Striedanie nálad

Ahojte,

posledne tyzdne ma velmi trapi caste striedanie nalad, ktore ide z extremu do extremu. Neviem cim to je, pretoze ja nie som zmiesany typ schizoafektivnej poruchy ale depresivny.

Trapim sa pretoze tieto moje vykyvy ma privadzaju do sialenstva. Nesmierne silne uzkosti a hlboko depresivne nalady zrazu vystrieda pohoda a bezstarostnost. Unavnejsia je pre mna ta depresia, pretoze sa prejavuje nie len na psychike ale aj somaticky. Okolie si to vsima a trapi to aj mojich najblizsich. Ani to mi na nalade nepridava, nie som rada ked sa kvoli mne niekto trapi. Liekov mam uz teraz privela a stale pribudaju nove a nove, uz sa obcas citim ako predavkovana. Neviem co mam povedat svojej psychiatricke, ako jej mam celu tuto situaciu vylicit tak aby dokonale pochopila ako sa citim.

Neviete mi poradit?

Ahoj venusa,

nálady sa u zdravého človeka menia pre to, že je na zmenu nejaký dôvod. (zlé spanie, konflikt, choroba, nepohoda, výhra, vtip, zlé/dobré hodnotenie... a X-ďalšieho) Aj pre zdravého je ťažké vedome zmeniť svoju náladu resp. keď je niekto smutný, ťažko si so smiechom vychutná komédiu, alebo ak je nahnevaný je zbytčné ho potľapkávať po pleci...

Regulátor nálady pre všedných ľudí je identifikácia dôvodu nálady, pochopenie východisiek nálady a zmena dôvodu. Napr. študent je deprimovaný s objemu štúdia, dôvodom je tak otázne zvládnutie materiálu, východisko je pilné štúdium týždeň, zmenou je štúdium s reálnou perspektívou na kladný výsledok. Najtradičnejším "riešením" nálady je však vyprchanie často spolu ďalšími dôvodmi na inú náladu. Preložene nálady sa menia podľa situácie...

To, že sa Ti nálady menia nemusí byť chápané len v zlom. Máš aspoň iskru k tomu, že nie si len v tom najhoršom, al eobčas sa ukáže aj čosi aspoň trochu iné. Túto variantu rozhodne nemá chronicky depresívny pacient. ...rozhodne však netvrdím, že je to, čo píšeš Ok.

Z pohľadu psychiatrie ide o lieky, lieky, lieky... Doplním, že so skúsenosti viem, že napr. Veľké Zálužie je super na stabilizáciu, ale voľba je na jar-leto.

Z pohľadu psychológie je (možno) nádej v pozornom hľadaní dôvodov k zmene nálady. Keď sa dôvod nájde, je možné so všetkým hýbať. Otázka tak je: V čom konkrétnom väzí spustenie zmeny nálady? Základom je pozorovanie (okolia, ľudí...) a sebapozorovanie .

Tak pevné zdravie želám. PA. Tuto

Ja nemám rád svoju elevovanú náladu rovnako ako depresiu. Čítal som, že v mánii pacient netrpí. Ja nemávam mániu ani hypomániu, bývam iba nadnesený, ale tá nadnesenosť je dosť značná. A pri tom veľmi trpím. Lebo ja vtedy pociťujem vzrušenie a zároveň vždy aj rozrušenie. Je to taká nepohoda na pozadí psychiky, taký nadbytok negatívnej energie. Neviem si s tým dať rady. V takom stave nemôžem spať celú noc a zaspávam až na svitaní. Potom spím do popoludnia. Zdá sa mi, že k tej nadnesenosti u mňa obvykle dochádza vtedy, keď si niečo naplánujem. (a možno dokonca vždy spúšťačom takéhoto stavu sú moje plány). Ja si neraz niečo zaumienim a chcem to urobiť, dosiahnuť. Napríklad často ma napadne nejaký príbeh a už plánujem napísať ho ako poviedku alebo rozprávku. A hneď to aj začnem uskutočňovať. Alebo vymyslím zopár veršov a už píšem báseň. A pritom rozmýšľam, čo s tým literárnym dielom urobím. Poviem si, že ho pošlem do takej a takej súťaže a možno získam 1. miesto. To sa mi ešte síce ani raz nepodarilo dosiahnuť, ale dokopy som už v literárnych súťažiach získal 8 diplomov. Takže moje očakávania nie sú až také nereálne. Alebo začnem fantazírovať, že rovno vydám knihu. Už mám dosť veľa básní pre deti, okolo 50. No ale oni asi nie sú na dostatočnej úrovni, sú to len amatérske básne. Takže sa neponáhľam posielať ich do nejakého vydavateľstva. Ale niekedy sa mi to chce urobiť, no najprv by som musel nakresliť k nim ilustrácie. A keď si zaumienim, že toto budem robiť, tak mám z toho nadnesenosť, vzrušenie a k tomu aj rozrušenie. V takých prípadoch sa cítim viac nepríjemne ako príjemne.

