Chceme byť "zdraví"?

Tak tu novoročne rozmýšľam a snažím sa prísť na to, čo ma ešte brzdí... Vyše dva roky som bez liekov, mám prácu, mám vlastný domov, mám Kocúra, mám záľuby a pár kamošov. No a napriek tomu som tu, myslím na to, ako ma moja choroba ohrozuje a na čo všetko si mám dávať pozor a čo všetko by som mala zo života vyškrtnúť... A tak ma napadlo, či vôbec chcem byť úplne zdravá. Ono tá choroba poskytuje nejaký nádych nebezpečensva, mystiky ale hlavne je to dobré alibi:

- nemôžem pracovať v zahraničí, lebo som chorá,
- nemôžem vykonávať dobre platenú prácu, lebo tá je vždy náročná a ja som chorá,
- nemôžem sa odsťahovať,
- nemôžem si nájsť vzťah,
- nemôžem pracovať nadčasy, 
- nemôžem byť v klube,
- nemôžem byť v žiadnej náboženskej komunite,
- nemôžem na seba brať zodpovednosť za dôležité rozhodnutia, 
- nemôžem mať deti,
- nemôžem sa vydať, 
- nemôžem ... žiť, lebo som chorá....

Ale jak tak na to kukám, tak sakramentskú väčšinu už mám za sebou. Takže nemôžem alebo nechcem? Nechcem,  lebo som zbabelá žiť ako zdravá a prevziať za to zodpovednosť? Že moje chyby nie sú príznakom choroby, ale len obyčajná nekonečná ľudská kreposť? 

Kopnite ma niekto do prdele, som hlúpa

Takže suma sumáru - mám tohtoročné novoročné predsavzatie č. 1:
Tento rok vyzdraviem. Bez ohľadu na to, ako hlúpo budem vyzerať 

Drzim palce. Ja som uz par "nemozem" z toho zoznamu tiez "prelomil". Pridal som si dalsie predsavzatie - vid sukromne forum...

som sa zamýšľala nad tým, čo si napísala. A vlastne som prišla na to, že niekedy samú seba zhovaďujem a vyhováram sa na moju diagnózu, prečo je všetko zle, ako je to ťažké, ako chvíľkami nevládzem a dokonca sa aj obhajujem... a vlastne objektívne neviem posúdiť, či to je objektívne alebo nie...no to sa nedá ani čítať a teda neviem či pochopiť. Niekedy mi vadí, že som chorá, inokedy sa sama pred sebou obhajuje, že veď som chorá. Nedokážem sa ovládať, ani svoje emócie, svoje stavy mánie a depresie. A chcem byť zdravá, len asi som už rezignovala, prijala to všetko tak, ako to je... a to nie je správne.
Neviem, či tento rok vyzdraviem, ale viem, že tento rok budem v mojom prípade URČITE stabilizovaná, aj keď na liekoch, lebo s týmto zápasím už takmer rok. A nevedia, čo so mnou už robiť...

Ja mám tiež nejaký ten zoznam "nemôžem". Napr.

• bol som pozvaný ísť študovať do zahraničia, lenže "nemôžem, lebo mi pravidelne pichajú injekciu a v zahraničí nemám zdravotné poistenie"
  
• nemôžem mať vzťah, lebo som chorý a necítim sa dosť zrelo na veci okolo vzťahu.
  
• nemôžem vysadzovať lieky, lebo ich potrebujem na to, aby som sa cítil dobre, resp. lepšie...
  
• nemôžem častejšie sociálne interagovať (chodiť na návštevy, zábavy, stretká mladých), lebo som sociálne úzkostlivý a sú mi tieto sociálne interakcie nepríjemné
  
• nemôžem sa odsťahovať od rodičov, lebo by som spáchal sociálnu a ekonomickú samovraždu a neprospela by tá samota môjmu duševnému stavu...
  
• atď...
  

Pred nejakými dvoma, troma rokmi som tých "nemôžem" mal omnoho viac. Vzťahovali sa dokonca na veľmi bežné veci, ktoré mnohí duševne chorí zvládajú vlastne v poriadku (viď xkrchnava, filipku a pod.).

