Ako sa dnes máš? 19

Ahojte, přátelé,
hlásím se zase po nějaké době.
Dotazníky ohledně ID mám už vyplněné a odevzdané, donesla jsem je do ambulance. Teď už jen čekat, jak to dopadne, a to už nezáleží na mně. Bohužel se mě kvůli tomu drží zvýšené úzkosti. Hážu do sebe kousky Neurolu jako lentilky.
Psycholožka mi říkala, že se mám něčím odměňovat, rozmazlovat. Tak se rozmazluju nákupy, hlavně oblečení. Potřebuju po letech trochu obnovit šatník. Jde to dost do peněz, ale mám nějaké úspory, tak nejdu do mínusu. Nějaké peníze mi věnoval i manžel.
Koupila jsem si pár tenkých halenek a dnes hlavně bundu na chladnější podzim a teplejší zimu.
Taky jsem nakoupila spoustu vánočních baněk. Loni po Vánocích při odstrojování stromečku nám všechny baňky popadaly na zem - po 15 letech používání se jim všem rozpadly úchytky.
Jsem teď aktuálně bez sportu. :-/ Moje akční kamarádka, která mě vždy vytáhla na procházku, do posilovny nebo plavat, se mi už 2 měsíce neozvala. A já jsem dosud neměla čas jí zavolat. Až bude čas, zavolám jí.
Chystám se zavolat do nejbližšího Centra duševního zdraví (CDZ) - viz www.cdz9.cz . Oni mi pomohli vyplnit dotazníky k ID a nabízeli mi, že bych s nimi mohla chodit sportovat. Chodí plavat, hrát pétanque a bowling... Bowling jsem nikdy nehrála, tak bych ho ráda vyzkoušela. A ráda bych se seznámila s dalšími duševně nemocnými z mého okolí. Třeba bych si tam mohla najít kamarádku, se kterou bychom chodily sportovat a za kulturou někam do okolí, a nebyla bych tak odkázaná jen na svoji kamarádku z druhé strany Prahy.

Ahojte, priatelia.

Mám sa ako-tak... Opäť si trochu vyhradzujem čas na meditácie a sústreďovačky na dych, vyprázdňovanie mysle. Už v minulosti mi to pomáhalo významne regulovať vlastné emócie a robiť si od nich, ako aj od svojich myšlienok pomyselný odstup. To mi teraz, myslím, dosť pomáha, aby som sa necítil tak vystresovane z toho všetkého, čo sa odo mňa požaduje. Dá sa tomu čeliť aj relatívne s nadhľadom, kľudne... hoci presnejšie to vnímam tak, že sa usilujem tomu čeliť "chladne". Jednoducho príde emócia frustrácie, že to a ono treba a ja to nestíham alebo nechcem to robiť, a týmto postupom sa vlastne od tejto emócie takmer cynicky odstrihnem. Nie som si istý, či to vlastne potlačujem, alebo sa mi skutočne podarí iba odpojiť. Každopádne pointa je, že zastavím myslenie na spúšťač a on akoby o chvíľu prestal existovať a pôsobiť... následne sa aj emócie upokoja, akoby sa nič nedialo. Nahováram si (a možno je aj to aj pravda), že všetky tie stresory sú vlastne len abstraktné, imaginárne interpretácie v mojej hlave. Tisíc iných ľudí by bolo v mojej rovnakej situácii a zvládali by to na tisíc spôsobov odlišne. A mnohokrát úplne v pohode. Takže ak to ja vnímam určitým spôsobom, je to len nejaká moja vyfabulovaná interpretácia, ktorá môže platiť, aj nemusí. Môžem sa ľubovoľne dohodnúť sám so sebou to vnímať hocijako inak. Alebo to nevnímať nijako... ako sa mi to deje teraz, keď sa od hodnotení a interpretácií v hlave odstrihujem. Vo výsledku pristupujem teda k veciam akosi chladne, mechanicky, rad za radom, bez hodnotenia, ako sa cítim či necítim. Určite mi to takto nefunguje zakaždým, ale vnímam to ako trend, ktorým sa potrebujem aj naďalej uberať, kým sa mi situácia trochu neuprace (teda kým sa mi množstvo stresorov zase nezníži na obvyklú mieru).