No tak dnes som bol tiež poriadne nadnesený. Keď som sa zobudil, napadlo ma, že by som mal naozaj uchopiť svoj život do vlastných rúk. A mohol by som sa vrátiť k štúdiu matematiky a fyziky, aby som sa pripravil na vysokoškolské štúdium. A tiež by sa zišlo naučiť sa dobre ovládať WORD a EXCEL. Máme doma takú knihu o počítačoch, v ktorej je to všetko pekne vysvetlené. Tak som ju pohľadal v komore a našiel som ju. Lenže dvíhal som tam kvôli tomu ťažké krabice a teraz ma trošičku bolí to zápästie, ktoré liečim. Mám výčitky, že som si nedal pozor.

Pre mňa by asi bolo najperspektívnejšie stať sa nejakým inžinierom. No najradšej by som išiel na Matfyz. Už ma tam raz prijali bez prijímačiek. To bolo po skončení gymnázia, pred 11-timi rokmi. Ale ja som ochorel na psychózu a na štúdium som nenastúpil. Z času na čas si robím plány, že sa budem doma učiť matematiku a fyziku, že budem riešiť príklady. Aj som sa o to v pomerne nedávnej dobe pokúšal, a to asi 2-krát. Ale pri tom štúdiu som vydržal asi len dva týždne, lebo ma to nebavilo a nemal som dostatočnú motiváciu. Určite v najbližších rokoch ešte nepôjdem študovať na nijakú VŠ. To bude možné až vtedy, keď sa môj stav výrazne zlepší. Ak sa toho chytím, za tých pár rokov by som sa mohol excelentne pripraviť na prijímačky a na štúdium. V roku 2005 ma prijali bez prijímačiek na stavebnú fakultu do Bratislavy. Ale ja som sa pre istotu usilovne pirpravoval a za 2 mesiace som vyriešil dokopy okolo 2000 príkladov z matematiky a fyziky. Ale veľmi som sa bál ísť na tú školu, ešte to bolo priskoro, tak som asi 5 dní pred zápisom schytil relaps a dostal som sa na 2 mesiace do nemocnice.

No a teraz zase mám veľkú motiváciu snažiť sa. Jednak v tom, aby som sa naučil všetky domáce práce a vykonával ich, ako je varenie, umývanie riadu, vysávanie, pranie, upratovanie, nakupovanie potravín, venčenie psa a pod. To by mohla byť dobrá protiapatická metóda. A jednak mi ide o snaženie sa v tom samoštúdiu. Okrem matematiky a fyziky a tých programov sa chcem perfektne naučiť aj angličtinu a nemčinu. Ja sa asi fakt zaregistrujem na tom americkom a nemeckom fórach pre pacientov so schizoafektívnou poruchou. Už som si vybral také fóra, ktoré sa mi najviac páčia.