Vnímam v tejto veci u seba šťastný pokrok, že mám teraz tých "nemôžem" v podstate dosť málo a sú často previazané ani nie tak s duševným obmedzením, ale skôr na iné aspekty (pravidelná injekcia čiže pripútanosť k Slovensku, alebo sociálna a ekonomická zásadná nevýhodnosť žitia kdesi sám, keď nemám normálnu mzdu). Ale napr. vo veci sociálnych interakcií a vo veci vzťahu s opačným pohlavím by som videl priestor pre "vyzdravovanie". Niektoré pokroky už zaznamenané boli, napr. návštevám sa už absolútne vôbec nevyhýbam, som komunikatívny aj na ulici, keď niekoho stretnem, nebojím sa stretnúť nikoho. Ale na návštevy k druhým príbuzným som ešte zatiaľ sa neodhodlal. To by mohla byť úloha pre rok 2015 (začať s návštevou brata by bolo ideálne). Opačné pohlavie - tam mám ešte strachy a nezrelosť dosť jasnú... som citlivý na svoje intímno a tiež sa bojím odmietnutia, čo je strach, ktorý je však asi aj dosť hlúpy a škodlivý, si myslím. Nikam extra nechodím, som trochu introvertný v reáli, hoci na fóre to tak nevyzerá. Takže mi príde neprirodzené byť v postavení lovca, ktorý k žene pristupuje iniciatívne. Toto je vec, v ktorej vyzdravovanie vidím v roku 2015 trochu skepticky. Možno aj preto, lebo nevidím nejaké extra výhody vzťahu, skôr mi to príde zaťažujúce. Som asi samorost, ktorý sa cíti úplný a nevnímam, že by mi nejaká polovička chýbala... skôr mám pocit, že obe polovičky mám sám v sebe na svojom mieste.

Celkovo si prídem zdravý pomerne dosť. Len mávam problémy s náladami, ktoré sú objektívnym problémom a nie je také ľahké ich ovplyvňovať zvolením správneho postoja. Niekedy sa mi to darí viac, niekedy menej. Bojujem.

Každopádne, pripájam sa k ester. Aj ja si dávam predsavzatie, že v tomto roku budem určite stabilizovaný. A pokojný, a že to bude lepší rok, než 2014. Možno nie čo do finančného príjmu, ale určite čo do iných oblastí života. Rok 2014 bol totiž u mňa čo do psychiky rozhodený, komplikovaný, nervózny. Teraz to bude inakšie. Vitajte do svetlých zajtrajškov!

Kwecko, je uzasne, ze co vsetko si zmenila na "mozem", a ze mas vlastny domov, kamosov, priatela, pracu a pestujes zaluby. Uzdravenie mas takmer dokoncene.
Snad raz aj ja, no este si musim prejst jednou alebo par fazami ochorenia, postupnost musi byt, ako to vidim.

A ako to mas so Socialnou? Zrusila si si vyplatu invalidneho dochodku (ak u Teba bol),prip. znizili Ti percenta? To je tiez jedno "nemozem", ked cloveku diagnostikovali nieco, na co sa dava invalidita - zvladat to financne bez socialneho prispevku.

Jasné, že chceme byť zdraví, ale choroby zmáhajú ľudí preto, lebo ich biochemické a genetické príčiny nie sú len o našom rozhodnutí byť zdravý či nebyť. Jedna vec je mať pošramotenú psychiku z nejakých tráum, kde svojpomoc a psychoterapia dokážu robiť aj zázraky. A druhá vec je, keď niekto halucinuje myšlienky, dakto sa mu vtiera do mysle, má pocit zverejnenia mysle a tiež keď sa pohybuje na vlnách nálady, kde raz sa cíti opitý šťastím vyslovene, a druhý raz sa cíti bez príčiny nesmierne vyprahnuto a zmorene, akoby bol superspln. A to všetko v priebehu sotva 40 hodín, opakovane. Nie všetko je o našom rozhodnutí byť zdravý!

