Kauza ODVRHNUTIE

Ohľadom veci odvrhnutia známymi ľuďmi mám žiaľ nemalé skúsenosti. Vďaka nepochopeniu, médiami nechvalne prezentované "fakty" a dokonca aj prezentovaních diplomovaných akožepsychológov a akožepsychiatrov sa duševne chorý dostáva do veľmi zlého svetla.

Keď sa na to pozriem mojimi očami vo viacerých etapách svojho života som sa stretol s ľuďmi, ktorý ma mali radi a po zistení, že mám duševné problémy sa mi neskôr vyhýbali a niektorí ani nezdravili.

Ako príklad mi môže slúžiť hneď po prepuknutí ochorenia chladný prístup kolektívu triedy. Bolo tam pár jednotlivcov, ktorí ma akceptovali a vzťah s nimi sa aj počas individuálneho štúdia nemenil, ale bolo dosť aj takých, ktorí mi dali pocítiť, že som im nie rovnocenný, alebo až menejcenný. Taktiež v športovom klube mi dali spolušportovci najavo, že už nepatrím medzi nich ako predtým.

Taktiež som mal dlhoročného kamaráta, ktorý zažil so mnou kúštik choroby a nemeškal ani chvíľu a až po rokoch ma odvtedy pozdravil.

Mal som tiež pár rokov kamarátku, trávili sme spolu veľa času. Po zistení o tom, že som duševne chorý sa mi výrazne vyhýbala a pri náhodnom stretnutí a mojom pozdravení sa len odvrátila a rýchlo odišla.

Najnovšie som mal dlhoročnú kamarátku a spolužiačku z VŠ, už bola máličko cez 50rokov, ale v rámci záujmu o humanitné vedy sme si vynikajúco rozumeli, etš keď som bol ženatý sme sa navštevovali. Považoval som ju za otvorenú dušu a nikdy som u nej nenašiel žiaden predsudok... Jednoducho som to skúsil a dal jej odkaz na moju "kauzu Tuto". Do určitej miery bol náš "vzťah" zachovaný, ale ako som pochopil neskôr, z jej strany išlo o vyvlečenie sa s akéhokoľvek kontaku so mnou. V podstate jej email aj mobil je už pre mňa úplne hluchý dlhšiu dobu.

Tieto spomenuté však nie sú osamotené. Sú len v rámci môjho života tie, čo sa ma viac dotkli, lebo s dotyčnými som sa poznal dlhú dobu t.j. roky. Boli však aj kratšie "vzťahy" u ktorých som zaznamenal obdobu spomenutého.

...............................

Nedá mi spomenúť si na moju exmanželku, ktorá po starých skúsenostiach prejavovala extrémnu snahu tajiť chorobu. Taktiež mala slušné množstvo "prípadov na vlastnej koži", keď sa ochorenie stalo dôvodom pre negatívne prejavy na jej osobu v minulosti.

................................

Určite to, čo som tu napísal nie je železné pravidlo. Stále mám veľa priateľov a známych, čo majú info o mojom ochorení a stále sú pri mne, keď treba. Takisto mám vynikajúcu blízku aj vzdialenejšiu rodinu, o ktorých môžem napísať len to, že sú úžasní.

....................................

Máte aj vy skúsenosti, či v zlom, alebo dobrom? Napíšte. Každé Vaše slovo tu má hodnotu.

.......................................

Keď by som však mal poradiť čosi univerzálnejšie tak: tajiť, tajiť. tajiť.


..............................................................
..............................................................

O týždeň neskôr doplnené: Dlhoročná kamarátka sa ozvala. Je to v pohode. Došlo k výraznej mýlke spojenej s neplánovaným odložením stretka, pokazením mobilu a dlhej dovolenke v zahraničí.

Som nesmierne rád.

Ja nemám také vyslovene negatívne skúsenosti. O mojich problémoch vedel dôkladne aj dekan fakulty, ktorý mi niekoľkokrát povoľoval prerušenie zo zdravotných dôvodov a dodnes mi priateľsky tyká a oslovuje ma krstným menom. Je v podstate stále fajn voči mne. Tiež sa to o mne dozvedel aj jeden profesor na škole, mladý a no už v mladom veku docent. A ten sa so mnou na chodbe hocikedy rád porozpráva, čo je nové a nedal mi pocítiť žiadne predsudky. Taktiež som povedal svoju poruchu aj mojím dvom spolužiakom, s ktorými som bol zo školy na jednej akcii na vysokej škole ubytovaný. To bolo ešte vo februári. A dodnes mi neprejavili nijak, že by sa ich pohľad na mňa zmenil. Sú stále v pohode a správajú sa fakticky, že ich moja diagnóza nijako neovplyvňuje, ba ani nezaujíma.

