzila tento zivot. Hovorim si denne vecer za co som bola v ten den vdacna (teorie hovoria rozne verzie, ja mam zjednodusenu), uprimne vdacna,minimalne 1 vec najdem, a pomaha mi to.

Ja som kedysi v čase ťažších fáz depresie pojedol kopec liekov. Veľmi som plakal, lebo som v zmysle svojho presvedčenia očakával peklo, no celkovo som sa rozhodol podvoliť a priznať si prehru v živote. Pojedol som kopec liekov, ale tie mali len taký účinok, že som bol trochu "pripitý" a strašne sa mi chcelo spať. Vyspal som sa a ráno som bol stále tu. Plakať som už neplakal, iba som pokračoval v úbohej existencii bezbrehej mizérie.

Ani neviem, kedy to už bolo, niekedy v dobe temna, asi v r. 2007 alebo tak nejak, plus mínus dva roky. To obdobie mi ubehlo veľmi rýchlo, lebo som ho len prečetoval a vyvyplakával...

Joj, môj prvý lekár, to bol človek. Ten si občas odo mňa vypočul všeličo (neraz som mu aj pod vplyvom svojich nálad vynadal) a vždy bol trpezlivý, počúval, nechal ma rozprávať aj 15 minút, vždy si zapálil cigaretu a meditoval nad mojimi príznakmi. To bol psychiater so skutočným záujmom o pacienta. Boh buď milostivý jeho duši... zomrel pred rokmi na nádor na mozgu.

Samovražda nie je dobrá. Nie je to riešenie. Spôsobí oveľa viac zla, než podľa trpiaceho pacienta má vyriešiť. Ale sú to veru zapeklité situácie a ťažké stavy, ktoré človeka privádzajú k úvaham o nej. Nemôžem teda príliš mudrovať a radšej pokorne sklopím zrak...   

Nemám suicidálne myšlienky v pravom zmysle slova. Ale veľmi túžim, aby ma Boh odexistoval. Nie hneď, ale tak že by tento akt metafyzického i fyzického zničenia, anihilovania dal aspoň 10 minút vopred vedieť a ja by som sa trochu rozlúčil a poplakal si, aká to bola márnosť všetko.

...

Je ťažké byť nútený do existencie

Matej Skalík napísal:Nemám suicidálne myšlienky v pravom zmysle slova. Ale veľmi túžim, aby ma Boh odexistoval. Nie hneď, ale tak že by tento akt metafyzického i fyzického zničenia, anihilovania dal aspoň 10 minút vopred vedieť a ja by som sa trochu rozlúčil a poplakal si, aká to bola márnosť všetko.

...

Je ťažké byť nútený do existencie

Beriem späť.

.

ercinka napísal:Jedna kamarátka, psychiatička, mi raz povedala, že samovrahovia sú sebecký, lebo myslia len na svoje dobre a neberú v úvahu to, čo bude potom s jeho blízkymi... čo si o tom myslíš? Tvoj názor by ma skutočne zaujímal.

Voľakedy predtým som napísal, že vlastne samovražda spôsobí oveľa viac zla, než podľa trpiaceho pacienta má vyriešiť. Tento môj postoj sa vzťahuje aj na to, čo povedala Tvoja kamarátka. Nielenže podľa môjho pochopu pacient si môže privodiť ešte väčšie utrpenie (po smrti, čo je ale už vec viery, takže niekto iný môže mať pokojne na to úplne iný názor, ktorý samozrejme akceptujem v plnom rozsahu). Ale spôsobí utrpenie aj svojím blízkym, napr. im navodí pocity viny, zlyhania, hanby. Alebo aj zármutok zo straty, alebo v prípade živiteľa či ekonomicky dôležitého člena rodiny dokonca spôsobí aj existenčné a existenciálne problémy. To je všetko zlo, ktorému sa musíme vyhnúť, lenže tie stavy, ktoré má ten samovrah, sú patologické a často si tento pacient rozsah svojho skutku neuvedomuje.

Z toho dôvodu osobne nemám vôľu samovraha-psychiatrického pacienta súdiť a jeho samovraždu by som bral zakaždým vlastne ako tragédiu, v ktorej zohrávala najväčšiu úlohu ani nie tak jeho akási sebeckosť, ale naozaj skôr tá jeho choroba, utrpenie, psychická bolesť, autoakuzačné bludné ladenie, depresia obrátená dovnútra do nenávisti alebo neľúbosti samého seba.

Preto, keď je v správach, že sa nejaký samovrah zabil, pričom spomenú, že mal psychické problémy, depresie alebo priamo nejakú psychickú chorobu, nechcem si vtedy dovoliť ho súdiť ani trošku, ani ho obviňovať zo sebeckosti. Skôr si tíško uctiť jeho pamiatku, vidieť to ako tragédiu, za ktorú primárne môže ochorenie, a nie samotný aktér.

"Když jsem tam tak seděl a popíjel, uvažoval jsem o sebevraždě, ale cítil jsem podivnou lásku ke svému tělu, ke svému životu. Jakkoli zjizvené bylo to tělo i ten život, byly moje." (Charles Bukowski)



Pekné :-)

obcas nad tym rozmyslam a myslim, ze tak raz skonci moj zivot, ked uz nebudem vladat a chciet.