Čo čítam teraz

Jack Kerouack - Osamelý pútnik a Duluozova márnivosť

Dostala sa ku mne aj Kerouackova zbierka poviedok Osamelý pútnik a Duluozova márnivosť. Cestovanie po svete, vykonávanie rôznych zamestnaní – autor sa tu konfrontuje so štúdiami, námorníctvom, spisovateľstvom, náboženstvom, vzťahmi, zakázanými látkami či chorobou svojho otca…

Jeho myšlienky ohľadom vlastného písania sú určite inšpirujúce. Popisuje samého seba ako literárneho umelca. Odkrýva tu svoje rôzne spisovateľské obdobia aj ciele- ako bol skôr pozorovateľom už vzniknutého umenia a ako z neho robil novú syntézu. Avšak bojuje aj s otázkou, či sa u neho objavil jeho vlastný, svojský prejav- najprv odpozeral, ako písali veľkí majstri a až neskôr sa v ňom vytvoril jemu vlastný výraz a štýl.

Ak si môžem dovoliť tvrdiť, necítil som v Kerouackovom diele prílišnú konfliktnosť. Avšak je to relatívne- okrem väzenia, liečenia, opisoval svoje strasti aj počas oceánskej plavby. Stále sa tam totiž čosi deje! Opis tuláctva spojený s chápaním samoty, napojením sa na celé univerzum, ale aj myšlienky o dosiahnutí nirvány sa stali vďaka tejto tvorbe „živými“, ovplyvňujúcimi ľudí na celom svete. Pôsobia však bežne, ako každé iné myšlienky, v kontraste napríklad s Hessem. Zdá sa, že tieto cestopisy, prežitky, myšlienky v nich, tiež odhalenie svojho vnútra sú blízke ľuďom aj našich dní. Len minimum autorov dokáže takto svojsky „dať na papier“ siahodlhé presné informácie z ciest, ktoré by boli zároveň aj vtipné. Dovolím si tvrdiť, cítiť tu miestami i krehkosť až zraniteľnosť autora v niektorých výpovediach. A tiež, iného Kerouacka ťažko nájdeme!

Autor sa zamýšľal, že všetky jeho napísané knihy sú vlastne legendou, ktorú nazval Duluozova. Tvoria totiž jeden ucelený celok. Svoju tvorbu trošku prirovnával k jazzu, ale aj maľbe. Hovorí o skicovaní. Údajne slovo „beat“ vychádza zo slova „beatitude“, teda blaženosť. Seba samého pokladal Kerouack za „osamelého bláznivého katolíckeho mystika“ a o beat generation sa vyjadril, že ide o „náboženskú generáciu“. V slove „beat“ videl Kerouack aj rytmus džezových hudobníkov, ako si pri hraní svojho sóla súhlasne a blažene pokyvujú hlavou. Význam beatu sa v tomto kontexte líši podľa viacerých autorov. Kerouack sa údajne nestotožňoval s významom „zbitý“, či „unavený životom“. Isté však je, že bítnici boli poväčšine ľudia, ktorí nemali ani základní plat a životom sa potĺkali ako tuláci. Teda to boli skôr potulní myslitelia a umelci.

Citáty z knihy Osamelý pútnik a z knihy Duluozova márnivosť:

„Príbeh sveta je taký mnohopočetný ako je duchov všetkých komárov čo kedy žili.“

„Je zvláštne, ako ľudia v samote lačnejú po knihách.“

„Prenádherné myšlienky prichádzajú človeku na um v horskej samote!“

„V Amerike sa pokladá táborenie za zdravý šport pre skautov, ale za vážny prečin u dospelých ľudí, ktorí si z neho urobili povolanie.“

„Pokýval hlavou ako Budha, vytrhnutý z nirvány do príšerného života.“

„Kto príde a povie, že duša prírody je vo svojej podstate naveky šialená a zlá?“

V závere tohto knižného vydania z roku 1991 je ucelený pohľad na Keroackovu tvorbu: BOL SOM TU alebo AKO NEUMRIEŤ, od Juraja Kišku. Použijem ďalej v blogu niekoľko poznámok z tohto prameňa.