V práci to mám trochu ťažké teraz, lebo musím dotiahnuť 2 projekty z predošlej pozície do konca, a tak nestíham na developmente robiť to, čo odo mňa požadujú tam. Tak sedím na viacerých stoličkách a nerobím ani na jednej stopercentnú robotu. Zdá sa, že robím X vecí a žiadnu poriadne. Dosť na mňa teraz tieto 2 týždne platí: "To, že je niekto zaneprázdnený, neznamená, že je aj produktívny." Mrzí ma dosť, že už pomaly každý sa na mňa má dôvod hnevať, alebo mi niečo vyčítať. Či už na bývalej pozícii, alebo na projektovom, alebo na účtovnom, alebo na dev-e. Zo všetkých týchto oddelení majú požiadavky a žiadnu nerobím na sto percent. Viacerí mi tam radia, aby som vedel povedať "nie", lenže pritom sú to často tí istí, ktorým keď zrovna im poviem v nejakom tasku "nie", tak hromy-blesky. Najlepšie vedieť povedať všetkým ostatným "nie", len im vo všetkom "áno". Aj kvôli tomu sa potrebujem teda odstrihávať od svojich emócií, či už sa to psychologicky odporúča, alebo nie. Ak sa to neodporúča (napr. preto, že to niekto nazve potlačením, ktoré sa vyvŕbi do nejakej fyzickej choroby), tak aspoň to potrebujem robiť dočasne, kým neprehrmí toto ťažšie obdobie. Našťastie ho aj ja vnímam ako prechodné, dočasné, kým sa veci a tasky upracú a jasne sa stanoví a aj bude rešpektovať, čo mám na starosť a čo už nie. Musím nejako vydržať.

Čo sa týka školy, iba stručne... nemám na ňu kapacitu teraz, takže pravdepodobnosť odloženia predmetov, ktoré sa odložiť dajú, je už takmer 80%. Nemal by som asi tú školu zanechať už takto pár mesiacov pred bc. štátnicami... asi najrozumnejšie je si skutočne skrátka tento posledný ročník rozdeliť na 2 roky... teraz niečo a potom od septembra 2025 zvyšok. Je to možno smutné (a trochu pre mňa aj trápne), ale v skutočnosti je to teraz asi to najrozumnejšie, čo môžem urobiť.

A tak sa teda skúšam na veci dívať nejak optimisticky. Základ toho, čo mi vôbec umožňuje nachádzať pozitíva na tomto, spočíva vo viere, že ide skutočne o prechodné obdobie. Skrátka ono sa to uprace a vykryštalizuje. Hovorím si, že musím byť trpezlivý a veci neznásilňovať. Čo nejde, tak nejde. Čo ide, toho sa držať a na tom stavať. Ostatné príde asi aj samo. Koľkokrát som si už v živote vytváral katastrofické scenáre, čo všetko sa stane, keď nebude to a ono! A nakoniec sa nič nestalo, maximálne sa pokrčilo plecami a išlo sa ďalej. O 2-3 dni už nikto z dotknutých strán pomaly ani nepamätal, že sa niečo riešilo. Dosť mám tendenciu preceňovať zlé následky svojej nedokonalosti a nedostatočnosti. A zabúdam, že len na málo veciach z toho objemu taskov v skutočnosti naozaj záleží. Resp. záleží, ale nie tak, že sa svet zrúti, keď to nebude. Síce som ešte nevyzrel až do bodu, že by som veril v hlášku "Keď nejde o život, tak nejde o nič", ale možno k tomu pomaly smerujem... Chtiac-nechtiac.

Ďakujem Vám, kamarátky a kamaráti, za vypočutie. Prajem Vám mnoho zdravia, nech máte pekné dni. Držme sa!

S úctou
matej

@Mischelll,
mne psychiatrička na kŕče v nohách predpisuje Magnosolv čo je jedno vrecúško denná dávka magnezia na predpis. Naposledy mi predpísala dvojnásobok, dvojitú dávku. Vraj športovci užívajú aj dvojnásobok, no ja užívam stále len max. jedno vrecúško denne - aj to nepravidelne. Potom mi odporúčala ako alternatívu ešte Magnerot. Napíš potom, prosím ťa, čo ti na to povedal neurológ.

