Novinky na schizo.sk

Ahoj @Matej,

Áno, iste sú problémy súčasťou života. Stav bez nich nie je možný podľa môjho názoru. A preto v záujme zachovania si dobrého pocitu je potrebné takto zmyslat. 

Momentálne mi to dalo tému na zamyslenie, že existuje veľké množstvo ľudí, ktorí sú šťastní bez toho, aby to nejakým spôsobom riešili. Je jasné, že aj oni majú problémy, ale akoby si ich nepripúšťajú, alebo vedia byť aj s problémami šťastní. Potom druhá skupina ľudí, kam sa možno môžem rátať aj ja alebo ty, je ta, ze musime, neviem to presne nazvať, skúsim takto, vyhľadávať šťastie. Jednoducho všelijakými praktikami alebo skôr rôznym nastavením spôsobu myslenia si to šťastie pritiahnuť na našu stranu.

Je to pomerne zaujímavé, prečo je to tak. Niekto má proste šťastie a je šťastný. A niekto, žiaľ, ho asi nemá a je celý život utrapeny. Nerád by som sa staval do kategórie urapeneho, lebo to momentálne nie som. Ale na druhej strane ani nie obrovsky šťastný. Je to sčasti tým, že sa snažím potláčať takého rozmarne správanie a jednoducho viesť, usmerňovať svoj život.

Ešte by som sa krátko vrátil k problémom. Je to dobrá vec, lebo nepochybne ich človek musí riešiť, a tým sa zlepšuje. To je veľmi dôležité. Každá prekonaná prekážka je dobrou skúsenosťou. Aj baktéria ma problémy, chce sa rozmnožovať, žiť v našom organizme a my uzivame antibiotika. To je pre ňu veľký problém. Musí ho riešiť rezistenciou. Bud sa zmení, alebo hynie. Ona sa rozhodne zmeniť, tým má šancu na prežitie. 

Riešenie problémov, nepohody je základom evolúcie. Teda aby sme sa niekam posúvali, potrebujeme mať problémy a cítiť nepohodu. A je to veľmi pozitívne, lebo vieme, že naša prítomnosť mala aspoň taký zmysel, že sme zanechali líniu, ktorá môže byť lepšia od nás. Ach, samozrejme, za predpokladu, že plánujeme deti. Co v mojom prípade nie je celkom tak.

Pozdravujem a prajem pekný víkend.

PS: Napísal si pekný článok.

Ahojte.

Po vyše polroku som spráskal kúsok nového článku na svoj blog:

• https://schizo.sk/chcem-prilis-vela
  

Matej,

Do určitej miery sa stotožňujem. Lež len do určitej. Je zrejmé, že nemôžeš mať očakávania niečoho, o čom je jasne, ze to za žiadnych okolností nemôžeš dosiahnuť. Na druhej strane je ale. Ale spočíva v tom, že niečo dosiahnuť chcieť treba. Asi nemožno tou vetou všetko zahnať. Potom to zničí úplne každú snahu.

Čiže, aby som to zhrnul, je treba nájsť nejakú rovnováhu. A ta celkom iste závisí pri každom individuálne. 

Tak prajem, Matej, aby ti to prinasalo dlhodobo dobrý pocit.

Pozdravujem. J.

Ahojte.

Opäť po niekoľkých mesiacoch som pridal kúsoček nového blogového článku:

• https://schizo.sk/prijatie-dusevnych-limitov
  

Tak @Matej, ďakujem pekne za blogový článok. Rád som si ho prečítal. Myslím, že v zásade rozumiem, čo si chcel vyjadriť. Poznamenal by som na úvod, že slovo vada, vadný je nespisovné, hoci sa s ním často v slovenčine môžeme stretnúť. Ide o bohemizmus.

Čo sa týka spomínaných limitov, podľa môjho názoru nie je správne, a stále to konzistentne tvrdím, uprieť sa na to, že mám diagnózu začínajúcu na písmeno F a ďalej sa nesnažím na sebe pracovať, pričom diagnózou sa ospravedlňuje v podstate všetko.

Prečo môžem toto tvrdiť? Je rozdiel medzi fyzickými ochoreniami, kde je jasný biochemický, biologický, genetický, fyzikálny faktor, a psychickými ochoreniami. Duševné ochorenia sú výrazným odklonom od správania a vnímania zdravého. Čiže je to len nejaké subjektívne referenčné kritérium, ktoré nemožno stotožniť s objektívnym poškodením mozgu. Isteže, sú aj genetické či biologické faktory, ktoré sa podieľajú na ich vzniku, ale stále sa neriadime pri diagnostike nimi, iba subjektívnym prežívaním. Práve to prežívanie možno ovplyvniť, môžem sa o to poskúsiť sám alebo s pomocou priateľov, rodiny, psychológov. 

Ďalším argumentom je nepochybne nemožnosť kvantifikovania limitov. Pri fyzických chorobách, vieme predvídať, čo nebude vedieť človek s ochorením robiť, vážna invalitida človeka nesmierne obmedzuje. Príklady nemusím hovoriť, viete si ich predstaviť. Ako sa kvantifikuje neschopnosť kreativity, produktivity pri duševných poruchách? Vie niekto povedať, čoho nebudem schopný? Čoho bude schopný zdravý? Alebo naopak viem niečo, čo druhí zdraví nevedia? Nepochybne.

Každý má predsa isté osobnostné limity. Moja kolegyňa je typom osobnosti, ktorá je predurčená viesť kolektív, jednoducho má dobré organizačné schopnosti, vie ľudí stmeliť a nakloniť ich na vlastnú stranu. Ja tieto vlastnosti nemám, preto nikdy nebudem vo vedúcej pozícii. Je to môj limit, som s ním uzrozumený, ale nepripujusem to diagnóze, zároveň nevylučujem, že na tom budem pracovať a časom sa to zmení. Na druhej strane v porovnaní s kolegyňou som rozvážny, mierny, analyzujúci, môžem byť jej asistent, to sú zasa moje výhody, ktoré však absentujú pri kolegyni. 

Každý človek vie niečo iné, ľudia sa vzájomne dopĺňajú a tak je to prirodzené. Nemusím ihneď každú snahu o zlepšenie zahodiť diagnózou. Treba hľadať spôsoby, ako sa zlepšiť. Snaha byť produktívnejším je to, čo človeku dá dobrý pocit. Nemusia to byť merateľné výsledky, veď predsa ani ostatné okolnosti, na ktoré nemáme dosah, nám nemusia byť naklonené. Ale snaha... tá sa cení.

@kimi2028, mne sa javí tvoj postoj príliš fatalisticky. Na určité veci nemáme dosah, s nimi je potrebné sa zmieriť. Na niektoré áno, hlavne tie, ktoré sa týkajú nášho života. Tam treba byť aktívny a činný, usilovať sa o zmenu, pokiaľ je v niečom nespokojný a spokojný je človek zriedkakedy. Bol nám daný život, nie predurčenie osudom, preto je len na nás, ako si ho v rámci možností zariadime.