Podľa divadelného kritika Kennetha Tynana sa od bítnických spisovateľov očakávalo neprimerane veľa: vravelo sa napríklad, že oslobodia americkú literatúru od zotročujúceho vplyvu európskych noriem a ideí, že jej dajú svieži, svojský, americký hlas, ktorý do poézie vnesie spontánnu improvizáciu, akú bítnici obdivovali v džezovej hudbe a zen- budhizme.

Poliak Jerzy Kossak píše o vzťahu bítnikov ku „squares“: Bítnici sa nechcú podieľať na tvorbe sveta, ktorému vládnu „squares“, čiže „slušní ľudia“. Bítnici vraj vykladajú, že práve „squares“ využili racionálne myslenie, rozumovú analýzu, vedu a techniku len a len na to, aby priviedli svet k svetovým vojnám. Jestvujú však aj také názory, že práve „squares“ dali bítnikom priestor k vyjadreniu.

Ku Beat Generation patril okrem Jacka Kerouacka básnik Allen Ginsberg, William S.Burroughs, Ken Kesey, Neal Cassady, Anne Waldmanová, Gary Snyder a iní.

Aj v dnešných dňoch sa javia knihy Jacka Keroacka potrebnými. Pre svoj „americký odkaz“ typu Walta Whitmana, ale aj svoju odvahu a svojhlavosť môžu byť veľmi inšpiratívnymi aj pre nové generácie. Iste, človek by sa mal vyhnúť užívaniu psychoaktívnych látok, ako bolo v časoch beat generation bežné. Ak však existuje dielo, ktoré dokáže podnietiť iných k umeleckej tvorbe, stáva sa toto jeho osobitou výsadou. K takýmto dielam by som zaradil aj Kerouackovu prózu. Myslím si, že práve na tých početných cestách po svete, ktorých sme v súčasnosti svedkami- kde sa odohrávajú rôzne dobrodružstvá, ale aj konfrontácie s existencionálnym „prežitím ako takým“, môžu vyrásť noví podnetní autori. Nemusia sa bítnikom vo všetkom podobať, a predsa v čomsi im títo udávajú „prúd“. Nie len prežiť zážitok, ale ho aj zvečniť podľa modelu „nikto tu neostane navždy, no umenie by mohlo“.

O Kerouackovi je toho popísaného dosť. Údajne bol nezávislý, kreatívny, impulzívny, zmyselný, ale aj nerozvážny. V roku 1943 ho označili za nevhodného na plnenie námorníckej služby pre schizoidnú osobnosť. Zomrel v roku 1969 po silnom vnútornom krvácaní, vo veku 47 rokov.

Hodnotenie: 8/10

Môj obľúbený žáner je hard scifi.
V krátkosti posledné 3 knihu, chronologicky:

Hail Mary project
Hyperion
Pád Hyperionu (práve čítam)

Vseko výnimočné knihy

Mous napísal:John Steinbeck-O myšiach a ľuďoch

Krátka novela od môjho zatiaľ najobľúbenejšieho spisovateľa bola aj zdramatizovaná do podoby divadelnej hry.Hlavnými postavami sú Lennie a George.Príbeh sa odohráva kdesi v Amerike v spoločenstve osamotených mužov čakajúcich na prácu na gazdovstve.Lennie si odkladá v nohaviciach mŕtvu myš.Georga to prekvapí.budem parafrázovať:"To ťa tá tvoja teta naučila.""Ale ona je taká mäkká.Rád ju hladkám."Okrem hlavných postáv vystupujú tu aj robotníci-Candy a iní.Jeden z nich si vzal čerstvo za ženu dámu s voľnými mravmi.Chlapi ju odháňajú preč."Také spôsobia len komplikácie."Lennie je v stodole a udrie svojho psíka tak,že zomrie.sedí tam s ním a hladká ho,akoby bol živý.Príde tá jediná žena a začne s Lennym viesť rôzne reči,pričom mu vysvetľuje,že je hodná nehy viac,ako ten mŕtvy pes.potom jej hladí vlasy.je to veľký chlap.ona sa zháči a chce sa mu vytrhnúť,no on sa dostane do akéhosi pomykova a síce dobrák,asi zaostalý,nechce ju pustiť.nakoniec žena chrčí a umiera.keď to zistí Lennyho spoločník George,chce ho uchrániť pred pomstou chlapov svojským spôsobom.vezme ho nenápadne za farmu a strelí mu pri rieke pištoľou do záhlavia.Lenny umiera.jeho najväčším snom bolo mať s Georgom farmu a starať sa o králiky.