Mám teraz taký blbý pocit, keď idem písať tento tu odstavec. Totižto tu chcem vysvetliť, že ma k tomu všetkému motivuje to, že v živote veľmi chcem zažiť lásku... Neviem, čo si o mne myslíte, drahí priatelia. Či nie som nejaký čudák alebo čo. Možno som naozaj nejaký rojko odtrhnutý od reality. Ale ja stále myslím na tú pedagogičku v dennom stacionári a chcem zabojovať o svoje šťastie. Ale na to musím aj ja v živote niečo dokázať. Snáď ma moja usilovnosť ešte niekam privedie. No možno sa vzdám a zažijem trpké sklamanie. A možno predsa len budem bojovať a vydám zo seba to, čo bude v mojich silách. To ukáže čas. Nejdem sa nikam ponáhľať a klásť si veľmi ťažké úlohy. Nedávno som v televízii videl jednu reláciu o mladých milionároch. Tam boli takí 20 až 30-roční ľudia, ktorí už vo svojej kariére dosiahli veľké úspechy. Založili si firmy a zarobili milióny. Jeden z nich povedal, že ho k tomu priviedli túžby, sny. Vyhlásil, že keď máme sny, môžeme sa k niečomu dopracovať. On bol na začiatku obyčajný človek, ale sníval o tom, že bude jedávať v reštauráciách. A preto sa snažil dostatočne zarábať. Potom sníval o drahom oblečení. A dnes je z neho milionár.

A ja veľmi intenzívne snívam. Netúžim stať sa milionárom, ale špičkovým odborníkom v nejakej oblasti. A tiež, byť o dosť zdravší. A predovšetkým snívam o láske.

PS: Kým som tento príspevok napísal, trochu som sa ukľudnil. Bolo by dobre, keby som sa dnes takto držal celý deň.

Ja mám veľmi často zmiešané príznaky. Prejavuje sa to tak, že som smutný, niečim zarmútený, priam nešťastný a pritom sa navonok javím ako veselý, aj si pospevujem a vtipkujem, rozprávam veselé veci.  Nikto vtedy ani netuší, že sa cítim zle...

áááno... a potom sa ľudia čudujú, keď z tej "super" nálady z ničoho nič prejdem do revu...

Panebože, skade sa tie negatívne myšlienky berú???  Čítal som v jednom Matejovom príspevku o istej knihe, ktorá patrí do žánru motivačnej literatúry. Matej uvádza, že v tej knihe sa píše také niečo, že my sami sa rozhodujeme, ako sa budeme cítiť. Napríklad či sa budeme hnevať alebo nie. Podľa autora tej knihy toto asi platí aj pre depresívnu náladu a pod. No ale ja si neviem pomôcť, ale tie zlé myšlienky z času na čas v priebehu dňa prichádzajú a ja sa ich nijako neviem zbaviť.  Hovorím si:

"Budem sa cítiť dobre! Všetky tie problémy, ktoré mi pripadajú ako závažné, sú v skutočnosti len maličkosti. To nič nie je, netreba si z toho robiť ťažkú hlavu!"

Ale ja sa v tom strastiplnom čase jednoducho nedokážem pozitívne naladiť... Mávam aj príjemné myšlienky, ale potom prídu tie nepríjemné a už je zle... V tej knihe o strese, ktorú som si požičal z knižnice, sú uvedené nejaké cvičenia zamerané na potlačenie negatívnych myšlienok a na navodenie si tých pozitívnych. Tak ale najprv si to všetko treba prečítať, čo mi ide neskutočne ťažko. (Dnes som čítal nejaké rozprávky a poviedky. A fungovalo to tak, že prvú vetu jednej poviedky som čítal asi 5 minút. Nevedel som pochopiť, čo je tam napísane, nedokázal som sa na to sústrediť. Takže tak to je u mňa s tým čítaním ). A potom tie cvičenia treba robiť, a to sa ešte musí chcieť! 

Tak som pred chvíľou ležal na posteli a v hlave mi vírili negatívne myšlienky. A nakoniec som si spomenul na jednu príhodu asi spred 9-tich rokov. Vtedy v jeden deň sa ma zrazu zmocnil strach, že sa mi zastavilo srdce a už-už bude po mne.  Taká panika ma pochytila, že brat musel zavolať sanitku. Keď prišli lekári, pichli mi do sedacieho svalu Diazepam. A hneď som bol veselý! Okamžite som prestal myslieť na problémy. Namiesto trápenia sa kôli neviem čomu ma zrazu premkol pocit blaženosti... No a pozrite sa, čo ma pred chvíľou napadlo. Aj teraz mám nepríjemný stav, kadejaké strachy, napätie. Všelijaké problémy sa mi javia ako nesmierne závažné a neriešiteľné. A čo, keby mi teraz pichli ten Diazepam? Určite by som sa tak isto ako vtedy, pred 9-timi rokmi, ukľudnil a tie problémy by mi vôbec nepripadali také zdrvujúce. Mal by som len príjemné myšlienky a pocity. Takže tu sa mi nastoľuje takáto otázka:

"Naozaj mám nejaké veľké problémy? Alebo sa mi to len zdá? Nie je to len vec pohľadu na realitu?" 