No,u mna je to tak,ze rozhodne chcem byt zdravy,ALE!:Kedze zdravy nie som,tak chcem byt co najviac chory.Vysvetlim:Suvisi to s mojim "socialnym statusom"-v ociach verejnosti sme budto zdravi alebo chori,nic medzi tym neexistuje...aspon pre mna...Priklad:Uznali ma invalidnym na 55 %,teda nie som ani celkom zdravy ani celkom chory.Citim to ako velku krivdu,lebo ako som zistil v poslednych troch mesiacoch,tak dokazem alebo skor nedokazem pracovat tak ako zdravi jedinci,resp. nevydrzim pracovat velmi dlho a HLAVNE,ked pride bezna zataz,tak sa postupne "zlozim"-tak ako teraz...
Tolko moj nazor.Som si vedomy,ze mnohych z Vas asi poburi,ale tak to vidim ja...
P.S.Psychiater mi vcera navrhol,aby som ziadal o zvysenie ID aspon o 20 bodov(teda na 75 %),ked sa v praci budem trapit ako doteraz,nebudem vahat...

Priznám sa, že mňa Tvoje problémy vôbec nepoburujú a to hlavne preto, že mám podobný problém ako Ty. Vystriedal som krátkodobo viaceré povolania, ale reálne je to tak, že dlhodobo nezvládam takúto prácu, najmä osmičky a dvanástky. Znesiem prácu na doma, a možno polovičný úväzok niekde, kde to je nenáročné. Plne chápem, ak budeš poberať celý invalidný. Mne sa to nepodarilo napriek posudku od MUDr., čím som Ťa asi nepotešil. Každopádne sa nevzdávaj svojch cieľov či už ID-celý, alebo práca. Skúšaj, možno Ti nakoniec niečo "sadne".

Shadow,

skus to prehodnotenie ID, ale podla mna az po dlhsej PN-ke. Ja som sa viackrát v práci zosypala tak ze to skoncilo hospitalizáciou a dlhsími Pn-kami a "plný" ID som dostala hned. Odkedy nepracujem cítim sa ako zdravá, obtiaze pociťujem len v malej miere, no pracovať by som mohla max. tak ako Tuto vraví, buď z domu alebo na pol uväzku s malou záťažou. Hocijaká blbosť, väcsia záťaž ci rozrusenie mi narusuje spánok a pár nocí bez spánku stací na to, aby sa objavili bludy. Nehovoriac o nekonecnej únave, ktorá po väcsej záťaži prichádza.

Shadow napísal:No,u mna je to tak,ze rozhodne chcem byt zdravy,ALE!:Kedze zdravy nie som,tak chcem byt co najviac chory.

Veľmi dobre Ťa chápem, Shadow, myslím. Ja tiež som taký, resp. neviem či sa o to usilujem aj teraz, ale voľakedy som sa o to rozhodne usiloval. Totiž nezvládal som nič, ani školu, ani život, ani spoločnosť, žiadnu sociálnu rolu. Lenže v očiach rodiny, otca, bratov, spolužiactva atď, som bol vlastne len depresívny, alebo len precitlivelý. Vlastne som bol obvinený, že keby som chcel, tak by som veci zvládal. A že je to vlastne moja chyba a moja vada na povahe a charaktere, tiež že zlyhala výchova, lebo boli ku mne rodičia mäkkí. A tak ďalej.

Preto, aj keď som išiel prvýkrát na psychiatrické vyšetrenie, chcel som, aby moja depresia vyzerala čo najvážnejšie, aby som bol uznaný, že mám skutočný problém, ktorý nevyviera z mojej vlastnej neschopnosti a chyby. Premršťoval som umelo niektoré príznaky depresie, ktoré som si načítal. O psychóze som nemal poňatia, ale keď lekár začal s vážnou tvárou hovoriť o schizofrénii, tak som sa strašne tešil, usmieval, ba som sa smial! "Jéé, ja som vyhral, ja mám vážnu diagnózu, to je super!" tak nejak som zmýšľal. "A teraz ukážem všetkým a pochopia všetci, že si za to nemôžem sám, ale že je to skutočná choroba!"

Ty chceš tiež také uznanie, hoci z iného dôvodu. Ty to chceš zrejme hlavne kvôli tomu, aby si bol uznaný plne za invalidného, a teda aby spoločnosť vôkol Teba uznala, že nie si na tom dobre a nevládzeš takto ďalej. V istom zmysle je to podobné s mojimi úmyslami. Túžiš po pochopení, prijatí, uznaní a akceptácii, možno súcite. To je v poriadku, si myslím, a pridávam sa smelo k tým, ktorí to chápu.

Takže, Shadow, ani mňa Tvoj postoj nepoburuje. A tiež vrúcne podporujem Tvoj ID a zvýšenie.
Drž sa!
Matej