Keď som býval v byte, tak na našej chodbe bol jeden alkoholik, ktorý sa každý víkend opil a potom robil bordel. Za tých jedenásť rokov čo som tam žil, kvôli nemu volali policajtov niekoľko desiatok krát. Tento rok na jar mu vydražili byt, lebo mal dlh ktorý nesplácal. No a dnes som ho stretol, no hádajte kde, v čakárni u mojej psychiatričky.

Juraj vôbec ma to neprekvapuje, podľa štatistík čo som niekde čítal vraj najčastejšie končia na psychiatrii alkoholici.

Ahojte, bojovníci,
dnes sa mám konečne lepšie. V pondelok som totiž zaľahla - zrejme s chrípkou. Tri dni som strávila v posteli, kým sa mi včera konečne uľavilo a uvidela som svetlo na konci tunela. Neskutočne ma to na tie tri dni "položilo", no chválabohu hádam je to už za mnou, aj keď ešte ma pobolieva hrdlo a ešte pokašliavam.
Prvé príznaky som už mala v nedeľu, keď k nám mala prísť moja priateľka z VŠ. Nechcela som ju zrušiť, a tak som ju len varovala, že ma pobolieva hrdlo. Strávila u nás nedeľu a bolo s ňou neskutočne fajn, veselo. Mala prísť pred obedom a keďže som v nedeľu nechcela variť, objednala som z neďalekej reštaurácie tri misy pre dvoch (dve klasické mäsové a jednu vegetariansku) a na obed k nám zavolala aj syna a dcéru s rodinou. Polievku som navarila ešte v sobotu. Veľmi dobre sme sa všetci najedli, vzala som koláče, čo som deň predtým napiekla a na kávu sme "skočili" k dcére, ktorá má postavený dom hneď vedľa nášho. Takže priateľka sa pozhovárala aj s mojimi deťmi, videla, vnúkov a aj ich nový dom. Potom sme sa len my dve boli prejsť po dedine a ešte sme potom zbehli do mestečka na čaj a do rodného domu jednej známej umelkyne, ktorú obe obľubujeme. Keď sme sa vrátili, priateľka odišla do Bratislavy s tým, že čoskoro prídem zas ja za ňou. Celá jej návšteva bola veľmi príjemná a nabila ma dobrou energiou. Aj syn povedal, že by sme sa mali stretávať častejšie, že málokedy ma vidí takú uvolnenú a veselú.

No už večer som cítila, že som na tom zdravotne nie dobre a že najbližší deň, dva (boli z toho tri) preležím v posteli. Tak ako teraz ma chrípka dávno nepotrápila. Bála som sa, že budem musieť k lekárovi, aby tie príznaky ustúpili. Vyzerá to však tak, že o pár dní som z toho úplne von.
Potrebujem vyzdravieť, lebo budúci štvrtok ideme so synom, s dcérinou rodinou a s jej svokrovcami na predĺžený víkend na Liptov do Demänovskej Doliny. To už musím byť fit. Ja so synom tam pôjdem vlakom z Bratislavy do Liptovského Mikuláša a odtiaľ autobusom, ostatní tam prídu autami. Celkom sa teším a som zvedavá ako nám tam bude. V tejto zostave sme ešte na dovolenke neboli.

Za mňa toľko. Majte sa dobre, nech vás príznaky nášho ochorenia, ale aj iné choroby obchádzajú!

ahojte,napadlo ma ze tu napisem ako sa mam ja,mam sa tak ze sa mi stale opakuju nabozenske bludy inak mam inekciu afluditen a lieky parnido atarax a akyneton,skoda ze nas nikdo neuzdravy,zdravy sa maju predsa najlepsie tak to mi aspon nikdy nevzdavajme.pekny vikend prajem vsetkim co si ma precitali.

Ahojte.