Teraz mi tá realita pripadá hrozná, ale veď keby som dostal tú dávku Diazepamu, už by sa mi zdalo, že život je ľahký. Tak aká je potom tá realita? Zlá alebo dobrá? Odpoveď znie: 

"Asi nie je nijaká, je to len vec pohľadu."

Nuž ale, ľudia Boží, čo mám urobiť, aby sa ten môj negatívny uhol pohľadu zmenil na pozitívny???????? Prečo sa tá zmena nedá uskutočniť? 

Tak riešením by určite bolo porozprávať sa o tých veciach, ktoré mi pripadajú ako závažné problémy, s bratom a s mamou. Veď to určite pomáha, keď sa človek zdôveruje. No ale to ja skutočne nedokážem. Takže sa asi budem vždy takto trápiť... Neviem, prečo som až taký uzavretý do seba. Vlastne je to preto, lebo sa hanbím hovoriť o určitých veciach. Ale prečo sa tak veľmi hanbím? Možno som niekedy v detstve z nejakého dôvodu stratil dôveru rodičov. A nič s tou uzavretosťou do seba nemôžem urobiť... Ach beda mi, beda! A ako veľmi chcem, aby v mojej duši kvitli takéto veselé kvetinky...

Mne pomohla zásadná myšlienka: "Prijmi úplnú zodpovednosť za svoj život. Čokoľvek sa Ti doteraz stalo, Ty si za to zodpovedný sieťou predošlých svojich rozhodnutí, ktoré Ťa postupne posunuli až do kreovania takej reality, ktorú žiješ v súčasnosti. A odteraz, čokoľvek sa Ti stane, je v Tvojich rukách. Kreovať realitu si môžeš sám svojimi rozhodnutiami."

Takto nejako znie v skratke úvodná motivačná myšlienka jednej skvelej knihy. Prijať bezvýhradne zodpovednosť za to, čo sa mi odteraz stane a ako sa budem mať, je veľmi zrelé, dospelé a najmä oslobodzujúce. Človek sa už necíti pod tlakom iných okolností, ktoré ho riadia a diktujú mu pocity a vzorce chovania. Preto sa už necíti spútaný, ale práveže oslobodený.

A práve tento prístup mi začal postupne likvidovať môj prehnitý systém negatívneho myslenia, ktorý som si pestoval a systematicky budoval dlhé roky.

Zistil som, že človek má akosi v prirodzenosti negatívne myslieť. Akonáhle sa nenútime pozitívne myslieť, tak okamžite sami od seba klesáme na duchu a začíname vidieť všetko v čiernejších farbách. Je to vlastne prvých 21 dní o donucovaní vyberať si vedome skôr tú lepšiu myšlienku, než tú horšiu. Po 21 dňoch sa z toho stáva zvyk a človek to už robí jednoducho a automaticky. Napríklad v súčasnosti som bol dosť rozcitlivelý. Spravil som veľký prešľap v práci a doma som potom z toho plakal. Vtedy som výrazne negatívne myslel, ale akosi som vnútri cítil, že mi to nie je prirodzené, že sa akosi musím k tomu smútku nútiť a ak chcem plakať, tak si musím umelo vyvolávať spomienky na ten prešľap, prípadne na niečo iné negatívne. Nešlo mi to akosi samo na myseľ. To je spôsobené tým, že už mám vybudovaný zvyk myslieť pozitívne. Cvičil som to už viac ako 21 dní, resp. už v tom mám prax asi aj rok, či viac, ani neviem koľko už.

