Niekedy tieto myšlienky majú aj svoj dôvod

Napadlo niekomu, že tieto myšlienky môžu mať u nás aj svoj dôvod? Napríklad ten, že nám hovoria, že sme chorí.

mňa napríklad vždy sprevádzajú nejaké myšlienky, hlavne pri depkách....ale nie že som chorá.....

Ja na to, že aj tak je chorá doba, tak sme tu asi aj správne.

Áno, táto doba je sama o sebe chorá...ale tie vtieravé myšlienky by nemuseli byť....

ťažko sa zbaviť myšlienok, tých nepríjemných, ktoré sú rovnako prirodzené ako tie príjemné. násilne ich potlačovať nemá zmysel. prichádzajú a odchádzajú, vracajú sa a opakujú, alebo úplne zmiznú. myšlienky by sme mali brať také aké sú.

Otázka sa aj naskýta, že či sú to naše myšlienky, ale, ja viem, že sú. Sú naše vlastníctvo, podobne ako realita, ktorú prežívame naokolo. Ťažko nad tým polemizovať, lebo tieto veci nie sú pre duševne chorého úplne jednoznačné a jasné, ale mám dojem, že aj napriek ťažkostiam sú možnosti, ako všetko ukorigovať tak, aby bolo OK.

Viem, že každý to tu má trochu o čomsi inom, ale silne verím, že pokrok v liečbe postupne, ale aj rýchlo, naše "nepríjemnosti" minimálne zmiernia. Veď je vek vedy a informácii, a tak dúfam, že to aj vydrží správnym smerom, teda v prospech človeka.

Zatiaľ želám pekný predvianočný čas všetkým, lebo nikto nevie ako, kedy a čo, a tak treba pozerať v mojom obľúbenom, teda: "Nie, čo oni-ty-vy, ale čo ja".

napr. ale suicidálne myšlienky, konkrétne, zdravý človek nezvykne mať, dokonca sa pričasto myšlienkami na smrť ani nezaoberá. u duševne chorého je to iné. myšlienky na samovraždu sa stávajú základom jeho uvažovania. ako východiskový bod sa zdá byť smrť. je veľmi ťažké v takom stave také myšlienky potlačiť, ba je to nemožné. myšlienky sa môžu odohrávať v závislosti od vnútorného rozpoloženia, či celkovej orientácie na istý predmet.

Vidím, že ste ma tu všetci asi zle pochopili a aj som sa zle vvjadrila. Myslela som to tak, že myslíme na samovraždu preto(teda hovorím len za seba, nemôžem hovoriť za každého), lebo ľudía nám hovoria, že sme chorí. Čiže má to niekedy svoj dôvod a nemyslíme na ňu len tak pre nič za nič.

Ginny Lee napísal: Čiže má to niekedy svoj dôvod a nemyslíme na ňu len tak pre nič za nič.

Ahoj Ginny L.,
zamysli sa nad touto vetou, čo si napísala, čím si si aj odpovedala, presnejšie "niekedy". K tomu doplním, že fungujeme nielen vedome, ale aj nevedome (nadvedome a podvedome).

Keď si to tak zoberiem myšlienky na smrť sú v ťažkých chvíľach v živote normálne. Teraz keď mám depresiu sú pomerne časté. Ťažko sa ich zbaviť a sú so mnou. Bojím sa, že sa dostanem do štádia, keď už ani... Smrti ako takej sa nebojím vôbec. Bojím sa bolesti aj fyzickej aj duševnej.

Aj ja mávam také myšlienky....že radšej by som sa vyparila z tohto sveta....že som nepotrebná, na obtiaž svojmu okoliu ale mám strach a neviem pred čím? bolesťou, pomynutím...neviem, som z toho zmätená....

Človek tak akosi vnútri vlastne chce žiť. Aj trpiaci človek chce žiť, len akurát by sa chcel zbaviť svojho trápenia. Možno aj Ty, Letra, či ďalší, máme také myšlienky, ale v skutočnosti by sme len chceli, aby bol život fér a aby sme nemali toľko utrpenia a dostali šancu kvalitne žiť. O to väčší hrdinovia my všetci sme, ak sa držíme pri živote aj napriek duševnej či inej bolesti. Pravda, keď nás to bolí, tak vtedy nemyslíme na hrdinstvo, ale v občasných zábleskoch svetla a krajšej chvíle si smieme uvedomiť, akí vlastne cenní sme a ako vieme svedčiť svetu o tom, čo všetko sa dá vydržať a kam až vieme posunúť hranice možností chorobou limitovaného človeka. A súčasťou tohto svedectva sú zaiste aj rozsiahle možnosti ukázať povrchnému ľudstvu pomocou poézie, umenia, spisovateľskej aktivity či inej tvorivej činnosti alebo aj v rovine dobrých medziľudských vzťahov, akú veľkú cenu odhaľujeme v takej hodnote, akou je zdravie. Obzvlášť psychické zdravie a prítomnosť svetlých chvíl a prijateľnejších fáz. My si túto hodnotu totiž viac uvedomujeme a prirodzene si ju aj viac vážime. To nech nám je výzvou o úpenlivejšie hľadanie zmysluplnosti našich dní. Aj naše životy totiž majú právo na zmysel a aj z nich vieme urobiť vlastné hodnotné dielo, do ktorého vložíme s láskou a s prirodzenou túžbou po sebauplatnení celú svoju osobnosť.

Možno sú to len reči. To vlastne záleží od nás, či to vezmeme ako "reči" alebo sa budeme usilovať hľadať zmysel aj tam, kde by niekto iný zmysel nevidel. Myšlienky na smrť sú v našich ochoreniach časté, ale určite nesmú mať posledné slovo. Treba si ich asi nechať prejsť cez hlavu s tým, že človek nebude robiť závery podľa nich. Ako som to už naznačil inde, v depresii nevidíme veci realisticky. Všetko je oveľa viacej náročnejšie, neznesiteľnejšie, ťažšie a nemohúcnejšie než inokedy. Preto ráno je múdrejšie večera, resp. závery ohľadom nášho života sa pokúsime robiť až v lepšej chvíli.

Všetko tu na planéte bojuje s ničotou a chaosom. Všetko zápasí o svoj život alebo o svoje bytie. Nič sa nechce prepadnúť do prázdnoty, nič nechce ustúpiť chaosu. Preto i my sa pridajme k takémuto zápasu, život máme len jeden.

(prepáčte mi tie prvky kázania v mojom preslove, nevedel som svoje myšlienky vyjadriť inak, ospravedlňujem sa)

Matej