Nemám sa, žiaľ, moc dobre. Totiž mám v srdci teraz len negativizmus a zúfanie. Svoju novú situáciu momentálne nezvládam. Spočiatku som sa aj snažil, čo si vyžiadalo obmedzenie spánku na nejaké 2-3 hodiny denne, ale cítil som postupom dní silné tlaky za očami, až to vyústilo do silných bolestí hlavy v priebehu štvrtka a piatka. Vnímal som to ako silné preťaženie a aj myšlienkovo-senzorickú prestimulovanosť. Na piatok včera som si vypýtal sick-day. Samozrejme, aj tak mi volali a aj tak som minimálne hodinu počas toho musel robiť.

Je veľmi veľa vecí, ktoré neviem, nepoznám, nikdy som taký typ úloh neriešil. Mám testovať, ale vlastne nemám odkiaľ vedieť, ako sa to má správať, aby som následne mohol spisovať, v čom sa to nespráva korektne. A potreboval by som hodiny a hodiny na to, aby som si spätne dohľadal, ako to rieši a riešila tá kolegyňa, na ktorej miesto sa vlastne zaúčam. Potvrdzuje sa mi, že mne trvá poznateľne dlhšie, kým si zrátam 2+2. Keď už veci raz pochopím a zorientujem sa v nich a získam v nich určitú istotu, tak sa viem odraziť celkom dobre a viem to už potom aj celé posúvať proaktívne dopredu. Čo sa odo mňa vlastne aj čaká. Ale v tejto fáze, keď mnohé neviem, tak pôsobím vskutku podpriemerne čo do kompetentnosti na takúto pozíciu. Najmä pre tú pomalosť. Často sa pýtam tie isté otázky viackrát. Aj preto som mal tendenciu už oddávna robiť veci aj mimo pracovného času, lebo som nejak prijal, že ja veci počas osmičky nestíham nie preto, že sa to stíhať počas osmičky nedá, ale preto, aby som sa tomu mohol venovať v pokoji, svojím tempom, ktorým to do osmičky vmestiť neviem. Iný pracovník by to asi hádam stíhal, len ak by som mal napodobiť tempo "iného pracovníka", tak to by som nedal. Som na trhu práce aktívny už asi 11 rokov, či koľko, ale neviem doteraz 8 hodín v kuse zaberať. Vždy som si to musel rozčleňovať, mať krátke fázy zaberania a krátke fázy "výdychu", kde robím zas o čosi pomalšie, kľudnejšie. Osobne som si už dlhšie nezdôvodňoval tieto svoje "nedostatočnosti" svojím ochorením, či poruchou, ale zdá sa, že tie lieky predsa len neberiem len tak zo zotrvačnosti. Ale že naozaj nedosahujem na výkonnosť a "kognitívnu jasnosť" duševne zdravých kolegov/kolegýň.

Do školy som dnes nešiel, a tým pádom je už isté, že nemám ako niektoré predmety, vrátane dnešného, spraviť v tento semester. Takže rozdelenie tohto ročníka na 2 roky je už vlastne realitou. Som z toho a zo seba veľmi sklamaný, aj som si trochu poplakal, priznám sa.

V štvrtok som sa trochu zrútil... najprv som plakal... a potom som zaspal. Bolela ma šialene hlava, tak som spal na gauči zababušený, zimnú čiapku na hlave, potil som sa. Spal som asi 4 hodiny večer, potom celú noc na piatok, počas piatka som sa spal väčšinu dňa... zhruba 10 hodín rozkúskovane, a potom celú noc na sobotu do dnešného rána asi 9. hodiny. Čiže sumárne od štvrtka poobedia asi 35 hodín spánku. Čiastočne to bolo kvôli hlave, čiastočne to bol útek od reality. Teraz sa nejako pozviechavam a rozhliadam sa okolo seba, ako som si pošahal život. Hlava ma už našťastie nebolí. Nemám nič nakúpené už 3 dni... vlastne dnes nemám nič doma na jedenie. Takže asi sa budem musieť predsa len dať hygienicky dokopy a uráčiť sa ísť do obchodu...

A potom to, čo sa deje s mojimi ťažko chorými rodičmi... najmä s tatinom... to by bolo na ďalšie odstavce, ale už je tej negativity v mojom príspevku až-až.

Ospravedlňujem sa. Prajem Vám všetko dobré, priatelia.