Čiže cesta vedie cez akési psychické rozhodnutie v mysli, celkom vedomé, že si vyberieš myslieť a akceptovať ako pravdivú len tú myšlienku, ktorá ukazuje situáciu ako lepšiu, či ktorá ju javí v lepšom svetle. Ak to nejde, tak to znamená, že človek sa samého seba vôľou nerozhodol presvedčiť, že tá pozitívnejšia myšlienka je pravdivejšia. Nechce vyraziť na tú neznámu cestu, že by sa mal sám vôľou lepšie, lebo ešte stále chce veriť, že mať sa lepšie je vecou vonkajších okolností, ktoré samozrejme nevie zmeniť, a nie vecou vlastnej zodpovednosti a rozhodnutia. Neprecitol v tú slobodu vlastného výberu, stále akosi túži radšej mať ideálne okolnosti, než ideálny prístup. A tak naďalej namiesto toho, aby kreoval realitu skrz svoju zodpovednosť, tak radšej sníva o lepších okolnostiach, ktorých zmenu k lepšiemu nedokáže objektívne privolať. Hľadá šťastie namiesto toho, aby šťastie vytváral.

Takto to teda je v tej teórii, a myslím, že to veľmi dobre platí aj v praxi.  

Historik, posielam Ti objatie.  A držím prsty.  
Matej

Neviem, čo sa to so mnou stalo, že sa mi už nestriedajú nálady.  Veď vždy to bolo tak, že raz som mal depresiu, raz mi to zase išlo do nadnesenosti. A teraz mávam iba depresiu.  Len občas tá nálada býva celkom dobrá celý deň. Vraj treba cvičiť... Vraj sa pri tom vyplavujú nejaké endorfíny... Ale keď sa mi tak nechce cvičiť a ide mi to tak ťažko.  Dnes som zase behal vonku. A nemám pocit, že by mi to pomohlo. Ba naopak, od toho mi je ešte horšie.

Ja počujem vlastné myšlienky, čo je príznak psychózy. Stále si v duchu niečo hovorím. Obyčajne to ide ľahko, no dosť často sa stáva, že sa začne také primitívne opakovanie tých slov. A ide to veľmi nasilu, musím na 100% ja sám, vlastným úsilím, hovoriť si tie slová. Vôbec to nejde voľne. Napr. je to takto:

"Dám si rožok rožok rožok dám si dám si rožok rožok dám si dám si rožok s maslom s maslom s maslom rožok s malom dám si rožok s maslom rožok a s džemom rožok s džemom dám si rožok s maslom a s džemom rožok dám si dám si dám si rožok s džemom dám si s maslom."

Potom zase začnem opakovať niečo iné, napr.:

"Ja pozerám televízor vízor vízor televízor tele tele televízor ja pozerám televízor ja pozerám ja pozerám ja pozerám televízor tele tele vízor vízor."

A vždy je to sprevádzané aj problémom so zrakom. Vtedy, keď sa mi takto primitívne opakujú slová, mám pocit, ako keby som sa pozeral do prázdna. Alebo, inak povedané, ako keby som sa nepozeral nikam. Zdá sa mi, že sa moja pozornosť nazameriava dostatočne na to, na čo sa práve pozerám. Nepreskakujem zrakom spontánne z predmetu na predmet, ale robím to úplne vedome. Stále myslím na to, že teraz sa pozerám na toto, teraz na tamto. 

Tento problém s opakovaním slov a so zrakom sa u mňa začal, keď som začal brať Serdolect a Parlodel. Kto vie, z čoho to je, či od niektorého z týchto liekov, alebo z choroby. Dochádza k tomu každý druhý, každý tretí alebo štvrtý deň a takmer bez výnimky až večer. A trvá to aj po 5 hodín v kuse. Spúšťačom býva námaha, či už fyzická, alebo psychická, ale aj stres. No niekedy to príde aj z ničoho nič. A je to aj dnes, po tom behu. 

Štve ma to, že sa nedokážem naučiť rýchlo písať všetkými desiatimi.  Stále robím chyby a musím mazať písmená. Ale veď všetkými desiatimi už píšem nejeden mesiac.  Asi tá choroba spôsobuje to, že som nesústredený. 

historik

Hurá!  Vynašiel som spôsob, ako sa zbaviť toho primitívneho opakovania slov, o ktorom som písal v predchádzajúcom príspevku v tejto téme. Jednoducho stačí pozerať televízor a ono to raz-dva prejde. Pred pár dňami som mal tento problém a nejako sa mi zachcelo popozerať TV. (Ja totižto televíziu sledujem veľmi málo.) A pri tom mi ten nepríjemný stav prešiel. A dnes to opakovanie slov bolo zase. Začalo sa to, keď som venčil psa. Tak som rýchlo išiel domov, ľahol som si na gauč a začal som sledovať, čo dávajú. A hneď som sa zbavil toho problému.  Tak to je super! 