Steinbeck získal Nobelovu cenu za literatúru.je predstaviteľom sociálneho románu v Amerike.pri jeho čítaní prežívam udalosti spolu s autorom.vždy ma vie pohladiť na duši a viesť k zamysleniu.píše štruktúrované romány,napísal asi dvadsať kníh.jednou z nich je aj táto krátka novela

U mňa hodnotenie 10/10

Toto bolo aj sfilmovane, toho postihnutého si zahral John Malkovic

Čo sa týka kníh v angličtine, teraz ich čítam menej ako na jar a v lete, ale podarilo sa mi prečítať Fathers and Sons od Turgeneva a The Sign of the Four a Sherlock Holmes Adventure od A. K. Doyla. Teraz mám rozčítanú knihu The Return of Sherlock Holmes.

Pokračujem v čítaní kníh v anglickom jazyku. Dočítal som už siedmu knihu príbehov Sherloka Holmesa (A Study in Scarlet) a výber rozprávok H. Ch. Andersena. Obidve knihy boli veľmi fajn. Už asi po tretí krát som skúšal začať čítať Petra Pana, ale asi po troch stranách som to vzdal, lebo je to veľmi ťažké, takmer ničomu som nerozumel a bolo to veľmi vyčerpávajúce a frustrujúce čítanie. Tá kniha mi proste nesadla a asi ju nikdy neprečítam. Je to zvláštne že som zvládol napríklad Dostojevského a rozumel som takmer všetkému, a toto, hoci je to kniha pre deti, je najťažšia kniha zo všetkých anglicky písaných kníh, čo som mal v rukách.

Počas posledných dvoch týždňov som prečítal Down and Out in Paris and London (Na dne v Paríži a Londýne) a Homage to Catalonia (Pocta Katalánsku) od George Orwella. Obe knihy boli v angličtine. Ak sa mi podarí prečítať ešte jednu, tak to bude dvadsaťpäť kníh ktoré som prečítal tento rok.

Prečítal som The Time Machine od H. G. Wellsa. Moc sa mi to nepáčilo, pripadalo mi to ako zle napísaný brak. Ale je to dvadsiatapiata kniha ktorú som prečítal tento rok. Som zvedavý koľko kníh sa mi podarí prečítať v budúcom roku. Asi nie tak veľa.

Nové knihy.

Tak prvá kniha ktorú som stihol prečítať tento rok je Smrť Ivana Iljiča, od Tolstého. Priznám sa že ma to trošku sklamalo. Bol to veľmi jednoduchý, veľmi prostý príbeh a nenašiel som tam žiadne zaujímavé myšlienky. Je to možno aj tým že som už čítal iné Tolstého prózy, v ktorých sa zaoberal podobnými vecami (nefunkčné manželstvo, kritika doktorov - toto bolo v Kreutzerovej sonáte, ktorá bola oveľa zaujímavejšia), takže teraz som to vnímal že sa opakuje, že píše vo viacerých dielach o tom istom. Čítal som od Tolstého už aj lepšie poviedky. A myšlienkové pochody zomierajúceho človeka ma nijako nezaujali, lebo ako ťažko chorý denno denne myslím na smrť, a mám takých myšlienok plnú hlavu.

Teraz mám rozčítaného Hobbita. Je to celkom fajn.

Tak ja som z Hobbita prečítal už viac ako polovicu. Je to také kolísavé, chvíľami sa mi to páči viac, chvíľami menej. Ale celkový dojem z knihy je dobrý. Najviac sa mi páčila kapitola, keď boli u toho človeka čo sa po nociach menil na medveďa.