S úctou
matej

@Matej , Sme vsetci s tebou! Nestracaj nadej v to, ze vyjde slniecko. Drz sa!

Zdravím vás všechny, přátelé,

v pondělí jsem byla u psychiatričky. Svěřila jsem se jí, že možná ty deprese mám ze zdravotního stavu syna, a ona mi odpověděla, že mi nemůže pomoct.
Syn bude asi potřebovat změnu jídelníčku. Jí příliš mnoho masa a uzenin a málo ovoce a zeleniny a ryby třeba nejí vůbec, zrovna tak nepije mléko. Zasáhla jsem a zařadila mu do jídelníčku aspoň sýry, pomazánové máslo a jogurty... ale je to pro mě boj, neustále prosazovat zdravou, pestrou stravu, boj proti synovi, který to odmítá, a manželovi, který to nechápe.
Poslední dobou u nás vařil pořád manžel, já jsem pořád někde běhala a něco sháněla (a ještě dřív jsem byla pořád někde v trapu s kamarádkami), anebo mi bylo špatně a ležela jsem. Teď se situace otočila a uklidnila; jsem o víkendech víc doma a vařím. Jen na váhu si netroufám stoupnout. Poslední dny hodně spím a zjišťuju, že když se dostatečně a dobře vyspím, nemám pak ty těžké ranní stavy.
A snad se situace ještě zlepší. Včera mi volala psychiatrická sestra z CDZ, že se jim dlouho neozývám a jestli bych chtěla využívat nějaké jejich služby. Odpověděla jsem tedy, že mám zájem o sportovní aktivity. A tak se ledy pohnuly a příští týden v pátek bych se měla setkat znovu s oním sociálním pracovníkem, který mi pomáhal vyplnit subjektivní zdravotní dotazník kvůli mému přezkumu ID. Nevím, co s ním konkrétně budu řešit. Možná mě bude informovat o možnostech sportovních aktivit, které CDZ nabízí ()
A v pondělí se mám setkat se slečnou, taky schizofreničkou, se kterou jsem se seznámila na srazu schizofreniků v srpnu (august) v Praze. Půjdeme spolu na procházku po Modřanech, tam je krásná příroda. Slečna na mě působí jako velmi schopná a šikovná žena. Vystudovala ekonomickou školu a po psychóze si udělala přes úřad práce rekvalifikační kurz na beta testing a dělá beta testerku v nějaké IT společnosti.
Moje akční kamarádka se mi stále neozývá a já nemám odvahu jí zavolat a odkládám to úplně stejně jako ten telefonát do CDZ. Hrozně se bojím špatných zpráv, ať už se týkají čehokoliv.
Vyrozumění ohledně mého ID by mi mělo přijít nejdřív asi do konce měsíce, ale prý zcela jistě do konce roku. Doufám, že to bude dobrá zpráva... blíží se Vánoce a nerada bych pod stromeček dostala snížení ID.
To je ode mě pro tentokrát vše. Děkuji za přečtení a přeji hezký podzim.

@Matej Nezapomeň na to, co máš na své ikonce. Never give up! I kdyby se jedny dveře zavřely, jinde se jiné jistě otevřou.

Treba dat pozor, aby sa neotvorili tie na psychiatrickej klinike. Toľko stresu si natlačiť na hlavu, keď máš psychotyp, je nerozumné.. A výsledok je? Mam handycap. Nezvládam to co zdraví ľudia. Cítim sa ta to zle.. Samozrejme, že nezvládaš.. resp. zvládaš s veľkým utrpením.. To je akoby si človeku s chorým chrbtom kázal dvíhať 8h denne vrecia so zemiakmi..

Nemyslím to zle

Ahojte, tak ja idem vo štvrtok na kontrolu a vidím to buď na zvýšenie liekov, alebo pridanie antidepresív, lebo čosi sa kvasí a ja neviem ako s tým bojovať, mávam desivé sny a blažený pocit z nich. Snáď dr. pomôže, lebo ja netuším čo to je. Hlasy ani vidiny a podobné halucinácie nemám, ani úzkosti ani nič, len sny, ktorých zfilmovanie by bolo dobrým námetom na horor.