Ahojte, priatelia!    

Veru, občas sa ma chytá taký extrémny pesimizmus.   Veď aj zdraví ľudia určite občas mávajú návaly veľmi silných nepríjemných emóci, ale to býva len v nejakých vážnych situáciách. Napr. ak niekto do niečoho nabúra a rozbije si auto, je normálne, keď je z toho zarmútený či nahnevaný. Ale u mňa také silné výkyvy smerom dolu sú celkom bežné.   Neviem, ako sa tomu dá zabrániť. Kým som nebol zaregistrovaný na tomto fóre, bolo to ešte horšie. To preto, že v prípade zlej nálady som bol skalopevne presvedčený, že ja sa vždy cítim zle, že sa mi nikdy nechce chodiť von atď. Aj som doma tvrdil, že to tak je. A keď som mal dobrú náladu, hovoril som, že mi ani nikdy nebýva horšie. Teraz často píšem o tom, ako sa cítim, a je samozrejme, že si tak pamätám, že býva aj taká, aj onaká nálada. A pomáha mi aj to, čo nám píše regina. Snažím sa brať do úvahy aj to jej vyjadrenie:

regina napísal:

A ako sa mám? Tak sko väčšina - striedavo, raz lepšie, raz horšie, avšak ja tie horšie dni beriem ako nevyhnutnú súčasť môjho života. Darí sa mi uvedomovať si, že keď spomalím životné tempo už aj tak spomaleného inv. dôchodcu, keď ten čas pretrpím, že to prejde a že to bude lepšie.

Keď mám v súčasnosti takú hlbokú depresívnu fázu, strašne nariekam a od toho mi je ešte horšie. Pri tom sa mi tá nálada totálne zhoršuje a cítim sa až extrémne nešťastný. No teraz aj ďaka regine i v takom stave pesimizmu si veľmi dobre uvedomujem, že je to dočasný stav a že po nejakom (a možno aj nie dlhom) čase sa zase budem cítiť výborne a budem sa venovať nejakým zaujímavým aktivitám.   Lenže takéto optimistické uvedomenie si tejto skutočnosti mi, žiaľ, nepomáha dobre zvládať tú depresívnu fázu. Chcel by som sa naučiť neupadať do tekej hroznej melanchólie. Veď viem, že bude aj lepšie a tak to aj funguje.  

Hej... striedanie nálad je hrozné, nestačí, že je naprd mne ale vidím, že to štve aj okolie Hrozne som teraz unavená, mám problém zdvihnúť sa a niečo spraviť. Čo sa dá odložím na neskôr. Aj tak to za mňa nikto nespraví Teda okrem Kocúra
Najväčšie zúfalstvo cítim, keď neviem nájsť príčinu. Ono v podstate príčina vo väčšine prípadov ani nie je a to je asi kameň úrazu. Mozog sa snaží nájsť príčinu a vyriešiť problém, aby som mohla znovu normálne fungovať. Ale keďže príčina nie je, mele len tak naprázdno, unavuje sa čoraz viac a viac a viac až to jedného dňa vzdá...

Snažím sa teda svoju náladu či nepohodu zvaliť na nejakú totálnu kreposť o ktorej viem, že nepotrvá dlho:
- je mi naprd, lebo je hnusné počasie
-................, lebo na našom území bolo zemetrasenie
- ..............., lebo na mňa niečo leze
- ..............., mám menštruáciu
- ..............., lebo som vypila moc medovky
- ..............., lebo som vypila moc kávy
- ..............., lebo som hladná
-................, lebo je okolo mňa hrozný bordel
-................, lebo mi prihorel čaj...

Vtedy sa mi mozog ukľudní aspoň na chvíľku.

Všetko bude v poriadku, kamoš!