Moja rodina je taktiež, ako Tvoja, Tuto, úžasná. Viac rokov som sa vyhýbal svojim sesterniciam, keď prichádzali na návštevu. V posledný rok už ich návštevu vždy prijmem, a ony sú skvelé, nemajú voči mne žiadne predsudky a berú ma ako bratranca. Teda tiež pohoda.

Chatoval som s viacerými ľuďmi, ktorým som rozprával o svojej chorobe, ba mali možnosť ju aj pocítiť, lebo som mával expanzívne nálady a občas mierne psychotické čudáctva. Im to vlastne vadilo, keď som bol k nim taký, ale akonáhle som bol "normálny", tak ma brali ako kamoša z internetu a v pohode sme kecali na rôzne témy bez predsudkov.

Takisto to o mne vie šéf môjho bývalého mládežníckeho združenia a niektorí mladí členovia. Je ich málo, ale nepocítil som od nich nejaké nepríjemné dôsledky ich poznania. Možno azda jeden člen združenia sa mi vyhýba a nezdraví ma, myslím že by to mohlo byť kvôli diagnóze. Ale z jeho hľadiska som sa aj dosť zmenil výzorovo, pribral som 20 kíl a on je stále štíhly, ako keď som s ním chodil v tínedžerskom veku na výlety do prírody. Dnes, keď sa uvidíme, tak sa navzájom robíme, že sa nevidíme. Ťažko posúdiť, kde je pes zakopaný.

Vyslovene zlé predsudky som inak nezažil. Možno aj preto, že som dlhé roky (2006-2011) bol dosť izolovaný a väčšinu času som trávil len s rodičmi. Takže som ani nikomu nemusel hovoriť nič o mne, len im, ktorí ma chápu a akceptujú.

Asi máš pravdu, že treba zatĺkať. Chcel som búrať predsudky, že by som šíril osvetu, ale je to náročné. Tato, ktorý sa liečil na alkoholizmus a už 9 rokov úspešne nepije, tiež keď prišiel z liečenia, tak ho chceli pre pobyt na psychiatrii vyhodiť. Musel si to ťažko obhajovať. Hovorí, že je to boj s veternými mlynmi a jednoducho aj zamestnávatelia okamžite takýchto pacientov vyraďujú, keď sa hlásia o miesto v ich firme. Možno je najlepšie mlčať. Len škoda, že ja som taký ukecaný typ, že musím každému všetko o sebe vytárať, lebo mám pocit, že by ma inak roztrhlo. Nechcem tajiť, chcem slobodne hovoriť a byť akceptovaný a prijatý tak, ako som. Je zlé, že sa to účinne a bezpečne v súčasnosti stále nedá.

Súcitím s Tebou, Tuto, ako i so všetkými, čo sa pretĺkajú životom pomedzi masívnych bariér z predsudkov.

Ahoj Matej,
o sebe si myslím tú vec, že nemám tých kontaktov až tak veľa, skôr pomenej.

Čo sa týka ľudí, ktorý so mnou fungovali nejakým spôsobom profesíne, nikdy problém nebol. V rámci mojich nie bravúrnych pracovných skúseností, zamestnanie je v podstate účelové. Chcem tým povedať, že ten kto sa stretáva v súvislosti s prácou, väčšinou na nielen duš. chorého nazerá z hľadiska pragmatika. Napríklad príjemný tón predavačky rozhodne neznamená, že sa chce nejako priateliť. Vzťah je vyber-zaplať-choď. Podobné je to aj v škole, keď napr. triedna učiteľka rieši problém žiaka v triede, prípadne ako si ty písal o tých dekanoch. Možno by si bol aj veľmi prekvapený, ako títo ľudia fungujú v súkromí a v kruhu priateľov. Dá sa jednoducho skonštatovať, že akademickému pracovníkovi prejde "cez ruky" tisíce študentov a často s tisícami problémov. To, čo rieši s jednotlivcom na pôde VŠ, by rozhodne v súkromí robil inak.

Samozrejme myslím, že Ti ako skúsenému adminovi nemusím písať, ako je to z Netom. Pokiaľ sa nekontaktuješ s dotyčnými aspoň na úrovni skutočné meno a priezvisko, v podstate je vzťah len čiste abstraktný.

........................................................................

Aby som toto tu, čo som napísal a zdá sa mi, že je to hovadina, ukončil tak, aby to malo aj hlavu a pätu:

Matej, zaberaj do tých štátnic, už je to za rohom. ... a nezabudni to zdarne ukončiť